ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

DVAJA

autor: György Szaszák 2019-09-06

 

DVAJA

 

Výstava Attila Duncsáka a Szilárda Fecsóa 

/Centrum MaJel Rovás, Galéria FiguratiF, Košice, Alžbetina 42/

Od 5. septembra do 1. októbra 2019

 

Byť a vidieť 

 

Vážené dámy a páni, milí prítomní!

 

V súvislosti so svojou prítomnosťou ma nutká akási neznáma sila podeliť sa s Vami predovšetkým o jedno osobné vyznanie. Pracoval som na zostavení podkladov k jednej knihe. Práve som si čítal jeden svoj starší hĺbkový rozhovor s Attilom Duncsákom, keď mi nečakane zazvonil mobil. Keď som ho dvihol, takmer som neuveril, pretože na druhom konci sa ozval Attila Duncsák! Hneď sa mi zveril, že začiatkom septembra bude mať tu v centre MaJel spoločnú výstavu so Szilárdom Fecsóom a volá mi, aby sa ma opýtal, či by som sa ujal otvoriť ju. Požiadavka mi bola cťou, ale nebol som pripravený reagovať, len som sa pokúsil vyhovoriť na to, že ja predsa nie som historik umenia, a tvorivé úsilie, ktorým prechádza on, a jemu podobní autori poznám len ako publicista, hovoriť by som mohol snáď ešte o dojmoch, ktoré vo mne vyvolávajú umelecké diela. 

„Ty ma poznáš. Ja nič iné ani nežiadam. “ – odvetil úprimne, načo som už nemohol odmietnuť. Vtedy však ešte nebolo jasné, či budem hovoriť iba o ňom, alebo aj o Fecsóovi? 

Nuž, aj toto sa objasnilo nevšedným spôsobom, takmer ako výjav! Hoci bývame v jednom meste, Szilárda Fecsóa som nestretol už aspoň pol roka. Osud však chcel, že pred pár dňami, ako som tak čakal na autobus č. 72, zrazu sa objavil. Pozdravil ma a hneď povedal, že sa teší, som vyhovel Attilovej prosbe a dúfa, že aj on som mnou môže počítať!  

Takto sa teda veci majú, takto sa tu dnes pred Vami ocitá táto trojčlenná zostava. 

 

Ale povedzme si teraz niečo aj o Vás! 

Neviem, či ste sa niekedy zamysleli nad tým, aká trauma je nám spoločná z akejsi zákonitosti života? 

Nuž? 

Navediem Vás! 

Nie je to nič iné, ako naše narodenie. Narodiť sa je totiž určitým „zážitkom smrti”.  Pouvažujte chvíľu: novorodenec dovtedy plával v duniacej tme maternice a inštinktívne pravdepodobne predpokladá, že to bude trvať večne. 

Pri príchode na svet však zažíva dvojitú traumu: dunenie ustane a tmou ako keby uťali! Ľudský potomok zažije výbuch svetla – neznámeho, nového prostredia. 

To je vlastne na počiatku tvorby pojmov v našich myšlienkových pochodoch. Pravekými slovesami v našom jazyku, čiže v reči, ktorá je nositeľom vedomia – sú slovesá byť a vidieť.  Nie náhodou hovoríme ani to, že máme svetonázor, spôsob akým nazeráme na svet. 

  

Ako nazerajú na bytie, na náš svet a na človeka v ňom akademickí maliari Attila Duncsák a Szilárd Fecsó – o tom sa môžete presvedčiť na tejto výstave, ktorá prináša úzky prierez ich tvorbou v podobe kresieb, koláží a malieb. 

 

Dovoľte mi teda predstaviť našich dvoch  autorov.

Začnem s mladším z nich, so Szilárdom Fecsóom, ktorý sa cíti poctený za to, že môže vystavovať v spoločnosti Attilu Duncsáka.  

