ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

hollósk

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Causa bonasus

autor: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-24

 

Causa bonasus

 

Posledného slovenského zubra zastrelil kráľ Matej Korvín. Ten krivonohý. Tak toto chceme? Prišiel a postrelil ho – menšie zviera by nebol trafil. Potom naši slovenskí roľníci dokaličili to zviera rýľom a lopatou, vari ho mali nechať trpieť? Odvtedy sme bez zubra, ale to nič, netreba sa báť, máme nový projekt so slovensko-maďarskou cezhraničnou spoluprácou, však my tie zubre privedieme na Slovensko znova.  

 
Desať rokov tvrdej práce, mnohé prípravy a konečne posledné jednanie medzi projektovými partnermi pred vypustením zubrov do voľnej prírody. Ale tí Maďari meškajú. A čo na to Slováci? Čo môžu robiť, kým na nich márne čakajú? Pijú. 
  
Predtým, než sa začnete čudovať, o čom je tu vlastne reč, rýchlo vám prezradím, že som nedávno videla v Máraiho štúdiu asi hodinové predstavenie košického divadla NA PERÓNE, s týmto pestrým názvom: Causa bonasus, alebo Dovtedy budeš mať chlpatú riť, kým toho zubra neskolíš. Autorská divadelná inscenácia o slovensko-maďarských vzťahoch.
 
Traja mladí herci (Peter Kočiš, Zuzana Psotková, Jana Wernerová) sa najprv predstavia a porozprávajú o tom, či majú vo vlastnej rodine niekoho s maďarským pôvodom. V generácii starých rodičov sa ešte všade nájdu Maďari, často je ním aj jeden z rodičov – ale z mladých v tretej generácii už nikto nevie po maďarsky. S Maďarmi pojmovo spájajú Unicum a dobré topánky, taktiež džínsy, ktoré za socíku nebolo inde dostať, iba u nich.  
 
Potom sa začne hra, v ktorej vidíme najprv krátky film o zubrovi, ale onedlho sa naša pozornosť upriami na troch hercov, lebo už na začiatku je tam čosi zvláštne. Ba podozrivé. Sú dosť čudne odetí a tie ich pohyby... a líčenie je ako by... ako by boli Indiáni... pri slovensko-maďarských vzťahoch? To je vylúčené.  
 
Hostiteľka (teda projektová manažérka) je profesorka biológie, ku ktorej prichádza predstaviteľ poľovníckej spoločnosti (ja by som tu ani nemal byť, ja len zastupujem kolegu) a všetečná pani, delegovaná lesoochranárskym združením (všetko mám preštudované, som v obraze, prečítala by som naše stanovisko). Medzi dvoma hosťami by mohol vzniknúť viacnásobný rozpor, pri pohlavných a vzdelanostných treniciach predstavujú názory dvoch protichodných strán, ale všetky nezhody sa rýchlo vyriešia – totiž tí Maďari neprichádzajú. Lebo sú Maďari. Tí majú stále so všetkým čas. Už tisíc rokov.
 
Aby sa napätie zmiernilo, traja čakajúci si popíjajú. Mieru vypitého alkoholu možno určiť podľa ich správania po kratučke pauze medzi scénami. Kým si na začiatku čakania pripomínajú meškanie Maďarov iba s miernym nesúhlasom a potom sa zhovárajú radšej o zubroch, na konci čakania už spejú k tomu, že oni sú v podstate ako Indiáni, ktorých (takmer) vykynožili prichádzajúci belosi. Preto si aj vášnivo zatancujú svoj indiánsky tanec, ktorý je stále viac slovenský. Teraz je už jasné, prečo tie čudné šaty a tváre v „bojových farbách“, ktoré spoločne vydávajú farby národnej vlajky...
 
V pijanskom rozhovore príde reč aj na to, že tí Maďari majú chlpatú riť. Ľahšie sa tak udržia na koni. Okrem toho vôbec nevedia lyžovať. Podľa toho ich spoznáš. Kúpia si najdrahšiu výbavu, ale nie sú schopní dostať za z kopca. Ale naši Slováci! Tí aj na hocijakej doske! A hokej! Ale veď my sme v hokeji svetoví šampióni, teší sa poľovník a začne vymenúvať mená športovcov – je to vari náhoda, že tie mená sú samé maďarské a nemecké? Aleba, mená. Poľovník sa volá Németh – dôjde jednej zo žien, chytí poľovníkovu pušku a zastrelí toho špinavca s maďarskou minulosťou. Ale čo je tu ten hluk? Iba trocha sa človek venuje tým Maďarom a už sú ako chrobák v hlave, nemožno sa ich zbaviť, stále hučia. Mám ju! Tam je! Tá baba tam dole, pri javisku celý čas tlmočila do mikrofónu, stále mlela jazykom, tak to bola ona, to maďarské hučanie. Nájde sa skutočný revolver, padne skutočný výstrel (doteraz všetky predmety a všetky zvuky boli iba imitované hercami, od ťukania do mobilu po minerálku, tečúcu do pohára, dokonca aj výstrel z pušky). A Judit Lax, ktorá doteraz vytrvalo rozprávala, spadne zo stoličky na zem. Konečne, povie jedna druhej, počujete to dobré slovenské ticho?   
 
Dve mŕtvoly a dobré slovenské ticho. Na doplnenie tejto harmónie vidíme najkrajšie obrazy z filmu o Winnetouovi na bielom obruse stola. A možno si nostalgicky pripomínať (trocha falošnú) romantiku krásneho indiánskeho sveta Karla Maya.
 
Tak prosím, to sú tie naše slovensko-maďarské vzťahy. Skrivené iba natoľko, ako je to potrebné. A zmiešané slovensko-maďarské obecenstvo sa smeje a tlieska. S chlpatou riťou alebo bez nej, to bolo vynikajúce predstavenie!
 
 
(Zábery z predstavenia sme prevzali z užívateľského profilu divadla na Facebooku.)