ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

August na konci Ameriky

autor: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-26

 

August na konci Ameriky
 
Ako sa ti páči? pýtala som sa v prestávke jedného z mojich známych. No vieš, páči sa, vravel nútene, ale… až priveľmi otvorene vravia o všetkom.   
 
Keďže sa pri istých predstaveniach stretávam s týmto názorom dosť často, odpoveďou som nebola vôbec prekvapená. Mnohí zazlievajú divadlu, ak sa „všetko hovno” vyleje, neradi sa dívajú na ľudské slabosti a rodinnú špinu. A v tejto rodine (v tejto hre) sa tá špina neukazuje iba raz. 
 
Martinské Slovenské komorné divadlo zavítalo v novembri do Košíc dielom Tracyho Lettsa  August na konci Ameriky (pôvodný názov August: Osage County). Takmer pred rokom odohrali túto hru aj v Prešove, a to iba raz, našťastie ma tam dcéra zobrala so sebou – keďže išlo o hosťovanie jej profesorky, Zuzany Kronerovej. Pri košickom predstavení som teda vopred vedela, čo sa má udiať a akým spôsobom sa to bude diať, nemohli ma prekvapiť reakcie postáv, ani ich osud a životné okľuky. Predsa malo na mňa neskutočne veľký vplyv. Znova. Ak by som túto hru videla zas, iste by ma rozrušila znova a znova a motkala by sa v mojej mysli ešte veľmi dlho. 
 
Na javisku sa odohráva celkom jednoduchý príbeh v réžii Józsefa Czajlika. Udalosti a okolnosti samovraždy otca a následnej smútočnej hostiny. Rodinné hmýrenie s napätými nervami, cynizmus a opovrhnutie, strach a podriadenosť, neistota a chvastanie sa mocou, mnohé komplikované vzťahy medzi príslušníkmi širšej rodiny.  
 
Postava trocha slabšie stvárneného otca (Ján Kožuch) vylúči možnosť toho, aby sme cítili skutočnú ľútosť nad jeho smrťou, ale ani rodina necíti nič podobné, aspoňže nám to nedáva najavo. Problémom sa tu stáva skôr vdova, ktorá teraz zostala sama, v myšlienkach jej troch dospelých dcér sa neustále vynára otázka: čo ďalej s matkou? S matkou, ktorá je chorá, berie tabletky (nie iba na pokyn lekára, to je už závislosť), fajčí v jednom kuse napriek rakovine úst (alebo práve kvôli nej), zlomyseľnosť sa z nej len tak valí, stále do nás zabŕda a predsa je to naša matka, ktorá nám chce len dobre, teda aspoň občas, aj by nás chcela mať pri sebe. Ibaže…ibaže je oveľa ľahšie plánovať si vlastnú svadbu a odísť na opačný koniec krajiny, ako to robí Karen. Je ľahšie vnoriť sa do manželského problému, ktorý práve nastal, hoci je to ponorenie bolestné, niet východiska, asi z toho bude rozvod, ale predsa len treba zistiť, ako sme sa dostali až sem, do tejto krajnosti – ako by to robila Barbara, ak by bol ochotný jej manžel poskytnúť akékoľvek vysvetlenie. A možno vari vyčítať najmladšej dcére Ivy, ktorá žila doteraz v blízkosti svojej matky a pribehla hocikedy na povel a znášala jej vrtochy, že teraz by chcela žiť konečne svoj vlastný život s mužom, s ktorým sa cíti šťastná? Ona už svoje urobila, ako najmladšia nemala komu posunúť túto nepríjemnú záťaž. Teraz by už konečne išla do New Yorku so svojím priateľom, do ktorého je bláznivo zamilovaná so zúfalou vášnivosťou štyridsaťročnej sklamanej ženy…
 
Nervy napäté až k prasknutiu. Zdanlivo pekne učesané manželstvo Barbary (Jana Oľhová) vybuchne hneď na začiatku a onedlho vysvitne aj to, že niečo nenávratne spackala aj s vlastnou dcérou. 15-ročná Jean (Miroslava Časová) fajčí – aj trávu – a správa sa až priveľmi vyzývavo s budúcim strýkom – ktorý je samozrejme muž s mäsa a kosti, preto nechýba veľa k pohlavnému aktu uprostred noci v rodinnom hniezdočku. A Barbara ako najstaršia by mala dať teraz do poriadku nielen vlastný pokazený život, ale aj takisto pokazený život svojej matky, alebo ho aspoň uviesť do nejakých medzí. Naložia jej na plecia stále viac nepríjemných úloh. Nie, ona sa nezrúti. Iba využije prvú možnosť na útek. 
 