O Szilárdovi môžem povedať, že šikovne kreslil už ako dieťa, ale vtedy si ešte vôbec nemyslel, že výtvarné umenie bude rozhodujúcim faktorom v jeho živote.  Písal aj básne, ako aj jeho otec, Pál Fecsó, ktorý bol učiteľom a neskôr novinárom. Szilárd by bol rád išiel príkladom svojho otca, rád by sa bol stal básnikom či novinárom, len nie pedagógom! Maturoval na gymnáziu v Moldave nad Bodvou a potom sa prihlásil na odbor žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Tam mu ešte v deň prijímačiek oznámili, že je prijatý. Lenže nedostal o tom oficiálne oznámenie! Dodnes netuší, čo sa stalo, čo bolo v pozadí a veľmi sa ho to dotklo. Nebol však čas na rozsiahle úvahy, ihneď totiž dostal povolávací rozkaz na dva roky. Vtedy ešte každý zdravý mužský jedinec musel absolvovať skutočný vojenský výcvik.  Potom nasledovalo to, čo vlastne nikdy nechcel, ale keďže nebola lepšia ponuka  - začal učiť bez kvalifikácie. Najskôr v Jablonove a potom v Rožňave na slovenskej základnej škole. Učil všetko od fyziky cez hudobnú výchovu, ruštinu až po telesnú výchovu – čo bolo práve potrebné. Rozhodujúci moment nastal, keď sa v Rožňave na tzv. špeciálnej škole musel venovať rómskym deťom so zníženými schopnosťami. Tu si uvedomil, aká dôležitá je pedagogika! Vtedy sa rozhodol, že sa stane učiteľom. Podal si prihlášku na Vysokú školu pedagogickú v Nitre, kde vyštudoval odbor výtvarná výchova a maďarský jazyk. V diplomovej práci sa zameral na intermediálne umenie. Jeho profesormi boli Péter Rónai a Miroslav Nitz, dvaja z popredných predstaviteľov súčasného umenia na Slovensku. Bol ešte poslucháčom posledného ročníka, keď absolvoval prax na maďarskom gymnáziu v Košiciach,  a vtedajší riaditeľ Géza Reiter mu ponúkol miesto. Neskôr ho tu poverili výučbou maďarského jazyka a vizuálnych predmetov. Zrejme aj výsledky jeho učiteľskej práce boli predchodcom toho, že neskôr sa stal odborným lektorom Metodologického ústavu pedagogického, kde dodnes pracuje. Má na starosti metodológiu maďarského jazyka a výtvarnej výchovy na školách s vyučovacím jazykom maďarským od Čiernej po Rimavskú Sobotu. Keďže jeho zamestnávateľ mu umožnil aj zriadenie ateliéru, naplnili sa podmienky tvorby jeho osobného diela. A veru to aj využil! Už dnes má na konte množstvo umeleckých diel. Na tejto výstave vidíme jeho kresby, koláže a maľby, ale treba o ňom vedieť, že občas modeluje aj sochy, pracuje s hlinou alebo vytvára inštalácie. Jeho tvorbu charakterizuje konceptuálne uvažovanie a prepojenie tradícií. Zvlášť by som chcel upriamiť Vašu pozornosť na koláže, pretože ako sa mi zdôveril, znázorňujú fázy jeho obrátenia sa na vieru. Pri tvorbe týchto koláží využil určité časti svojich skôr vzniknutých, ale odhodených kresieb – a takto im dožičil novú významovú výpoveď. V súvislosti s tým by som ešte rád poznamenal, že dodnes najurčujúcejšia osobnosť košického maliarskeho umenia, Július Jakoby tiež zničil, zoškrabal niektoré zo svojich malieb  - medzi nimi aj majstrovské diela, pretože po určitom čase sa mu prestali páčiť. Môžeme sa teda tešiť, že Szilárd Fecsó nevyhodil vlastné kresby, ktoré neskôr poznačila nepriazeň, ale ich  - aby som použil moderný výraz – recykloval. Pozrite sa, na akej úrovni! 

 

Skôr než čokoľvek poviem o Attilovi Duncsákovi, musím predovšetkým vyjadriť svoje rozhodné presvedčenie, že medzi košickými maliarmi ho považujem za najväčšiu osobnosť z obdobia po Júliusovi Jakobym. 

Pred 37-imi rokmi sa presídlil z Užhorodu do Košíc, a to navyše tak, že vtedy už prichádzal na hranicu Midasovej doby v umení, keďže dodatočne vieme, že za štyri desaťročia zo všetkého, čoho sa tu len dotkol sa obrazne povedané stalo zlato. 

