ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Dobrodružstvo jedného Courbetovho diela (2. časť)

autor: Miro Procházka 2014-08-12

 

Dobrodružstvo jedného Courbetovho diela (2. časť)

      Medzi dielami, ktoré Červená armáda údajne našla v Reinbergu boli maľby z mnohých maďarských zbierok. Hatvanymu patrili hoci Tintorettov Portrét benátskeho šľachtica, Corotova Podobizeň pani Gambayovej, a Manetova pastelovo-gvašová Méry Laurentová s mopslíkom. Obrazy dopravili do ZSSR nie ako oficiálne trofeje, ale ako súkromnú korisť dôstojníkov 49. armády. Pritom 49. armáda v Maďarsku nikdy nebola. Niet dôvodu pochybovať o informácii, že sovietske jednotky našli obrazy v Reinbergu, ale nie je jasné, ako si výtvarné diela z početných maďarských zbierok našli cestu do tejto zapadnutej dediny. Navyše niektoré Hatvanyho opusy, nájdené sovietskymi vojskami v Reinbergu, boli deponované v tých istých bankových trezoroch ako tie, ktoré sa mu podarilo kúpiť nazad od sovietskeho dôstojníka v roku 1946.

 
      Hatvanyho Manet a Corot dnes visia na stenách Puškinovho múzea výtvarných umení v Moskve. V roku 1995 ich riaditeľka Irina Antonovová zapožičala z Nižného Novgorodu pre výstavu trofejového umenia, nazvanú „Dvakrát zachránené“ a nikdy nevrátila. Ako viacnásobne vyhlásila, reštitúcia „sa nikdy neuskutoční“ a Rusko má právo si ponechať umelecké poklady odobraté z krajín Osi ako kompenzáciu za kultúrny majetok, o ktorý jej vlasť prišla za vojny. Mnohé z tých pokladov však, ako Hatvanyho obrazy, patrili ľuďom, ktorí boli sami obeťami nacizmu.
 
      Femme nue couchée medzi obrazmi ukrytými v Rusku nebola. Bezo stopy zmizla. V roku 2002 prišiel k Sotheby’s muž zo Slovenska, vydávajúci sa za starožitníka a ukázal im obraz na predaj. Bol to Courbetov akt s bielymi pančuškami. Povedali mu, že Sotheby’s ho kúpiť nemôže. Dielo figuruje na súpise newyorskej Komisie pre znovunadobudnutie umenia – Commission for Art Recovery (CAR), ktorú založil Ronald Lauder na zistenie a vrátenie ulúpeného majetku.
 
      Maľba sa vlastne vynorila už v Maďarsku dva roky predtým. Vtedy ponúkol americký prostredník z Prahy v mene starožitníka dielo na predaj budapeštianskemu Múzeu krásnych umení. Vedúci dokumentačného oddelenia László Lengyel, ktorý s prostredníkom viedol rokovania, sa mu rozhodol neodhaliť pôvod obrazu zo strachu, že by ho mohli poškodiť alebo zničiť. Miesto toho sa usiloval získať čas. Lengyel cestoval na Slovensko a obraz si nechal ukázať. Mali ho v rukách chlapi, ktorých opísal ako „kulturistov s vyholenými hlavami“. Navidomoči nešlo o bežných obchodníkov s umením.
 
      Lengyel prebral ponuku so svojím vtedajším generálnym riaditeľom Miklósom Mojzerom. Na nákup múzeum potrebovalo podporu ministerstva kultúry a maďarskej vlády, čo bolo nemožné. Po čase prostredník znova navštívil ustanovizeň a varoval Lengyela, že sa vyskytli ľudia, ktorí chcú obraz starožitníkovi odňať. Ponúkol ho okamžite na predaj za 800,000 dolárov. Pracovníci odmietli a zavolali oddelenie kultúrnej kriminality maďarskej polície, ktoré nič nepodniklo.
 
      Zaujímavé, múzeum neupovedomilo políciu ani zákonných dedičov rovno pri začatí rokovaní, hoci tí ho práve žalovali a žiadali navrátenie prác z Hatvanyho zbierky, ktorú maďarská vláda po roku 1948 znárodnila. Namiesto aby sa usilovali zabrániť zločinu, zamestnanci sa schádzali so slovenskou mafiou a vážne skúmali možnosť kúpy ulúpeného majetku do svojich zbierok.
 
      Ako sa Femme nue couchée dostala na Slovensko? V roku 1945 sovietsky vojenský vlak z Maďarska kdesi pri slovenskej dedine zavalilo snehom. Skupina červenoarmejcov zoskákala dolu, vyhľadala miestneho lekára a pod namierenou hlavňou doviedla k vlaku. Ich veliteľ trpel ťažkým prípadom kvapavky, ktorou sa nakazil v oslobodenej Budapešti. Našťastie liečba bola úspešná a pacientovo trápenie pominulo. Vďačný hrdina nemal peniaze, ale odmenil lekára zrolovaným plátnom. Bola to Femme nue couchée, ktorá zdobila lekárov byt v lacnom ráme pod sklom, kým v roku 1989 nezomrel. Potom sa dielo dostalo k starožitníkovi.
V roku 2003 jeho splnomocnenec opäť navštívil londýnskych Sotheby’s. Tentoraz žiadal o kontakt na dedičov Ferenca Hatvanyho. Slováci pochopili, že obraz tak ľahko nepredajú. Sotheby’s mu povedali, že Hatvanyho dedičov zastupuje Komisia pre znovunadobudnutie umenia (CAR). Nález strateného Courbeta v jej newyorskej úradovni vzbudil rozruch. Podľa konzultanta komisie, právnika Charlesa A. Goldsteina, nik nepredpokladal, že prinavrátenie obrazu, hlavne kým pôsobil americký sprostredkovateľ, sa stane predlžovanou hrou na schovávačku so slovenským obchodníkom.
 