V sladkastom šťastí prostrednej dcéry Karen (Ľubomíra Krkošková) je už od začiatku nejaký sebaklam. O vyvolenom „rytierovi” sa vtedy ešte nedá vedieť, že neodolá ženským zvodom prvej, ktorá sa mu postaví do cesty, nevadí, že je mladistvá – a predsa cítiť, že je niečo strašne nepríjemné vo výlevoch Karen o tom skvelom človeku práve pri prípravách karu. Barbara odpovedá mechanicky na tieto chválospevy, ona sa trýzni už vlastným zbabraným manželstvom, nevie sa radovať so sebeckého a slepého šťastia svojej sestry, takmer si to ani nevšíma. 
 
Najmladšia dcéra Ivy (Eva Gašparová) má svoj život asi v poriadku. Ale rýchlo vysvitne, že veľká láska nie je nikto iný ako prvostupňový bratranec malý Charles, ktorý je nielen oveľa mladší od nej, ale ho považujú v celej rodine aj za mierne infantilného, veď ani v dospelosti sa nezbavil prívlastku „malý”. Ivy by mohla byť šťastná aj napriek tomu všetkému, veď obaja stoja za týmto vzťahom, ak treba, aj proti rodine a spoločné deti aj tak neprichádzajú do úvahy, maternicu jej odstránili pri zákroku. 
 
Lenže.
 
Lenže prečo by mala matka strpieť, aby jej najmladšie dieťa opustilo jej kruhy, prečo by mala strpieť, aby bola Ivy šťastná, keď ona sama je chorá, osamelá, ubiedená? Malý Charles je tvoj nevlastný brat, vyzradí jej, čo už vtedy vie aj Barbara, aj divák, iba Ivy to netušila a teraz sa nám zrúti pred očami.  
 
„Ozvenou” zlomyseľnej postavy matky Violet je jej sestra Mattie Fae (Petronela Valentová), ktorej opovrhovanie, cynizmus, duševné terorizovanie vlastného syna spočiatku ani nechápeme. Prečo tá žena nenávidí svoje dieťa? Iba preto, že malý Charles nežije celkom podľa jej predstáv, „dokonca ani nešoféruje” a nedosiahol toho veľa v živote? Musí tam byť v pozadí niečo iné, niečo podstatné a nemenné, ako človek nenávidí vlastné osudné chyby, vlastné neúspechy, vlastný pocit viny. Ani sa neprekvapíme, keď zistíme, že Charles nie je synom svojho otca, ale synom švagra, toho zosnulého, za ktorým tu nesmúti snáď nikto. 
 
Muži, hoci majú menšiu rolu, sú v tejto dráme práve takí dôležití ako ženy a za ich tlmenosťou sa skrývajú skutočne svojrázne osobnosti. Bill, Barbarin manžel (František Výrostko) nemá už čo vysvetľovať, ani sa mu to nechce, jednoducho nedokáže ďalej znášať útrapy stroskotaného manželstva. Už sa rozhodol. Nevráti sa, ani vtedy, ak by to s mladou milenkou nefungovalo. Je silný, bezohľadný, ale je v ňom aj istý pokoj, možno sa naňho spoľahnúť, ak sa chýli k najhoršiemu. Odprevadil svoju ženu do rodného domu, odprevadí ju aj na určenie totožnosti mŕtveho a vykoná všetko, čo je povinnosťou manžela a otca, ale city, lásku, spolupatričnosť už od neho nemožno očakávať, toho všetkého má po krk.  
 
Steve Heidebrecht, príjemne zaokrúhlený plešatý biznisman (Martin Horňák) je tým prívetivým strýkom, ktorý iba teraz pribudol do rodiny a snaží sa v nej správať prirodzene. Má rád pôžitky zo života a jeho zmysel pre etiku má dosť nejasné hranice. Nevadí mu, ak mu zazvoní mobil počas modlitby pred obedom, rád sa podelí o marihuanu s maloletou Jean a uvoľnene hrá aj naďalej rolu Kareninho miláčika aj vtedy, keď sa práve zistilo, že sa rád pobaví aj s ostatnými ženami.  
 