A pritom zažíva neľahký osud. Narodil sa v roku 1940, počas 2. svetovej vojny. Mal päť rokov, keď jeho otca odvliekli do gulagu. Doslovne citujem, čo mi o tom povedal v jednom rozhovore:  

„Odvliekli ho v novembri, v štyridsiatom piatom. Vrátil sa v decembri v štyridsiatom šiestom. Zmenil sa natoľko, že sme ho nespoznali. Ale on sa aspoň vrátil! Koľkí pritom zostali tam, nevedno ani kde sú pochovaní, ak ich vôbec pochovali.  A čo prišlo potom? Je to typický príbeh biedy. Kúsok stredoeurópskej reality: všetko je zakázané /!/, nesmieš niekam cestovať /!/, ani práca, ani peniaze /!/ potraviny na prídelové lístky/!/ obdobie nekonečného státia v rade! 

Chudáci zakarpatskí Maďari museli po vojne zažiť iné roky, ako v Maďarsku či v Československu, oveľa tvrdšiu stalinovskú diktatúru, čo je pre dnešných mladých nepredstaviteľné. A vieš, čo zasiahlo najviac starých majstrov? To, že kvalita zrazu nebola potrebná! Mierka bola nastavená ideologicky. Tón udávali tuláci. Zanikla predchádzajúca predstava, že práca sa má odviesť poctivo. Kto takto pracoval, bol predmetom výsmechu. Čo prišlo potom, to už títo starí ľudia nezniesli. “- koniec citátu. 

Medzi nimi to nezniesol ani jeho otec, maliar natierač, ktorý pracoval na vyššej úrovni, pretože maľoval aj kostoly, reštauroval fresky. Základy miešania farieb sa Attila naučil už od neho. V Užhorode stihol ešte dokončiť strednú školu výtvarnú, ale jeho budúcnosť bola neistá. Situáciu zmenila šťastná náhoda. Z Petrohradu, vtedy už nazývaného Leningrad, z tamojšej Vysokej školy úžitkového umenia prišiel do Užhorodu Fjodor Semjonovič Entelis, dvojnásobný laureát Stalinovej ceny v odbore keramiky a odolných materiálov – najmä skla. Prišiel na dovolenku s rodinou, pretože sa dopočul, že tu pri hraniciach existuje ešte mesto, ktoré je čisté a rastú v ňom kvety. Osud chcel, aby sa Entelis zoznámil s Attilom. Videl, čo maľuje a povzbudzoval ho, aby sa prihlásil na vysokú školu v Leningrade, ale nie na maliarstvo, pretože tam sa hlásia z celého Sovietskeho zväzu, a je takmer nemožné sa tam dostať. Napokon Attilu presvedčil, aby to skúsil v odbore sklo. Neoľutoval, že tak urobil. Petrohrad sa ho bytostne dotkol. Ermitáž, Rembrandtove obrazy a francúzski impresionisti na treťom poschodí, knižnica – pôvodcovia toľkých určujúcich impulzov! A tie výstavy a koncerty! Mal možnosť vidieť Stravinského, Yehudi Menuhina – a aj leningradskí filharmonici sú sami osebe nie hocijakou kvalitou. Bol až na dvoch koncertoch berlínskeho symfonického orchestra pod taktovkou Karajana. Entelis ho chcel zamestnať v elitnej továrni a ani nepochopil, prečo to Attila odmietol. Dôvod bol pritom jednoduchý. Chcel sa vrátiť domov, pretože sa mu cnelo za maďarským prostredím. V Užhorode, v špajzi rodinného domu postavil štyri laboratórne pece. Zadovážil si z tovární farebné glazúry, soli, minerály a robil s nimi pokusy: vypaľoval dlaždice na tisíc stupňoch a z nich vyskladal veľké nástenné obrazy. Továreň na sklo však bola najbližšie až v Ľvove a preto sa musel čoskoro zriecť sklárskych plánov a obrátiť sa plne k maliarstvu.

Po smrti otca sa jeho mama po čase presťahovala k druhému synovi na Slovensku. Zotrvať v Užhorode sa pre Attilu stalo vonkoncom nemožným vtedy, keď vypukla vojna v Afganistane. Aj z Užhorodu brali chlapcov a privážali ich domov v rakve. Attila bol už v tom čase ženatý, ale darmo argumentoval tým, že žiadosť o presťahovanie podáva za účelom zlúčenia rodiny – má tam matku, získanie povolenia bolo časovo veľmi náročné a neisté. Takmer ho to psychicky zničilo. Ale dočkal sa!  

