ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

eNRARV2019SK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Divadelné spoločnosti Jánosa Komjáthyho a Ödöna Faragóa

autor: Mgr. Eleonóra Blašková 2017-11-26

 

Divadelné spoločnosti Jánosa Komjáthyho a Ödöna Faragóa

 

...na stránkach týždenníka (Kassai) Szinházi Ujság v rokoch 1911 - 1923 /1/

 

Úvod

 

Divadelná tradícia v Košiciach siaha hlboko do obdobia 16. storočia, odkiaľ pochádzajú správy o školských divadelných predstaveniach. Kočovné nemecké a neskôr maďarské divadelné spoločnosti, ktoré často navštevovali mesto, nachádzali medzi Košičanmi svojich stálych priaznivcov. Preto návrh  grófa Antala (Anton) Sztárayho postaviť dôstojný stánok Thálie našiel v roku 1786 aj u predstaviteľov mesta priaznivú odozvu. /2/ Existencia kamenného  divadla, divadelná tradícia, kultúrne prostredie tvorené významnými menami osobností z oblasti literatúry a umenia /3/, podpora zo strany príslušníkov majetných vrstiev a vyspelosť diváckeho zázemia – to všetko prispelo k vytvoreniu úrodnej pôdy pre ďalší rozvoj a pestovanie divadelného umenia v meste. Košice sa stali koncom 18. storočia významným kultúrnym centrom a to nielen regionálnym, ale celouhorským.  Zároveň tieto spomínané okolnosti sa stali faktormi, ktoré ovplyvnili zakladanie a vydávanie divadelných periodík v Košiciach počnúc rokom 1830. Nemáme tu na mysli bulletiny, plagáty, či reklamné letáky. Predmetom nášho záujmu sú periodiká, ktoré okrem tradičného programu, rozdelenia hereckých úloh, prípadne informácií o autorovi predvedeného diela, zostave divadelnej spoločnosti, prinášajú aj krátke správy, hodnotenia, ako zárodok budúcej recenzie, resp. kritiky. 

 

V období od 25. novembra 1830 do 24. marca 1831 gróf Tivadar (Teodor) Csáky spoločne s barónom Vince (Vincent) Berzeviczym vydávali prvý maďarský divadelný časopis na území Uhorska Nemzeti Játékszini Tudósitás, /4/ ktorého 16 čísel bolo tlačených v košickej dielni kníhtlačiara Karola (Károly) Werfera. Zároveň obidvaja boli postupne intendantmi košického divadla. Berzeviczy v rokoch 1830 – 1833 a Csáky v rokoch 1833 – 1834. Herec, dramatik a skúsený novinár, publicista  Mihály (Michal) Báthory-Romancsik, pôvodom z Oradey,  v rokoch 1879 – 1886 vydával a redigoval v Košiciach  programový týždenník Hornouhorskej divadelnej spoločnosti Szinészeti Közlöny. Nadviazal na svoje skúsenosti redaktora týždenníka Színi Lapok, ktorý  v rokoch 1875 – 1878 redigoval a vydával v Budapešti. /5/

 

 

 

 

Na území dnešného Slovenska vychádzali v období do roku 1918 predovšetkým programové časopisy (zverejňovali program divadiel). Na základe výskumu, výsledky ktorého zhrnul  Dr. Michal Potemra vo svojej prehľadnej bibliografii /6/ môžeme uviesť, že práve Košice boli miestom, kde vychádzali jedny z prvých (maďarsky písaných) časopisov, ktoré mali vo svojom programe a náplni podať ucelenejší pohľad na divadelné, resp. umelecké, kultúrno-umelecké dianie v oblasti svojho pôsobenia, resp. dosahu. V Bratislave kratšiu dobu vychádzali dva tituly Szinházi Ujság (1902) a Pozsonyi Szinházi Ujság (začiatkom roka  1909). Išlo o programové bulletiny. V Nitre to bol divadelný programový časopis Szinházi Lapok (1903), časopis Szinház (1904) – Nyitrai Szinház (1905) – Szinházi Ujság (1913-1914). Trnava ponúkala záujemcom o divadelné dianie Szinházi Ujság (1914), Trenčín Szinházi Ujság  (1914),  Banská Bystrica Szinházi Ujság  (1913), Zvolen Szinházi Ujság (1908 – 1914), Lučenec Losonczi Szinházi Ujság (1903) a Szinházi Ujság (1911 – 1912). Na východnom Slovensku v Spišskej Novej Vsi vychádzal v rokoch 1909 – 1912 časopis pod názvom  Szinházi Lap, v Prešove Szinházi Ujság (1910 – 1912) /7/, v Novom meste pod Šiatrom vychádzali dva tituly Szinházi Lapok (1901) a Mai Szinlap (1911). Divadelné bulletiny západoslovenskej a stredoslovenskej oblasti  v rokoch 1913 – 1914 patrili jednej divadelnej spoločnosti a mali spoločného redaktora. Dr. Potemra v citovanej práci predpokladá, že v tomto prípade sa jednalo o mutácie.

V Košiciach tak isto, ako tomu bolo aj v iných mestách na území dnešného Slovenska, môžeme začiatkom 20. storočia hovoriť len o pokusoch, ktoré nemali dlhé trvanie:  József (Jozef) Murányi sa neúspešne pokúsil o vydávanie umeleckých a programových denníkov Szinházi Ujság (1902) a Kassai Szinpad – Szinházi Ujság – Szinházi Lapok (1907). V rokoch 1907 – 1908 vydávali Lajos (Ľudovít) Barta spoločne s Jenő (Eugenom) Bartom programový denník Szinház.  V sezóne 1913/1914 vyšlo 17 čísel  ilustrovaného týždenníka  Kassai Szinpad, ktorého zodpovedným redaktorom bol Sándor (Alexander) Littmann a neskôr Rudolf Vadász. 

