ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Denné menu: Kanáričia polievka

autor: Ágnes Kovács
preklad: Lívia Simon 2013-05-13

 

Denné menu: Kanáričia polievka

 

Pri OZ Rovás pracuje už niekoľko rokov experimentálne divadlo TeatRovás. Po ich tretej premiére sme sa rozprávali s režisérom a hercom Petrom Cibulom.
 
Ako si sa dostal ako herec košického Štátneho divadla do kontaktu so skupinou TeatRovás?
Vyhľadal ma zakladateľ divadla TeatRovás, Miklós Marsovszky, s ktorým som sa zoznámil skrze hercov Divadla Thália. Prezradil, že by chceli vytvoriť predstavenie a či mám chuť s nimi pracovať ako herec alebo režisér. Bol som za. Vtedy som počul prvýkrát aj o združení Rovás. Najprv som režíroval drámu Athola Fugarda s názvom Ostrov, dielo sme predviedli po maďarsky. Potom nasledovalo slovenské predstavenie: Antigona v New Yorku, v réžii Poliaka Henryka Rozena, tu som spoluúčinkoval ako dramaturg a herec. Do tretice sme pripravili hru Kanáričia polievka od srbského autora Miloša Radoviča, ktorú sme predviedli aj po maďarsky aj po slovensky. V maďarskej verzii je mojou partnerkou herečka Divadla Thália Viki Rák, v slovenskej Erika Molnárová, členka košického Bábkového divadla.
 
Čo znamená pre teba TeatRovás?
Považujem túto iniciatívu za skvelú z viacerých dôvodov. Je dôležité, aby Rovás ako umelecké združenie prichýlilo aj predstaviteľov iných odvetví umenia. Umenie je najvyšším stupňom sebavyjadrenia. Rovás navštevujú mladí ľudia, ktorí sú činní v umení. Je tu daný „priestor“ , ktorý je potrebné využiť rôznymi spôsobmi. 
TeatRovás má vytvárať svoje predstavenia z málo peňazí, ale divadlo vôbec nie je otázkou financií. V kamenných divadlách tiež hľadáme možnosti pre iné divadelné formy aj pre najvhodnejšie využívanie dostupných prostriedkov. K zrodu skutočného divadelného zážitku nie je potrebný vysoký rozpočet, ani drahá výbava, dokonca ani divadelná budova. 
Komorné predstavenia divadla TeatRovás nás zblížia s obecenstvom, možno preto, že sa diváci cítia byť viac dotknutí, vtiahnutí. 
 
V predstaveniach je minimalizovaná scéna, rekvizity, dokonca aj počet hercov. Je to schválne?
Tieto vonkajšie okolnosti sú menej významné, dôraz je na obsahu. Aj s dvoma stoličkami a jedným reflektorom sa dajú robiť divy. Kanáričia polievka je písaná pre dvoch, preukážeme aj to, ako narábať s minimalizovanou scénou. Nehľadáme za každú cenu úsporné riešenia, ide skôr o hľadanie účinných foriem, to je naším zámerom. Najlepšie by bolo, ak by sa mohli odohrať minimálne dve predstavenia ročne, či už maďarské, alebo slovenské, či so mnou, alebo bezo mňa.
 
Podľa akej koncepcie vyberáte hry?
Snažíme sa vytvoriť medzi nimi nejakú dramaturgickú súvislosť. Diela, uvedené v prvom roku, Ostrov aj Antigona v New Yorku mali spoločný styčný bod v problematike slobody. V hre Ostrov o nej snívajú dvaja väzni, v druhom diele hľadajú lepší život a slobodu v Amerike traja bezdomovci. Hra Kanáričia polievka je o vzťahu ženy a muža, ďalšia, ktorú píše dramaturg košického Divadla Thália Miklós Forgács, je o mužovi štyridsiatnikovi, ktorý si premysliac svoj doterajší život, zhodnocuje, čo vykonal, v čom zlyhal. Takýto spätný pohľad na život je aj v Kanáričej polievke: mužská postava, ktorá má 44 rokov, rozmýšľa o svojom dovtedajšom a nastávajúcom živote....
 
Prečo práve Kanáričia polievka?
Čítam veľa hier, medzi nimi aj diela súčasných autorov, ak sú preložené do niektorého mnou ovládaného jazyka. Kanáričia polievka sa mi zapáčila hneď. Medziľudské vzťahy, najmä vzťah ženy a muža sú vždy silnou témou. V tejto hre sa môžu mnohí spoznať.   
 