Aj v Košiciach toho zažil mnoho. Nechcem všetko menovať, ale už len to by mohlo byť námetom pre novelu, že byt dostali na sídlisku Košického vládneho programu. Na novom sídlisku, pomenovanom podľa vládneho programu založeného na rasovej diskriminácii a podľa s nimi spojených Benešových dekrétov, ktoré prisúdili tunajším Maďarom kolektívnu vinu vojnových zločincov. Osobitne absurdné je to, že toto označenie sa vzťahovalo aj na najväčšiu postavu košickej moderny, akademického maliara Antona Jassuscha, hoci po ňom neskôr pomenovali ulicu na tomto sídlisku. K tomu len toľko, že Attila Duncsák pracuje na svojom životnom diele práve na tejto ulici mravčou usilovnosťou, na ôsmom poschodí paneláka. Môžem o ňom povedať, že svoje témy maľuje použitím vhodne zvolených, expresívnych farebných kompozícií, niekedy dramaticky, inokedy – v závislosti od hĺbky vnuknutia – lyrickým citom či súcitným úsmevom, či už je to padajúci anjel alebo nenásytná dominancia pozemských tyranov, alebo každodenné premeny odtieňov charakteru človeka. Postupuje pritom tak, že svojráznym spôsobom vytvára úplne moderné poňatie figurálnej maľby, založené na technike koláže. Pozoruhodné je, že seba samého – ako pozorovateľa rozvráteného stavu pozemskej reality umiestňuje na týchto bezprostredne pôsobiacich dielach ako klauna, inokedy ako postavu opierajúcu sa o nejaký dychový nástroj. Keby sme chceli jednou vetou zhrnúť jeho základnú snahu, mohli by sme povedať, že na pozadí rozmývaného času nám rozpráva príbeh čerta bojujúceho s anjelom, v tele človeka, vytvárajúc pri tom vynikajúce obrazové symfónie! Ako to dokáže, to formuloval sám týmito slovami, citujem: 

„Som presvedčený, že podariť sa a zapôsobiť na diváka môže iba dielo prýštiace z duše umelca. Z toho dokáže vytvoriť mytológiu a prináša aj formálne riešenie. Bože chráň každého pred modernými trendmi, ak nepramenia z jeho bytosti, ak ich sám v sebe vynosil!” – koniec citátu. 

Sú to úprimné, pravdivé slová. Môžu byť aj pre nás ponaučením zažitých realít. 

Keď som sa zamýšľal nad tým, odkiaľ asi pochádza u Attilu Duncsáka tá zručnosť, že aj pri znázornení obrazovej kritiky o našej realite maľuje s láskou, odpoveď sa mi naskytla v jednom z príkazov Desiatich prikázaní – konkrétne vo výzve Miluj blížneho svojho ako seba samého! Neviem, či Vy ste si už položili otázku: prečo by som mal milovať svojho blížneho ako seba samého? Z akého dôvodu? 

Nuž, usudzujem, že Attila Duncsák  Attila si už uvedomil, že je to tak preto, lebo v každom z nás prebýva živá duša Boha stvoriteľa. Seba samého roztrúsil a vdýchol nám ju, každému z nás. Preto môžeme byť v jednote s ním i navzájom. Všetko vzniká z neho, z Jedno-duchosti, sme všetci jeho súčasťou. Naša zúfalosť sa začala tam, kde sme na to zabudli! 

 

Pamäť Attilu Duncsáka Attila a Szilárda Fecsóa je neporušená. Ich diela vznikajú z viery, z inšpirácie viery. Vedia, že živá duša Boha, ktorá v nás prebýva, nás podnecuje k tomu, aby sme tu na zemi pokračovali v stvorení a v boji proti zlu.  Oni v skutočnosti robia práve to, svojimi tu vystavenými dielami. Pozastavte sa preto pred každým z nich, nechajte tieto obrazy na seba vplývať, pre každého z Vás môžu mať iný odkaz! 

 

Ďakujem, že ste si ma vypočuli.