 

 

 

 

Pre vydávanie stabilného divadelného periodika bolo okrem finančného kapitálu a silného umeleckého prostredia /8/  potrebné aj tvorivé umelecko-kritické, spisovateľské, redaktorské zázemie a tiež produktívny okruh spoľahlivých dopisovateľov, prispievateľov.  Takáto priaznivá situácia nastala začiatkom 20. storočia, keď sa  z mladých, vzdelaných príslušníkov inteligencie sformovala skupina okolo vyštudovaného advokáta Dr. Miksu (Maximilián) Szepessiho. /9/ V roku 1911 začal redigovať a vydávať ilustrovaný divadelný a umelecký týždenník  Szinházi Ujság (Divadelné noviny) s podnázvom Illusztrált színházi és müvészeti hetilap (Ilustrovaný divadelný a umelecký týždenník)./10/  V sezóne 1913/1914 sa redaktormi týždenníka Szinházi Ujság stávajú Ernő (Ernest) Kolos /11/ a Dr. Kálmán (Koloman) Kemenczky /12/, ktorý bol zároveň v rokoch 1913 – 1921 jeho vydavateľom a majiteľom. V redakcii sa vystriedali postupne  László (Ladislav) Dzurányi, Illés (Eliáš) Köves, Lajos (Ľudovít) Szalay a Jenő (Eugen) Krascsenits vypomáhali v redakcii v období keď K. Kemenczky a E. Köves bojovali na fronte. Ďalej to bol grafik a ilustrátor Károly (Karol) Thuróczi-Krachun, ktorý prevzal aj úlohu redaktora na kratšiu dobu, v sezóne 1920/1921 László (Ladislav) Ruttkay spoločne s Natáliou Isépy a napokon posledné dva ročníky redigoval opäť M. Szepessi. /13 Časopis vychádzal v maďarskom jazyku a po roku 1918 sa v ňom objavujú texty písané slovenčinou s častými českými výrazmi, tematicky sa viažuce k objasneniu obsahu jednotlivých operných dejstiev (už aj českých pier, hlavne B. Smetanu ). Redakcia si stanovila za cieľ predmetom ich záujmu sa stala divadelná spoločnosti na čele s Jánosom (Ján) Komjáthym, ktorá účinkovala v Košiciach v rokoch 1902 – 1913 a druhá, na čele ktorej stál Ödön (Edmund) Faragó tu pôsobila v rokoch 1914 – 1923. 

 

 

 

27. septembra 1902 zahájila svoju prvú sezónu v Košiciach spoločnosť vedená skúseným organizátorom a od roku 1891 už aj divadelným riaditeľom pôsobiacim predtým so súborom v Győri a Debrecíne Jánosom Komjáthym (1865 - ?). Medzi menami členov jeho spoločnosti na začiatku divadelnej sezóny v roku 1902 figurujú mená známych i menej známych činoherných i vokálnych umelcov: István Bartha, Sándor Palásthy, Árpád Odry, Béla Vágó, Lajos Békefi, Gyula Nagy, Gyula Székely, Albert Nógrády, Sándor Szőke, Dénes Makray, György Serfözi, Ferenc Burányi, Ernő Czobor, Anna Breznay, Lujza Szigeti, Alice Székelyné, manželka J. Komjáthyho Teréz Závodszky, Ilonka Tóth, Emma Komlóssy, Aranka Arady, Leona K. Tarnay, Emília Udvardi, Irma Bárdos, Valéria Groó, Mariska Takács, Vanda Berlányi. Dirigentmi súboru boli Gyula Znojemszky a Géza Marthon. Samozrejme táto zostava nebola stabilná, menila sa a prispôsobovala potrebám a programovému zameraniu. V neskorších obdobiach súbor posilnili umelci vysokých kvalít (Flóra Fáy,  Kornélia Halmay, Ede Rácz, Ödön Faragó, Nusi Dióssy János Doktor, Emília Étsy, Margit Várady, Mariska Hevessi, Vilmos Tihanyi, Janka Hornyai, Margit B. Vágóné, Andor Barna, Gusztika Hevessi, József Sziklay, Tivadar Abonyi, Hermin Kerényi, Vilmos Herczeg, Etel Reviczky.) Na poste dirigenta sa vystriedali Oldřich Hemerka (1911-1912) a stabilný József Simándy až do roku 1914.