      CAR ponúkla držiteľovi maľby obchod. Plátno predajú v Londýne, kde odhadná aukčná cena mohla byť okolo 2.5 milióna libier a zisk si rozdelia rovným dielom. Slovenský obchodník nesúhlasil a žiadal vyplatiť vopred 500,000 eur. CAR kontrovala ponukou 300,000 eur. Obchodník znova odmietol a styk sa prerušil. Medzitým pochybné existencie dohadzovali obraz obchodníkom v Londýne. Všetci odmietli a informovali Komisiu.
 
      Keď maľbu nemohol predať v západnej Európe, starožitník sa rozhodol skúsiť šťastie bližšie k domovu. V roku 2004 CAR kontaktoval mladý zamestnanec z oddelenia privátneho bankovníctva bratislavskej pobočky váženej rakúskej banky a domáhal sa 1.5 milióna dolárov za obraz, ktorý – tvrdil – mu leží v trezore ako záruka za pôžičku. Ak CAR odmietne zaplatiť, bankár hrozil jeho predajom. Zaskočený Goldstein si pýtal od rakúskej banky vysvetlenie. Úradníka v Bratislave okamžite prepustili, ale Courbet sa znova vyparil.
 
      Tieto čachre pritiahli pozornosť vyšetrujúcich orgánov. Interpol, prostredníctvom FBI, a slovenská polícia si žiadali informáciu o starožitníkovi a obraze. Keď sa tak stalo, právnik, ktorý pracoval pre CAR v Bratislave dostal vyhrážky a od prípadu odstúpil.
 
      Slovenská polícia nebrala vec príliš vážne, kým nezasiahlo americké veľvyslanectvo. Starožitníka vypočúvali, ale potom prípad nečakane zastavili. Slováci Goldsteinovi povedali, že nemôžu pokračovať vo vyšetrovaní, lebo maďarská polícia neposkytla nijaké dôkazy o tom, že bol obraz ukradnutý. CAR sa ohradila, že Maďarsko nemá oficiálny zoznam kultúrneho majetku skonfiškovaného obetiam holokaustu, slovenský prokurátor nariadil znovu otvoriť vyšetrovanie, ale polícia nevyhovela. Goldstein sa rozhodol nespoliehať sa na ňu. V roku 2005 CAR ponúkla 250,000 eur za vrátenie Courbeta a inzerát umiestnili skoro v každom médiu. Podarilo sa. Pozornosť polície a tlače, a takmer nemožnosť dielo predať, prinútili starožitníka obnoviť rokovania s CAR. Dohodli sa na odstupnom 500 000 eur.
 
      Vyskytol sa však ďalší, úplne nečakaný problém. Svojho času sa Ferenc Hatvany rozhodol dokázať svoje maliarske schopnosti a zároveň si poriadne vystreliť. Priatelil sa s juhoslovanským princom Pavlem, známym zberateľom, ktorý sám seba považoval za znalca a odborníka na umenie. Hatvany namaľoval kópiu Femme nue couchée a poslal ju na výstavu do Belehradu, kde ju privítali ako výtvor francúzskeho majstra. Čiže bol slovenský objav dielom Courbeta alebo Hatvanyho? Oficiálna expertíza neprichádzala do úvahy. Vďakabohu sa v maďarskej zbierke našiel starý sklený negatív originálnej maľby, z ktorého urobili  fotografiu veľkosti obrazu. Krakelúry na plátne mohli porovnať so snímkou.
 
      Prehliadka potvrdila, že obraz, ktorý ruský veliteľ daroval slovenskému doktorovi bol Courbetov a je v obdivuhodne dobrom stave. Odmenu vyplatili, obraz vrátili a policajné vyšetrovanie slovenského starožitníka na žiadosť CAR zastavili. Ešte bolo treba získať vývozné povolenie. Ďalšie mesiace a ďalšie intervencie americkej ambasády v Bratislave. Súhlas napokon udelili a obraz odišiel do Viedne s ozbrojeným sprievodom. Femme nue couchée sa vrátila právoplatným majiteľom, dedičom baróna Hatvanyho a príbeh sa šťastne skončil.
 
      Spätné získanie Courbetovho veľdiela dokladá pozitívne zmeny, aké nastali od roku 2001, kedy sa konala Washingtonská konferencia o osude majetku obetí holokaustu. Márne snahy slovenského starožitníka ukazujú, že predať dnes v Európe ulúpené umenie je takmer nemožné. „Napočudovanie bolo ľahšie domôcť sa umenia ulúpeného za holokaustu od slovenského obchodníka než od maďarských a ruských vládnych úradníkov“, ťažká si Goldstein. „Obrazy, ktoré patrili Ferencovi Hatvanymu stále visia na stenách múzeí v Budapešti, Moskve a Nižnom Novgorode“. Jednako sa natíska otázka: ak korisť z bankových trezorov v Budapešti naložili na vlak smerujúci do Moskvy, vykradli sovietske jednotky vlak alebo ukradli vo vlaku ukradnuté?