ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Degas: Znásilnenie cez kľúčovú dierku

autor: Miloslava Hriadeľová 2014-05-28

 

Degas: Znásilnenie cez kľúčovú dierku

 

     V teplom svetle petrolejky sedí napoly odvrátená mladá žena. Schováva si tvár do dlane, sťaby plakala. Na druhej strane tmavej izby stojí chlap s rukami vo vreckách. Iba z napätia medzi nimi sa dá domýšľať, čo sa tu udialo: hádka? poníženie? A vari vo vzduchu visí rozchod?

Tento obraz Edgara Degasa z roku 1868/69 často nesie názov „Sprznenie“. Sexuálne násilie nepochybne vnukla na dlážke ležiaca biela, dámska košeľa. Ale sám výtvarník plátno označoval jednoducho ako domáci výjav. Jedno je isté: nazeráme tu, sťaby kľúčovou dierkou, do cudzieho súkromia. 

 

     Edgar Degas sa nikdy neoženil a sprevádzala ho zlá povesť mizogýna. Leitmotív jeho tvorby dokazuje, aký mylný je to stereotyp. Často prekvapí aj tých, ktorým sa jeho meno spája s éterickými baletkami a dostihovými výjavmi. Ceruzou, farbou a pastelom, rydlom a dlátom Degas ospevoval ženské telo. Ukazoval ho nezaobalene, často v nevďačnej, vulgárnej póze, s ovisnutými ňadrami a tukovými vankúšikmi. Býva zmyselné a vábivé, ale aj unavené a otupené, vystavené na predaj. Tento tradične školený výtvarník vymanil akt z regúl akademickej tradície. Kritici mu vyčítali surovosť, poníženie modeliek, ktoré často ukazoval odzadu alebo so zakrytou tvárou. Hádam sa nechali zviesť slovami samotného umelca, ktorý tvrdil, že „hľadel na ne ako na zvieratá“. Avšak zdá sa, že Degas jednoducho obdivoval chrbát a vlnité línie ženského tela. Priťahoval ho vzhľad pokožky, brušné kopčeky, vystupujúce lopatky, meňavé odtiene vlasov.

 

Maliar v bordeli 

 

     V Paríži v roku 1834 narodený Degas sa hneď po lýceu zasvätil umeniu. Od prírody náročný a nespokojný, chytro si nanútil tvrdú pracovnú disciplínu. Črtal stovky štúdií a neochotne sa lúčil s obrazmi. Nikdy ich nepokladal za dokončené a večne ich chcel vylepšovať. Ako začínajúci maliar bol verný Ingresovi, ktorý mu v roku 1855 poradil: „Kresli línie, šuhajko, čoraz viac línií, zo života aj z pamäti a staneš sa dobrým výtvarníkom“. Usilovne kopíroval diela v Louvri, a anatómiu sa učil na figuríne odratej z kože. Takisto zhodne s tradíciou cestoval na skusy do Talianska. Stopu renesančných podnetov najlepšie vyjavujú dva obrazy z počiatkov: „Spartské dievčatá vyzývajúce chlapcov zápasiť“  (1860/62) a „Stredoveký vojnový výjav“ (1863-65). Oba námety Degasovi umožnili spodobniť mladé telá – športovo vypäté, eroticky vybičované alebo mŕtve a utýrané. Celok vyznieva kuriózne: Degas natlačil okázalé akty do plochej, štylizovanej krajinomaľby. Jednako v štúdiách k týmto kompozíciám sa už objavujú obľúbené motívy jeho neskorších obrazov: ženy odvrátené tylom, s nevidenou tvárou.

 

     Čoskoro sa však oslobodil od mytologickej štafáže a odkryl vlastný svet. Začal ukazovať cudzích, obyčajných ľudí v bežnom živote. Aj jeho akt sa stáva súčasný: ukazuje ženy také, aké sú. Neprikrášlené, zachytené pri najintímnejších činnostiach. Zachytil ich pri kúpeli, kedy sa hubkou pokúšajú dočiahnuť ťažko dostupné zákutia, kedy opatrne stúpajú po šmykľavej dlážke alebo sa vytierajú medzi nohami. „Degas po celý život hľadá Nahotu, pozorovanú v každej podobe, v neuveriteľnom množstve póz“ - napísal Paul Valéry. Treba však pamätať, že na predostretie zvodného tela jeho súčasníci volili exotickú alebo mytologickú zámienku. Dámske vnady predvádzali pod rúškom tureckých kúpeľov, týrania otrokýň alebo na popravu čakajúcich mučeníc. Zatiaľ čo Degas poodhrnul záves parížskej alkovne a bordelu. Zámerne stieral hranicu medzi tými dvoma priestormi a nie vždy sa dá rozpoznať, o ktorý z nich ide. Veď „nevinnému“ námetu kúpeľa nechýbal chmúrny podtext. V časoch, kedy umývanie nebolo v móde, zaviedli zato požiadavku, aby sa prostitútky oplakovali medzi zákazníkmi..