Týždenník (Kassai) Szinházi Ujság sledoval ciele riaditeľa stabilizovať postavenie súboru v meštianskej spoločnosti Košíc vhodnou dramaturgiou, kvalitnou réžiou, zameraním repertoáru a hereckými, speváckymi i tanečnými výkonmi domácich i hosťujúcich umelcov a venoval mu primeraný priestor na svojich stránkach. Aj keď bol považovaný za úspešného podnikateľa, neodhadol správne situáciu, ktorá vznikla po razantnom nástupne konkurenčného filmového umenia a práve nezhody pri organizácii, budovaní kín v meste /14/, prispeli k zníženiu popularity jeho osoby a tým aj k odchodu divadelnej spoločnosti z Košíc v roku 1914.  Ku cti mu slúži pravidelné usporadúvanie vystúpení hosťujúcich umelcov  z popredných budapeštianskych i zahraničných scén (v sezóne 1902/1903: sopranistka Lujza Blaha, herec Ede Ujházy, operetná primadona Sári Fedák; v sezóne 1903/1904 speváčka Margit Bidló, neskôr pôsobiaca v Berlíne, klaviristka Etelka Barkány; v sezóne  1906/1907 operetná speváčka Sári Petrás, herec Gyula Zilahy, herečka a koloratúrna speváčka Emma Komlóssy; v sezóne 1907/1908 osemčlenná operná spoločnosť z Talianska, sopranistka Sári Sebők angažovaná vtedy vo Frankfurte nad Mohanom; v sezóne 1908/1909 talianski speváci António Ferrari, E. Ercolani, L. Pieroni, baletný súbor Saranana z Berlína; v sezóne 1912/1913 Ödön Faragó, Lajos Ujvári, Irma Csanády; v sezóne 1913/1914 Waldemar Psilander, Sándor Virányi, tanečnice sestry Wiesenthalové), spolupráca s miestnym vojenským orchestrom a účinkovanie hercov jeho súboru na mestských kultúrnych podujatiach a dobročinných večeroch, predstaveniach pre robotníkov. Podporoval naštudovanie a predvedenie diel košických dramatikov i skladateľov (Samu Fényes: Mesiás, A csöpség, Csebi tatár - divadelné hry; József Kerner: A gmündi hegedűs, opera; Menyhért Lengyel: A nagy fejedelem, Taifun, hry; M Lengyel (spoločne s L. Bíróm): A cárnő; Ödön Karaszy-Csabi: Az aranyparaszt leánya, hra).

Poprednou speváčkou, sólistkou Komjáthyho divadelnej spoločnosti v Košiciach bola v rokoch 1902 - 1904 a 1910 – 1914 Irma Bárdos (1878 – 1919). Po zahájení umeleckej kariéry v Budapešti (1892) jej košická verejnosť tlieskala predovšetkým v naštudovaných postavách dobových populárnych operiet  (Orfeus v podsvetí, Limonádový plukovník, Hunyady László, Dcéra muzikanta, Cigánsky primáš a ďalšie), ale aj v postave Suzuki v Pucciniho opery Madam  Butterfly (1912). Spoluúčinkovala aj  ako  sólistka s orchestrom  34.  pešieho  pluku v Košiciach (1904) a na hudobných predstaveniach Széchényiho kruhu v Prešove (1903).

 

 

 

Andor Barna (pôv. Panitzky) (1881 - ?) bol tenoristom divadelnej spoločnosti Jána Komjáthyho v rokoch 1909 – 1914, kde získal angažmán po predchádzajúcom pôsobení  u Antala Bokodyho. Uplatnil sa ako spevák operiet i činoherec (o. i. vystúpil aj v hre košického autora  Menyhérta Lengyela  a Lajosa Bíróa - Cárovná). Vystupoval aj koncertne a tiež v komorných zostavách na mestských kultúrnych predstaveniach. Po odchode z Košíc bol členom spoločností v Miskolci, Pécsi, Satu Mare a Szegede a angažoval sa aj v Krajinskom divadelnom spolku. Týždenník (Kassai) Szinházi Ujság sledoval jeho kariéru a priniesol aj informáciu o jeho odchode na front.

 

 

 

 

K oporám divadelného súboru Jánosa Komjáthyho patril od roku 1895 István Bartha (pôv. Jakus) (1869 - ?), ktorý stvárňoval postavy panovníkov v Shakespearových hrách (Kráľ Lear, Richard III., Július Caesar). V rokoch 1902 – 1913  bol zároveň zástupcom vedúceho spoločnosti, avšak po neúspechu v konkurze na miesto riaditeľa v Košiciach odišiel do Budapešti, kde pôsobil vo viacerých divadlách na poste tajomníka. Uverejnil niekoľko článkov v odborných periodikách s tematikou divadelnej dramaturgie. 

Mimoriadne talentovaným hercom a operetným spevákom bol Vilmos Herczeg (1883 - ?), ktorý pôsobil v mnohých divadelných spoločnostiach už predtým, ako sa na kratšie obdobie v rokoch 1911 – 1914  predstavil košickému publiku v populárnych dobových operetách V. Jacobiho, S. Rossa, J. Straussa, S. Jonesa, ktoré kritika na stránkach Szinházi Ujság  prijala kladne. Vysoko hodnotila jeho mnohotvárne herecké umenie a mimoriadny komediálny talent. Svoje režisérske ambície prejavil už v Košiciach v komédii É. Reya Škola nevery a pokračoval aj na ďalších pôsobiskách. Jeho manželka  Etel Reviczky bola herečkou v Komjáthyho divadelnej spoločnosti a po roku 1914 nasledovala svojho manželka do súboru Mestského divadla v Szegede.

 

 

 

Tivadar Abonyi (1887 – 1968) bol nielen obsadzovaným predstaviteľom činoherných a operet- ných predstavení Komjáthyho spoločnosti v Košiciach, ale využil aj svoje akademické vzdelanie z oblasti výtvarného umenia ako scénický výtvarník a mimo Košíc sa uplatnil aj ako režisér hlavne vo viacerých budapeštianskych divadlách po roku 1918. To sa mu podarilo však až po návrate z frontu, kde strávil 51 mesiacov. Pôsobil aj ako pedagóg na akademickej pôde Vysokej školy umeleckého priemyslu v Budapešti (1950 – 1955) a úspešný umelec, ktorého práce boli vystavované na niekoľkých autorských výstavách v Budapešti. Počas pôsobenia v Košiciach prispieval do (Kassai) Szinházi Ujság teoretickými článkami o umení. /15/

 

Jednou z najpopulárnejších členiek súboru bola medzi košickým obecenstvom  od roku 1909 mimoriadne talentovaná herečka a operetná subreta Janka Hornyai (1890 - ?), ktorej fotografie často zverejňoval týždenník (Kassai) Szinházi Ujság na svojich stránkach. Hodnotil jej vystúpenia, prinášal rozhovory s ňou, uverejňoval jej príspevky a hlavne poéziu, ktorú vydala aj knižne (Mesélek valamit; Jégvirág, 1911). Často bola hosťom kultúrnych večerov na scéne kina Uránia, kde spievala zhudobnené vlastné verše spoločne Istvánom Füzym, spolupracovala aj s miestnymi kultúrnymi spolkami. Niekoľkokrát sa stala víťazkou súťaže o najpopulárnejšiu osobnosť súboru, ktorú každoročne vyhlasovala redakcia časopisu. Bolo jej venované aj samostatné číslo (č. 24, z 10. marca 1917). Po roku 1917 ukončila kariéru a venovala sa rodinnému životu v ústraní, predsa však neodmietla pohostinné vystúpenia.                      