Sú nejaké rozdiely v interpretácii medzi slovenským a maďarským predstavením?
Obidve režírujem ja, hrám v nich mužskú postavu. Ale ženu stvárni iná herečka v slovenskom aj v maďarskom predstavení, a samozrejme ich hra je rozdielna. Ja vždy nechám v rámci koncepcie priestor pre hercov, zaujíma ma, ako si poradia s danou situáciou. Aj kvôli tomu sú tieto predstavenia odlišné, aj keď tie rozdiely nie sú podstatné. Najväčší rozdiel v dvoch hrách je pri monológoch: v maďarskom predstavení sa herci miesto monológu rozprávajú s audiozáznamom, akoby počuli vlastné ozvučené myšlienky, v slovenskej verzii toto druhé ja hráme my sami. Je možné, že dôsledkom toho sa celá hra interpretuje iným spôsobom, ale to nevadí. Fakt, že niečo vidíme rozdielnymi spôsobmi, osoží aj mne, aj predstaveniu. Spätná väzba zas pomáha zistiť nedostatky, porozmýšľať nad ďalšími možnosťami. Je dôležité, aby bola podstata hry jasná pre každého. 
 
V čom sa odlišuje toto predvedenie od pôvodnej drámy?
Ako režisér nepokladám za aroganciu, ak niečo z pôvodného diela vynechám. Stáva sa, že sa ma hra hlboko dotkne, ale nemôžem vyjadriť presne to a presne tak, ako to robil autor. A samozrejme chcem vložiť do diela aj seba samého. Dej drámy súčasného autora Miloša Radoviča sa odohráva v Juhoslávii na začiatku deväťdesiatych rokov, keď vypukla vojna. V pôvodnom diele sú časti, kde sa dve postavy obviňujú, že ich syn emigroval pred povolaním k vojenskej službe. Túto časť som napríklad vynechal, lebo podľa mňa v našom prostredí to nie je aktuálna, prežívateľná situácia. Ak by môj osobný odkaz bol o tomto, bolo by to iné, ale ja som kládol dôraz na vzťah ženy a muža. Napätie medzi nimi dvoma nevzniklo kvôli vojne. Príbeh v našom predvedení môže vyvolať emócie v každom divákovi. Je daný krásny vzťah, ktorý sa pokazí. Dráma nerieši to, prečo je tento vzťah nefunkčný. Dôvodom môže byť hoci aj maličkosť. Vzťahy nie sú také komplikované, my sami si ich skomplikujeme a možno nám chýba iba tolerancia. Keď človek sa po ťažkom dni vráti domov, môže si dovoliť hrubé správanie voči rodine, ale s cudzími, napr. v banke nemôže byť grobian, lebo sa to nepatrí. Tak prečo si to dovoľujeme s našimi najbližšími? Pre mňa bolo zaujímavé práve toto. Hlavným poslaním divadla je beztak nastaviť zrkadlo, aby sa divák na chvíľku zastavil a zamyslel sa nad vlastným životom. A poslaním umenia je tento život vylepšiť.
  
  

Komentár redaktora

 
Pôvodná maďarská verzia tohto rozhovoru vznikla pred niekoľkými mesiacmi. Divadlo TeatRovás odvtedy malo dve nové premiéry. O hre Si zradca, Halász! ste mohli prečítať rozhovor s jej autorom, Miklósom Forgácsom. 
Najnovšie vyšla z tvorivej divadelnej dielne inscenácia s názvom Puškin – hudba poézie (scenár a réžia Peter Cibula).
 
Niekoľko slov o novej hre:
Podmanivá hudba, ktorá chytí za srdce. Lyrické ruské a ukrajinské ľudové piesne v hudobnom spracovaní pre husle a gitaru. Poézia A.S. Puškina a najmä ukážky z jeho majstrovského diela Eugen Onegin (prvý veršovaný román) a príbeh lásky a smrti. Príbeh troch mužov, A.S. Puškina, poručíka Georgesa d´Anthésa (ktorý v súboji zastrelil A.S. Puškina) a Eugena Onegina. Paralela medzi životmi dvoch mužov, ktorých v istom zmysle spája literárna postava Eugena Onegina. Starý  Georges d´Anthés píše svoj posledný list priateľovi, v ktorom sa mu zveruje so svojím príbehom a činmi. Jeho myšlienky vidíme ako filmové obrázky (videoprojekcia) zachytávajúce vzťahový trojuholník Puškin, Puškinova manželka a mladý poručík d´Anthés. Na javisku sa zas odohráva trojuholník citov medzi Oneginom, Tatianou Larinovou a Lenským, ktorého však supluje samotný rozprávač príbehu. Celkový trojuholník predstavenia dotvára hudobná zložka.
 
 
 

Rozhovor s Miklósom Forgácsom - o vzniku diela Si zradca, Halász! a o postupnom rozvoji predvedenia hry