ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Boje 2. svetovej vojny v Karpatskej kotline (Prvá časť)

autor: gergely 2017-09-29

 

Boje 2. svetovej vojny v Karpatskej kotline (Prvá časť)

      Až do polovice roku 1944 sa vojnový Slovenský štát, takisto Maďarské kráľovstvo mohlo považovať za zázemie frontových činností. Okrem mužov, ktorých odvelili bojovať do frontových oblastí,  Maďari a Slováci, resp. v týchto štátoch žijúce iné národnosti dovtedy nemali priamy kontakt s vojnovými operáciami. Mali oproti predvojnovému stavu značne sťažené podmienky a vo väčšine prípadov rodiny sa museli zaobísť bez hlavy rodiny a iných mužských členov, ale do polovice roku 1944 sa ešte nemuseli obávať vojenských operácií vo svojom bydlisku, takisto výtržnostiam vojakov z nepriateľskej armády. Do leta uvedeného roka sa už ale front posunul na východnú stranu Karpát, tým pádom, štáty na západnej strane Karpatského oblúku sa ocitli v susedstve vojnových udalostí a mohli očakávať vpád červenej armády na svoje územie.
 

      Domáce obyvateľstvo, aj keď o tom malo z rôznych kanálov informácie, nemohla predpokladať, čo ho čaká, ak sa ocitne priamo na frontovej línií. Popri všetkých chmúrnych predzvestí verili v tom, že front neprejde cez Karpaty do vnútra štátu. Dúfali, že sa front zastaví na druhej strane, alebo v dôsledku nejakého zázraku vojna sa skôr ukončí, než by sa dostala do ich blízkosti. Samozrejme, veľa dovtedy prenasledované skupiny obyvateľov (Židia, Rómovia, komunisti, atď.) očakávali červenú armádu ako oslobodeneckú armádu, ale väčšina chcela veriť skôr vlastnej, teda nemeckej, maďarskej, slovenskej a rumunskej armáde, že sa im podarí zastaviť „Rusov“ ešte pred hranicami štátu. 
 

      Situácia sa rapídne zmenila koncom leta 1944, kedy už spojenci Nemcov, v prvom rade  Rumunsko a Slovensko, prestali veriť v konečnom víťazstve Hitlera. Do konca leta totiž front už nie len na severovýchodných hraniciach a v Zakarpatsku dosiahol hranice Maďarska, ale už aj na juhovýchode, u tzv. Sikulskej Zemi (Székelyföld). Ešte v uprostred augusta sa zdalo byť reálne udržať front od vnútra štátu. Maďarská prvá armáda v tomto čase opevnila svoje pozície v severovchodných Karpatoch, pričom východný front sa ťahal od južných častí uvedených hôr pomerne ďaleko. Okrem toho, medzi maďarskou hranicou a sovietskou armádou stála nemcká skupina armád Južná Ukrajina a veľká časť rumunskej brannej moci. V poslednej dekáde augusta sa ale situácia vážnym spôsobom zhoršila, keď silná sovietska ofenzíva v oblasti miest Jasi a Kišiňov prakticky rozdrvila rumunskú 3. a 4. armádu. V nasledujúcich dňoch Rumunsko síce deklarovalo pokračovanie vojny a ministerský predseda a vodca (conducator) Antonescu poslal nové sily na front, avšak 23. augusta vo večerných hodinách kráľ Michal I. oznámil zastavenie nepriateľstva voči spojencom a pripojenie rumunskej armády k červenej armáde v boji proti nacistickému Nemecku. Kráľ, ako hlavný veliteľ rumunskej brannej moci, dal rozkaz armáde, aby tá okamžite podnecovala vojenské operácie na obsadenie severného Sedmohradska.
 

      Tým, že Rumunsko prešlo na stranu spojencov, Nemci a Maďari stratili zdatného sopjenca a dostali ďaľšieho protivníka, ale čo bolo ešte aj od toho horšie pre nich, Rumunsko ponúklo červenej armáde svoje územie na útok. Otvoril sa tak priestor z juhovýchodného smeru. Rusi dostali možnosť obísť Karpaty a obklúčiť tak nemecké a maďarské ozbrojené sily, zdržiavajúce sa na východnom Slovensku a v Zakarpatskej oblasti. János Vörös, náčelník generálneho štábu maďarskej armády, 4. septembra vo svojom memorande analizoval situáciu na východnom fronte a predstavil reálne možnosti vlastnej armády. Podľa neho, voči z juhu a východu, teda od Rumunska napredujúcej ruskej vojnovej sile nebolo možné odolávať.  Z toho dôvodu bola vtedy táto časť frontovej línie najzraniteľnejšia a celý vtedajší stav východného frontu veľmi kritický. Ako skúsený vojenský startég vyjadril svoje obavy, že uvedená slabosť môže byť rozhodujúcim momentom v celom ďalšom dianí vojny. /1/ Názor veliteľa maďarského generálneho štábu bol opodstatnený a pravdepodobne vychádzal z názoru velenia Wermachtu. Jeho slová totiž  potvrdzuje aj denník nemeckého XI. armádneho zboru, bojujúceho koncom augusta v nemeckej skupine armád Ukrajina v jasko-kišiňovskej obalsti: „Vývoj v Rumunsku bude rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať celý karpatský front. Okrem pokusu priblížiť sa ku karpatskému frontu z juhu, z okolia Bacau, nastupuje nepriateľ proti nemu aj frontálne predovšetkým na rumunských a maďarských úsekoch … Okrem toho nepriateľské velenie urobilo prípravy na to, aby zaútočilo na maďarsko-slovenský priestor so slabšími silami, ktoré má k dispozícií. /2/

 

Pokračujeme..

Poznámky

/1/ KOLLEGA TARSOLY, István. Magyarország a XX. században. Szekszárd, Babits Kiadó, 1996-2000, s. 368.
/2/ BYSTRICKÝ, Jozef. Letné a jesenné ťaženie Červenej armády v roku 1944. In BYSTRICKÝ, Jozef a kol. Od priesmyku Predeal po Kurovské sedlo. Boje vo Východných Karpatoch v roku 1944. Bratislava, Vojenský historický ústav, 2011. 19-35 s.