 

Sestry Gusztika Hevessi (1884 – 1931) a Mariska Hevessi (1886 - ?) patrili k oporám činohernej zložky spoločnosti J. Komjáthyho v rokoch 1910 – 1914 – prvá ako obľúbená predstaviteľka naiviek, Mariska ako predstaviteľka veľkých dramatických postáv svetového repertoáru. Manželom G. Hevessi bol herec, spevák a režisér József Sziklay. Po roku 1914 pôsobili spoločne v Oradei.

Mimoriadny úspech v zahraničí získal Ede Rothauser (pôv. Rácz) (1876 – 1956), ktorý v roku 1906 po ukončení prosperujúcej advokátskej praxe sa začal venovať hereckému povolaniu v košickom divadelnom súbore a neskôr v Budapešti a Berlíne. Bol predstaviteľom náročných dramatických postáv  a disponoval mimoriadnymi vlohami pre ich psychologické  stvárnenie. Pre potreby nemeckého divadla, kde pôsobil, prekladal a upravoval maďarské texty, podnikal v oblasti filmu, bol majiteľom kina v Berlíne.

 

 

 

Všestranne nadaným umelcom nielen hercom, či kabaretiérom, ale aj publicistom a stálym prispievateľom (Kassai)  Szinházi Ujság bol od roku 1912 počas pôsobenia v spoločnosti J. Komjáthyho a neskôr aj Ö. Faragóa  Pál Farkas  (1875 – 1955). Predtým ako získal povolenie Krajinského divadelného spolku účinkoval s vlastnou divadelnou spoločnosťou v Rusku, potom ako kabaretiér  vystupoval po celom Uhorsku. Patril k najpopulárnejším postavám hereckého súboru.  V rokoch 1925 – 1930 redigoval Szinész Almanachja (Hercov almanach), prispieval do regionálnych periodík sentenciami, humoreskami, poviedkami a postrehmi z divadelného prostredia.  Samostatne vydal pod názvom Epizódok (Epizódy) svoje spomienky s ilustráciami Henrika Majora (1920).

 

Od sezóny 1914/1915  účinkuje v Košiciach režisér, herec a publicista Ödön Faragó (1876 – 1958) so svojou spoločnosťou, do ktorej patrili: László Földényi, János Doktor, Gyula Szalay, Sándor Teleky, Kálmán Pesti, Jenő Bodnár, Ferenc Jeney, Pál  Koháry, József Somló, Kornél Tleky, Andor Mezey, Ernő Bérczy, Jenő Ross, Zsiga Nyikos, Berta H. Lévay, Mária Simonyi, Lili  Marton, Margit Kálmán, Juliska Lányi, Gizella Úti, Carola Mester, Gizi Komáromy, Konstancia Schmidt, Viki Tercsányi, Ilonka Vida, Jolán Dörgei, Irma Morvay. Na dirigentskom poste  Jenő Kerner a Endre Szatmáry, neskôr Árpád Tilger. Skúseným tanečným majstrom, choreografom bol Árpád Révész. Vďaka podnikavému vedeniu divadla a silnému obsadeniu v speváckej zložke  mohli byť uvedené v Košiciach vrcholné diela opernej literatúry. Spoločnosť pretrvala za mimoriadne sťažených podmienok v čase vojny zásluhou opatrení svojho riaditeľa.

 

 

 

Tenorista József (Jozef) Somló (1893 – 1954) naštudoval tenorové partie operných postáv z diel Bizeta, Wagnera, Pucciniho, Verdiho, Rossiniho, Mascagniho, Leoncavalla, s ktorými vystupoval aj v zahraničí. Spolupracoval s mestskými kultúrnymi spolkami. V rokoch 1921 – 1925 bol už angažovaný v Národnej opere v Budapešti. Jeho manželka Konstancia Schmidt bola obľúbenou primadonou v Košiciach v odbore dramatického sopránu, ale podujala sa aj na prezentáciu operetných predstavení. Často vystupovala ako sólistka, v duetách i menších vokálno-inštrumentálných zoskupeniach ma mestských podujatiach.

 

Tretia manželka riaditeľa spoločnosti Irén (Irena) Biller (1897 – 1989) pôsobila ako herečka a operetná speváčka v Košiciach od roku 1915. Patrili jej popredné priečky v popularite   u košického publika a obľúbili si ju aj fotografi, takže jej portréty sa veľmi často objavovali na stránkach Szinházi Ujság. Častými hosťujúcimi vystúpeniami získala obľubu v Budapešti a od roku 1922 tu pôsobila v rôznych divadlách, až nakoniec po rozvode a následnom ďalšom vydaji  sa po roku 1933 usadila v USA, kde sa uplatnila ako filmová herečka. Patrila k najlepšie plateným speváčkam svojej doby (už mimo košického pôsobenia), keď jej plat predstavoval štvrť milióna vtedajších korún. /17/

 