Malého Charlesa (Dominik Zaprihač) vidíme ako poníženého nesmelého chlapca a súčasne aj ako muža, vedomého si vlastných hodnôt, v závislosti od toho, s kým sa rozpráva, kto naňho práve vplýva. Pri silne dominantnej, nenávistnej matky bol otec (hoci nie je ani pokrvný) vždy tým, ktorý si zachoval pokoj, a mal rád malého Charlesa takého, aký je. Ale k tomu, aby mladík dozrel v muža, bola potrebná Ivy, jej láska, jej pochopenie. Malý Charles sa práve vyslobodzuje z rodinných pút a konečne by mohol žiť plnohodnotný život. Nevieme, ako sa rozhodne Ivy. Nevieme, či sa malý Charles dozvie niekedy, kto je jeho otcom, nevieme, či mladí zaľúbenci pôjdu do New Yorku a či pokračujú vo vzájomnom vzťahu ako doteraz. Vieme iba to, že Ivy chce odtiaľto ujsť, naveky.  
 
Otca Charlesa (Michal Gazdík), ktorý stál vždy pri svojom „synovi”, nechávame tiež v nevedomosti na konci drámy. Ale kvôli jeho neústupčivej láske, ktorou vždy chránil dieťa pred búrlivými výpadmi matky, možno predpokladať, že žiadna informácia by nezmenila jeho vzťah k malému Charlesovi, žiadne špinavé tajomstvo by nezmenilo jeho otcovskú lásku k mladému mužovi. On je ten, ktorý hľadá v každom iba to dobré, v jeho spomínaní na zosnulého v rámci rodinnej modlitby sa zračí skutočná úcta a hlboké city. Je tichý, zostáva stále v pozadí, ale ak je potrebné, vie obrovskou silou chrániť tých, ktorých má zachovaných vo svojom srdci.  
 
Ale vráťme sa k vdove Violet (Zuzana Kronerová), ktorej osobnosť tak silne vplýva na ovzdušie celého domu. O nej by sme mohli dlho rozmýšľať. Má obrovskú silu, čerpanú z vlastnej zlomyseľnosti, má štipľavý jazyk, hovorí samé nepríjemné veci. Prečo sa takto správa? Snažíme sa nájsť pre ňu nejaké ospravedlnenie, lebo pričom jej charakter z duše nenávidíme, predsa je v nej niečo, čo nás fascinuje a na čo nenachádzame ani to správne slovo. Je chorá. Neliečiteľne. Má bolesti. Mala ťažké detstvo. Mala problematické manželstvo a vždy vedela, že vlastná sestra čaká dieťa s jej manželom, ktorý  – teda ten zosnulý – bol tak mimochodom ožran. Má tri dcéry, z ktorých dve k nej zavítajú iba vtedy, keď je oheň na streche a tá tretia sa chce vytratiť práve teraz, keď ona zostala sama, odkázaná na milosť a neosobnú pomoc platenej pomocnice v domácnosti, menom Johnna (Lucia Jašková)  – a ona je Indiánka, teda cudzinka. Ale bola niekedy aj šťastná táto naša Violet, na kratučké okamihy, niekedy nás presvedčí aj o svojom zmysle pre humor, ale vo väčšine prípadov cíti iba ohromné zadosťučinenie, ak môže spôsobiť bolesť niekomu z rodiny. Prečo? Lebo je chorá? Lebo je osamelá? Lebo sa bojí smrti? A pritom nám zahrá silnú ženu so zarážajúcou heroickosťou. Ktorá sa nebojí ničoho. Ktorá sa skvele cíti sama. Ktorá nič nepotrebuje. Ktorá sa odváži neprekaziť samovraždu manžela, hoci to mohla urobiť. Ktorá sa odváži vykričať nepríjemnú pravdu a takto odohnať naveky každého, kto by bol zostal aspoň z povinnosti. Lebo je silná. Ona to vydrží.
 
Ale keď stíchnu kroky toho posledného odchádzajúceho, odokryje nám takú hĺbku bezbrannosti a krehkosti, až divákovi stisne hrdlo. Tu je tá nešťastná osamelá starenka v prázdnom dome, Indiánka ju kolíše vo svojom objatí, spieva jej a ona tam len sedí ako bojazlivé dieťa a preľaknuto opakuje, že odišli. Odišli všetci. 
 
Chodíme dokola okolo topoľa, chodíme dokola, chodíme dokola, teda takto sa svet končí, teda takto, spieva Indiánka a potom nastane tma. Ešte dlho sa neodvážime ani tlieskať.   
 
 
Fotky: Braňo Konečný