 

     Ťažké, nemotorné, v trápnej polohe pristihnuté telá prostitútok boli pravým opakom klasického aktu. Nešlo o odalisky, ale v bidete sa vymývajúce fĺandry. V časoch, kedy nahota ostávala tabu, Degas predkladal telá popierajúce klasickú kresbu a proporcie. Taká námetová revolúcia išla ruka v ruke s výtvarným prelomom. Mravne najodvážnejšie scény Degas zvečnil technikou monotypie. Kresba pri nej vzniká nanesením tušu handričkou alebo štetcom na kovovú platňu, ktorá sa následne tlačí na lise. Tak možno získať jeden dobrý obtlačok, a druhý, oveľa bledší. Ten druhý Pegas „vyfarboval“ často pastelom, získavajúc tak čiernu, „nočnú“ a „dennú“ farebnú verziu toho istého výjavu. Nevyspytateľná, maliarska monotypia poskytla Degasovi slobodu v prístupe k anatómii: svetlom a tieňom budované oblé telá, zachytené v prirodzených polohách, sa poľahky dajú pretvárať, splošťovať, vyzdvihovať ich masívne tvary.

 

Slepec a nahý zadoček 

 

     Degas túžil byť „slávnym a neznámym“. Neveľa vieme o jeho súkromnom živote a azda mal pravdu najvýznamnejší výtvarný obchodník začiaku XX. storočía Ambroise Vollard, ktorý tvrdil, že bol človekom drsným a hanblivým. Možno sa domýšľať, že leví podiel jeho erotických dobrodružstiev sa odohrával za závesmi domov rozkoše. Svoje „bordelové monotypie“ črtal isto spamäti, s rabelaisovským zmyslom pre humor. Jeho dievčence vyčkávajú znudené, škrabú sa po vytrčenom zadku alebo lákajú nerozhodného klienta. Tieto háklivé výjavy Degas neukazoval verejne. O tom, nakoľko boli pohoršlivé, svedčí hoci skutočnosť, že zinková doštička jednej z nich skončila pod zámkou neslávne chýrneho „Pekla“ parížskej Národnej knižnice. Ostatne najobscénnejšie obrazy zrejme zničili hneď po umelcovej smrti. Nevidel ich ani Picasso, ktorý v 50. rokoch skúpil veľkú skupinu Degasových monotypií a v 1971 roku vytvoril cyklus ich námetových obmien.

 

     Degas bol povestný uštipačnými poznámkami, drsnými vtipmi a neľahkou povahou. Politicky konzervatívny, nepriateľský voči sociálnym reformám a technickému pokroku. Dreifusova aféra vyhrotila jeho antisemitizmus, prerušil styky so všetkými židovskými priateľmi, vrátane Camilla Pissara. Ako si zapamätal Paul Valéry, bol „žgrlošský vo svojich vášňach a prekvapivo bystrý“. Pracoval horlivo v zriedka upratovanom byte – azda chcel zachovať práve efekt svetla prefiltrovaného prachom . Jednu modelku pochválil za pekný, hruškovitý zadoček, „sťa Gioconda“, druhú, ktorej sa nepozdal obraz, vyšmaril nahú za dvere. 

Húževnato skúmal ženské telo za najintímnejších okolností. Avšak už koncom 70. rokov, ku svojmu zdeseniu, začal strácať zrak.

 

     Dráždilo ho ostré svetlo, mal ťažkosti s rozoznávaním tvarov a farieb. Ale neustával v úsilí a choroba sa stala popudom štylistickej premeny. Odteraz bedlivo zaznamenával obrysy postáv, ktoré neskôr oživoval farbami. Také zlúčenie kresby a farby by boli nemysliteľné pre impresionistov maľujúcich škvrnkami. Zmenila sa aj Degasova paleta – bledoružovú a hnedú skorších obrazov nahradil kontrast jasavých odtieňov blankytov, oranží a žltí. Spleť čiar, škvŕn, vypracovanie, dosahované technikou pastelu, odrážajú lačnosť slabozrakých očú. Neskoré akty roztraseného vzozrenia sa sťaby vynárali z hmly, vyvolané chabnúcim, lež stále žiadostivým pohľadom výtvarníka.