Košická divadelná scéna znamenala pre viacerých začínajúcich hercov, či spevákov odraz v ich umeleckom rozlete. Okrem I. Biller, ktorej kroky viedli do amerických filmových štúdií Flóra Fáy okúsila aplauz významných maďarských scén, jej manžel Lajos (Ľudovít) Ujvári sa stal členom Fővárosi Operettszinház v Budapešti. Múza Zsigmonda Móricza, dramatická herečka Mária Simonyi, ktorá sa predstavila košickému publiku ako začínajúca talentovaná herečka v hre košického autora Illésa Kövesa  Tűzimádók (1916) sa postupne presadila v budapeštiankych divadlách Belvárosi Szinház,  Renaissance Szinház i na území Sedmohradska. Anna Füzes, pôsobiaca v Košiciach od roku 1916 získala angažmán vo Vigszinház, avšak už bez manžela, herca košickej spoločnosti v rokoch 1909 – 1911 Sándora Virányho, ktorý mladý podľahol chorobe. Vilmos Tihanyi člen Komjáthyho a potom Faragóovej spoločnosti sa stal režisérom v Divadle L. Blahy (Blaha Lujza Szinház) v Budapešti a postúpil na miesto hlavného režiséra v prvom operetnom divadle krajiny v Kráľovskom divadle (Király Szinház). József  (Jozef)  Sziklai sa stal režisérom budapeštianskeho Mestského divadla (Városi Szinház) a Ernő Bérczi režisérom v divadle Renaissanc, Gyula (Július) Szalay sa stal riaditeľom menšej divadelnej spoločnosti, s ktorou putoval s veľkým úspechom po vidieku. Ede Rácz pôsobil v jednom z berlínskych divadiel, János (Ján) Doktor obohatil súbor divadla Komédia a Jenő (Eugen) Ross pravidelne účinkoval v budapeštianskych kabaretoch. /18/

 

 

 

Záver

 

V osobe Dr. Kálmána (Koloman) Kemenczkého získal kultúrny a spoločenský život Košíc v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia vzdelanú, v oblasti umenia mimoriadne rozhľadenú osobnosť, ktorá na základe skúseností z viacerých študijných pobytov v zahraničí a pozoruhodným jazykovým znalostiam, vynikajúcemu vkusu a pozorovaciemu talentu a v neposlednom rade osobu podnikavého ducha, majúcu odvahu riskovať v podnikaní v tejto oblasti.  Advokát Kemenczký dokázal využiť šancu poskytnutú Dr. Szepessim a rozvinúť svoje novinárske skúsenosti zo študentského obdobia v Kluži s okruhom známych spolupracovníkov a vytvoriť divadelný časopis na takej úrovni, ktorá môže byť porovnávaná s celokrajinskými periodikami podobného zamerania. Šancu prezentovať svoj talent v podobe výtvarných i literárnych prvotín dostala po roku 1918 mladá nastupujúca generácia maďarských umelcov na Slovensku,  z ktorých mnohí sa zaradili medzi vedúce osobnosti. Týždenník  (Kassai) Szinházi Ujság vydáva postupne svedectvo o pulzujúcom umeleckom a  divadelnom živote v Košiciach začiatkom 20. storočia, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou košickej meštianskej spoločnosti. Košické divadlo sa stalo prvou scénou pre viacerých významných hercov a spevákov, ktorí tu nadobudli skúsenosti, avšak veľké lexikóny toto ich „vidiecke“ účinkovanie nezaevidovali. Časopis je svedectvom o formovaní umeleckého súboru,  a zároveň výzvou pre teatrológov, literárnych historikov i bibliografov, aby ho v budúcnosti využili a kriticky zhodnotili.

 

 

 

/1/ Týždenník Szinházi Ujság (aj Kassai Szinházi Ujság alebo A Kassai Szinházi Ujság) bol obsahom  dvoch doteraz publikovaných štúdiách: BLAŠKOVÁ, Eleonóra. Kassai Szinházi Ujság mind Kassa kulturális életének tükre.  Ford. A. Ötvös. In: Széphalom 24 : A Kazinczy Ferenc Társaság évkönyve 2014. Sátoraljaújhely : Kazinczy Ferenc Társaság, 2014, s.  175 – 188 a BLAŠKOVÁ, Eleonóra. Prínos týždenníka Szinházi Ujság (A Kassai Szinházi Ujság) k formovaniu kultúrno-umeleckého povedomia v Košiciach v prvých dvoch dekádach 20. storočia. In: Knižná kultúra Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia  : (Osobnosti – Udalosti - Dobová tlač). Zost. M. Domenová. Prešov, Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2015, s. 182 – 195. Obidva publikované práce sa pokúsili, aj keď ešte nie kriticky analyzovať, pretože výskum je v počiatkoch, ale rozhodne aspoň  sprehľadniť jeho obsahovú štruktúru a náplň, vytvoriť prvotný obraz o najčastejšie využívaných žánroch  publicistického i beletristického štýlu s konkrétnymi príkladmi spravodajského žánru (zaujímavé správy, interview, referáty), analytického (úvodníky, komentáre, umelecká kritika, recenzie vydaného dramatického, či poetického diela - s veľkým dôrazom na domácich autorov) i hojne zastúpeného beletristického štýlu  prostredníctvom uverejnených noviel, poviedok dramatizovaných scénok, humoresiek, básní, aforizmov, sentencií, piesní – často s notovým materiálom. Publikované príspevky prezentovali aj mimoriadne hodnotnú grafickú stránku časopisu (B. Nemesányi Kontuly, E. Lengyel-Rheinfuss, K. Kővári, P. Scholtz, H. Major, K. Thuróczi- Krachun, J. Szilasi, A. Novák) a fotografickú zložku (E. Stolp, B. Szauberer). Podrobne, formou biografických medailónov pod čiarou, sa venovali osobám akýmkoľvek spôsobom spätých s vydávaním divadelného týždenníka. Predkladaný text nadväzuje na predchádzajúce dve štúdie, ale primárne sa venuje personálnemu zloženiu divadelných spoločností  v sledovanom období, t. j. J. Komjáthyho, Ö. Faragóa a ich repertoáru. Ku skôr spracovanej tematike sa vracia len formou odkazov na už publikované práce, resp. vracia sa len v tom prípade, ak ho dopĺňa novými informáciami, doposiaľ nepublikovanými zisteniami, či novými súvislosťami.

/2/ Podrobnejšie o výstavbe divadelnej budovy, tzv. starého divadla pozri BENCZÚR, Vilmos.  Kassai Játékszin : A százéves kassai magyar szinészet története 1816 – 1916. Bratislava, 2002,  s. 9 – 10 a MIHÓKOVÁ, Mária. Divadelné budovy v Košiciach. In: Hudobné divadlo v Košiciach 1789 – 1989 : Zborník z III. muzikologickej konferencie v rámci XXXIV. KHJ Košice – štúdio ŠD Smer 23. – 24. máj 1989. Zost. M. Potemrová.  Košice : Slovenská hudobná únia, Regionálne združenie v Košiciach, 1991, s. 97 – 110.

/3/ Košice sa stali koncom 18. storočia centrom literárneho a umeleckého a pokrokového obrodného maďarského  hnutia. V roku 1788 a 1792 redigovali v Košiciach postupne Ferenc Kazinczy, János Bacsányi a Dávid  Baróti-Szabó literárny a jazykový štvrťročník  Magyar Museum, ktorého prvý ročník bol tlačený v Pešti, druhý v Košiciach v tlačiarni Jozefa Jána Ellingera. – V  rokoch 1790 - 1791 redigoval Kazinczy pod pseudonymom Vintze Széphalmy literárno-umelecký mesačník Orpheus, ktorý tlačil košický tlačiar Michal Füskuti Landerer. – Podrobnejšie v článku Maďarské časopisy v Košiciach. In:  POTEMRA, Michal. Bibliografia inorečových novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Martin, 1963, s. 51 – 55, 538, 594.

/4/ Divadelný historik Dr. Géza Staud datuje počiatky vydávania divadelných periodík v Uhorsku do roku 1778, kedy v sedmohradskom Sibiu (Nagyszeben) vyšiel nemecky písaný časopis Theatralisches Wochenbblatt, ktorý považuje už nielen za informačný, ale nachádza v ňom aj zárodok kritiky. Podobne tomu bolo v roku 1791, kedy ho v tom istom prostredí nasledovalo ďalšie nemecké periodikum Kritischer Beobachter zur Erweiterung dramatischer Kenntnisse. Informácie o existencii týchto periodík sprostredkoval Staud verejnosti len zo sekundárnych prameňov, keďže ani jedno číslo z týchto periodík sa nezachovalo. V roku 1830 vyšiel v Timisoare (Temesvár) tretí nemecký časopis podobného zamerania – Thália. Košice získali prvenstvo vo vydávaní maďarského divadelného časopisu v Uhorsku titulom Nemzeti Játekszini Tudósitás v roku 1830. - Podrobnejšie pozri STAUD, Géza. A Magyar színháztörténet forrásai : II. rész : A Színházi sajtó emlékiatok, levelek, levéltári anyagok. Budapest : Színháztudomáyi Intézet; Országos Szinháztörténetei Múzeum, 1962. 81 s. 

/5/ Bibliografka Éva Lakatos uvádza v svojom súpise divadelných periodík z obdobia rokov 1778 - 1948 – 580 titulov z územia  historického Uhorska, teda zahŕňa aj  územie novovzniknutých štátov po roku 1918 vrátane Slovenska. Podrobnejšie pozri LAKATOS, Éva. A Magyar színházi folyóiratok bibliográfiája (1778-1948). Budapest : Országos Színháztörténeti Múzeum és Intézet, 1993. 483 s.

/6/ POTEMRA, Michal. Bibliografia inorečových novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1963. 818 s

/7/ Programový divadelný časopis začal vychádzať 1. 10. 1910 v redakcii László Dzurányiho, Sándora Eiszásza a Istvána Gála. Vychádzal, resp. popísané sú tri jeho ročníky. V jeho redakcii sa vystriedali okrem spomínaných viacerí ďalší novinári – Lajos Bakó, Ferenc Oláh a iní. Z hľadiska výskumu košického týždenníka (Kassai) Szinházi Ujság, je pozoruhodné, že tu pôsobil v období od 5. októbra do 30. novembra 1910 L. Dzurányi, ktorý počas  vojnového obdobia vypomáhal aj v redakcii košického periodika. Vo funkcii zodpovedného redaktora Szinházi Ujság pôsobil vo februári 1915, v marci 1915 spoločne s Ernő Kolosom a nakoniec v období september a október 1916. - Podrobnejšie pozri - Major a Kassai Naplóról. In: Kassai Szinházi Ujság. Roč. 1, č. 10, 7. 1. 1921, s. 10; LAKATOS, Éva. A magyar Színházi folyóiratok bibliográfiája (1778 – 1948). Budapest, 1993, s. 212; POTEMRA, Michal. Bibliografia inorečových novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Martin, 1963, s. 637. - L. Dzurányi  bol považovaný za jedného z najinteligentnejších maďarských novinárov na Slovensku. Bol vzdelaný, rozhľadený, orientoval sa v politickom dianí. Záujem o divadlo a divadelné dianie sa prejavilo aj v jeho aktivitách pri založení „letnej divadelnej scény“ v sále hotela Schalkház v Košiciach v roku 1917. S Miksom Szepessim spolupracoval v redakcii viacerých košických periodík. – Podrobnejšie pozri GYÜRE, Lajos. Kassai Napló. Bratislava, Madách, 1986. 257 s.; Dzurányi Ladislav (1888 – 1955) (heslo). In: GAŠPAR, Ján – BLAŠKOVÁ, Eleonóra - MIHÓKOVÁ, Mária. Lexikón Košičanov 1848 – 1938 : 1. diel : A - I. Košice : Equilibra, 2014, s.229 a Bibliografia slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938. Zost. M. Kipsová. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 656-657.

/8/ Košický divadelný život bol v prvých troch desaťročiach minulého storočia mimoriadne bohatý nielen vďaka kamennému divadlu a domácemu hereckému ansámblu, ale aj častými pohostinnými vystúpeniami umelcov zo zahraničia. Veľkú zásluhu v súvislosti s organizovaním ich koncertov vyvinul hlavne riaditeľ divadelnej spoločnosti  Ödön Faragó, kníhkupec a kníhtlačiar Sándor Vitéz a predstavitelia z radov mestskej inteligencie. - Podrobné programy jednotlivých vystúpení v sále hotela Schalkáz  z obdobia rokov 1909 - 1942 obsahuje zbierka  plagátov v pozostalosti S. Vitéza v archíve autorky, ktorá je cenným dokumentom k poznaniu koncertného života mesta.

/9/ Miksa (Maximilián) Szepessi (1886 – 1944) po ukončení právnickej akadémie v Košiciach a získaní doktorátu na univerzite v Kluži (1910) ostal verný celý svoj profesionálny život novinárstvu, ktorému sa venoval už počas štúdií. V Košiciach sa postupne zamestnal v niekoľkých redakciách novín, no niekedy aj súčasne vo viacerých (o. i. aj v  najvýznamnejších dobových denníkoch  Kassai Ujság, Kassai Napló, Felsőmagyarország a iných). - Podrobnejšie pozri GYÜRE, Lajos. Kassai Napló. Bratislava : Madách, 1986. 257 s. a  GAŠPAR, Ján – BLAŠKOVÁ, Eleonóra – MIHÓKOVÁ, Mária. Lexikón Košičanov 1848 – 1938 : 3. diel : R – Z. [Rkp.] 

/10/ Názov časopisu Szinházi Ujság sa v období od októbra 1915 do marca 1923 zmenil (na obálke). 5., 6. a 7. ročník  je na  obálke označený A Kassai Szinházi Ujság, ale na titulnej strane ostal nezmenený. 8. ročník  je na obálke označený A Kassai Szinházi Ujság, na titulnej strane  Szinházi Ujság. Celý 9. ročník vychádzal pod názvom Kassai Szinházi Ujság  a to ako na obálke, tak aj na titulnej strane. 10. ročník na obálke uvádza striedavo  názov Kassai Szinházi Ujság ale tiež A Kassai Szinházi Ujság, na titulnej strane výlučne Szinházi Ujság. Túto skutočnosť môžeme pripísať najskôr tej skutočnosti, že graficky spracovaná obálka, často s využitím fotografie i kresby, bola tlačená v inej tlačiarni, inou technikou a možno aj v inom období. (Obálka 10. ročníka v roku 1920,  ktorú graficky pripravili B. Kontuly a P. Scholtz bola tlačená v litografickom ústave Hermes na Floriánskej ulici, textovú časť tlačila Kassai Könyvnyomda és Lapkiadó na Hlavnej ulici 64. Niektoré čísla 10. ročníka tlačila tlačiareň Jenő Barta na Gyula utca 2).

/11/ Ernő (Ernest) Kolos (1889 – 1935?) - sa od pôvodnej dráhy divadelného herca odklonil a bol tajomníkom a vedúcim operetného súboru v divadelnej spoločnosti Ö. Faragóa v Košiciach, pôsobil ako funkcionár Zväzu maďarských divadiel na Slovensku. Keďže bol jazykovo zdatný, prekladal svetovú dramatickú tvorbu a texty populárnych operiet z nemčiny, francúzštiny a angličtiny pre potreby súboru. Spoločne s vtedajším riaditeľom Východoslovenského múzea v Košiciach Dr. Josefom Polákom preložili do maďarčiny drámu Karla Čapka R.U.R., ktorá vyšla tlačou v Košiciach v roku 1922. Autorom divadelnej scény a plagátu k premiére v decembri 1921 na javisku Národného divadla v Košiciach bol Eugen Krón.

/12/ Advokát Kálmán (Koloman) Kemenczky (1892 – 1981) sa už počas štúdií na Právnickej akadémii v Košiciach a neskôr v Kluži zúčastňoval redakčných prác na príprave vysokoškolského časopisu Felsőmagyarországi Jogászélet (1912). Tu sa datuje začiatok jeho celoživotného priateľstva a následná spolupráca s advokátom Dr. Illésom (Eliáš) Kövesom v redakcii Szinházi Ujság. Okrem toho v rokoch 1917 – 1919 vydával spoločenský týždenník  Kassai Hiradó a v roku 1925 s Marcellom Adorjánom odborný právnický časopis, dvojmesačník Adóügyi Tanácsadó. – Podrobnejšie o jeho postavení  a aktivitách v kultúrnom, umeleckom, spoločenskom i hospodárskom živote Košíc pozri KEMENCZKY, Kálmán. A Kemenczky család kassai története. In: Széphalom 23 : A Kazinczy Ferenc Társaság évkönyve 2013. Sátoraljaújhely :  Kazinczy Ferenc Társaság, 2013, s. 545-554.

/13/ Presné časové vymedzenie pôsobenia na jednotlivých  postoch v redakcii (hlavný redaktor, zodpovedný redaktor, redaktor, spolupracovník) pozri LAKATOS, Éva. A Magyar színházi folyóiratok bibliográfiája (1778 – 1948). Budapest : Országos Színháztörténeti Múzeum és Intézet, 1993, s. 212-214.

/14/ V tejto súvislosti možno spomenúť prezieravejšie stanovisko Ödöna Faragóa, ktorý  v rozvoji kín videl možnosť propagácie dramatického a hudobného divadla aj na tejto scéne a to formou letných literárnych scén, kabaretných a komorných vystúpení, čo sa sčasti aj zrealizovalo. Nájomcom troch košických kín – Uránia, (od r. 1909), Korzo (1914) a kina v priestoroch hotela Schalkház bol Márton (Martin) Horváth (1876 - ?). Skúsený podnikateľ v tejto oblasti, ktorý na základe poznatkov zo zahraničných ciest modernizoval svoje košické prevádzky. Plánoval aj výstavbu samostatnej  budovy, tieto plány mu však prekazili vojnové udalosti. Od sezóny 1913/1914 spolupracoval s redakciou (Kassai) Szinházi Ujság, ktorá uverejňovala stálu jednostranovú  rubriku Mozi krónika (Kronika kina) s programom kina Uránia, v sezóne 1914/1915 aj kina Korzó - Korzó Mozgó és Uránia Szinház. Neskôr sa stránka rozrástla na obsiahlejšiu prílohu A Kassai Mozi Ujság (Noviny košického kina) obsahujúca tituly, stručný obsah premietaného filmu, informácie o filmových predstaviteľoch a fotozáber. V rokoch 1916 – 1918 M. Horváth sám vydával programový týždenník košických kín Mozi műsor, resp. Kassai Mozi Ujság.

/15/ ABONYI, Tivadar. Az operettről. In: Szinházi Ujság. Roč. 3, č. 12, 20. 12, 1913, s. 9-10.

/16/ Podrobnejšie o tanečných školách v Košiciach pozri BLAŠKOVÁ, Eleonóra. Táncmesterek és tánciskolák a kassai polgári társadalomban 1848 és 1938 között. Ford. Cs. B. Farkas. In Széphalom 25. Sátoraljaújhely : Kazinczy Ferenc Társaság, 2015, s. 475-489;  BLAŠKOVÁ, Eleonóra. Taneční majstri a ich školy v období rokov 1848 – 1938 na stránkach dobovej tlače. In: Košické historické zošity 25/2015. Košice : Dejepisný spolok v Košiciach, 2015, s. 30-39.

/17/ Volt kassai szinészek és szinésznők a budapesti szinpadon. In: Szinházi Ujság. Roč. 14, č. 6, 13. 10. 1923, s. 9-10.

/18 Volt kassai szinészek ... In: Kassai Ujság. Roč.14, č. 6, 13. 10. 1923, s. 9-10.

 

Použitá literatúra

 

Bibliografia slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 - 1938. Zostavila M. Kipsová a kol. Martin : Matica slovenská, 1968. 1074  s.

BENCZÚR, Vilmos. Kassai Játékszin : A százéves kassai magyar szinészet története 1816 – 1916. Bratislava : Lúč – Vydavateľské družstvo, 2002. 159 s. 

BUSA V., Margit. Magyar sajtóbibliográfia 1705 – 1849 : A Magyarországon magyar és idegen nyelven megjelent valamint a külföldi hungarika hírlapok és folyóiratok bibliografiája. I/1. Budapest : Országos Széchényi Könyvtár, 1986. 860 s.  

FERKO, Tibor. Divadelné letopisy  mesta Cassa, Caschau, Kassa, Košice v súvislostiach dejín 1557 – 1945. Košice : Equilibria, 2013. 872 s.

GAŠPAR, Ján – BLAŠKOVÁ, Eleonóra – MIHÓKOVÁ, Mária. Lexikón Košičanov  1848 – 1938 : 1. diel : A – I. Košice : Equilibria, 2014. 484 s.

GYÜRE, Lajos. Kassai Napló 1918 - 1929. Bratislava : Madách Kiadó, 1986. 257 s.  

KEMENCZKY, Kálmán. A Kemenczky család kassai története. In Széphalom 23/2013. Sátoraljaújhely : Kazinczy Ferenc Társaság, 2013, s. 545 – 554.

KOVÁTS, Miklós. Magyar színjátszás és drámairodalom Csehszlovákiában 1918 – 1938. Bratislava : Madách Könyvkiadó, 1974. 225 s. 

LAKATOS, Éva. A Magyar színházi folyóiratok bibliográfiája (1778 – 1948). Budapest : Országos Színháztörténeti Múzeum  és Intézet, 1993. 483 s. 

Magyar Színházművészeti Lexikon. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1994. 882 s.

POTEMRA, Michal. Bibliografia inorečových novín a časopisov vychádzajúcich na Slovensku do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1963. 818 s.  

A színészet Kassán. In Magyarország vármegyéi és városai : 1. kötet : Abaúj-vármegye és Kassa város monográfiája. J. Sziklay, S. Borovszky. Budapest : „Apollo“ Irodalmi és Nyomdai Részvénytársaság , 1896, s. 196 – 200.

STAUD, Géza. A Magyar színháztörténet forrásai : II. rész : A Színházi sajtó emlékiratok, levelek, levéltári anyagok. Budapest : Színháztudományi Intézet; Országos Szinháztörténeti Múzeum, 1962. 81 s.

Týždenník (Kassai, A Kassai) Szinházi Ujság 1911 – 1923.