ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Értjük egymást – Rozumieme si – Ne intelegem

autor: Ágnes Kovács
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-07-27

 

Értjük egymást – Rozumieme si – Ne intelegem

 

Referát podľa sedmohradského cestovného denníka autorky Ágnes Kovács

 
Občianske združenie Rovás organizovalo v júli 2013 Medzinárodný tvorivý tábor Rovás už štvrtýkrát. Podujatie má tri časti, koná sa na troch rôznych  miestach: v sedmohradskej obci Aita Medie, v maďarskej obci Tihany a v Košiciach.
 
Z Košíc vyrazili 12. júla deviati účastníci tábora, neskôr sa k cestujúcim pripojili Éva Mayer a Áron Majoros z Budapešti. Po prekročení hraníc Rumunska precestovali cez Veľký Varadín (maď. Nagyvárad), na Kráľovskom priesmyku (Pasul Craiului, maď. Király-hágó) sa zastavili na krátky odpočinok. Tento priesmyk sa nachádza v nadmorskej výške 582 metrov a okrem hospodárskeho významu je dôležitý aj pre zachovanie kontaktov medzi oblasťou Partium a historickým Sedmohradskom. Cez priesmyk vedie jedna z najdôležitejších ciest súčasného Rumunska.  
 
Cesta účastníkov viedla ďalej pri obci Izvoru Crișului (maď. Körösfő), ktorá sa preslávila svojím pouličným trhom s rezbárskymi výrobkami a ručnými prácami a taktiež sa v nej nachádza reformovaný kostol so štyrmi vežami, z roku 1764. Ďalším miestom na trase bolo mesto Aiud (maď. Nagyenyed), ktorého reformované kolégium bolo založené Gáborom Bethlenom v roku 1622 a výchovno-vzdelávacia práca v tejto inštitúcii je ocenená až dodnes, v roku 2003 získala inštitúcia Cenu maďarského dedičstva. Pôvodné saské mestečko je však v schátralom stave a pôsobí smutným dojmom. V meste s počtom takmer 30 tisíc obyvateľov žije asi 5 tisíc Maďarov.    
 
Skupina sa zastavila na hlavnom námestí v Kluži (Cluj-Napoca, maď. Kolozsvár), ešte predtým sa však kochali pohľadom na známe rómske stavby, paláce v obci Huedin (maď. Bánffyhunyad), ktoré hlásajú skvelé tesárske a klampiarske zručnosti tamojších Rómov.
   
Od spomínanej obce leží Kluž vo vzdialenosti 48 kilometrov. Je druhým najpočetnejším mestom po hlavnom meste, s krásne reštaurovanou sochou kráľa Mateja Korvína na hlavnom námestí. Po návšteve rodného domu kráľa Mateja a popoludňajšej káve sa účastníci už za súmraku vydali smerom k obci Râmetea (maď. Torockó), kde mali výdatnú večeru a nocľah, zabezpečený vďaka miestnej unitárskej cirkvi. Obec Râmetea je jedinečná tým, že slnko tam zdanlivo vychádza dvakrát, keďže sa po východe skrýva za horou. Je to zaujímavé najmä v zime, keď po svitaní sa obec znova ponorí do tmy. Pôvodne sa tu ťažila železná ruda, mestečko malo bohaté maďarské a nemecké obyvateľstvo. Pamiatkou toho sú ulice so zachovalými domami, vďaka ktorým bola obci  v roku 1999 udelená Cena Europa Nostra.     
 
Na druhý deň viedla trasa cez mesto Sighișoara (maď. Segesvár), ktorého historické jadro, patrí do zoznamu svetového dedičstva Unesco. Mesto podobne ako Praha má vežu s hodinami, pochádzajúcu zo 14. storočia, kde sa tiež objavujú dvanásti apoštoli. Má veľa historických skvostov, mnohé kostoly a kaplnky, hradný vrch. Mesto bolo v minulosti dejiskom mnohých vojen, bolo ničené aj požiarmi a morom.   
 
Odtiaľ pokračovala dobrodružná výprava za umením rovno do cieľového bodu, do obce Aita Medie cez staticky nebezpečný (a teoreticky uzavretý) most. Po príchode sa každý zvítal so svojím domácim, u ktorých býva v každom roku svojho pobytu.
 
 
V nedeľu 14. júla sa skupina zúčastnila bohoslužby v miestnom reformovanom kostole a samozrejme nevynechala ani zaujímavé jazdecké preteky, ktoré vyhrala žena – dokonca tá istá ako v predošlom roku. Na miestnom jarmoku bola bohatá ponuka remeselných výrobkov aj rôznych jedál a nápojov, dokonca tu našli aj stánok s Tatranským čajom – ten sa však tu predával vo forme vynikajúcej zmrzliny.
 
Prvý pracovný deň nového týždňa bol venovaný výtvarnej tvorbe, maliari zostali pracovať v Aita Medie. Ostatní sa však zúčastnili výletu do Fagarašských hôr (Masivul Făgărașului, maď. Fogarasi-havasok). Dvesto kilometrová cesta stála za to: Vysoké Tatry sú v porovnaní s Fagarašom iba trpasličie. Serpentíny vedú až k vrcholu, cestujúci mohli počas výstupu vidieť, ako sa mení príroda od lesných porastov po kosodrevinu až ku skalám, pokrytým machom. Uprostred júla tu bola ešte jar, kvitli kvety a našlo sa aj niekoľko dobre známych skaliek. Žiaľ bolo tu aj niekoľko rušivých prvkov, ktoré nezapadali do krajiny – obrovské betónové piliere a zábradlia, ktoré chránili cestu od zosuvu kamenia, taktiež smetie pri vodnej nádrži a ošumelé parkoviská.  
Cestou domov sa zistilo, že dobrodružná výprava v podstate zablúdila, mala zamierené celkom inam, nie k vodnej nádrži ale k jazeru Balea, ktoré však zostane programom na ďalšie roky.
 
Ďalší deň sa každý venoval práci, individuálne si vyhľadal svoj objekt tvorby aj miesto, vhodné pre maľovanie.  
Gyuri Katona (pôvodom zo Sedmohradska, žijúci v blízkosti maďarského mesta Pápa) si rýchlo načrtol zopár skíc v teréne a potom maľoval svoje pohľady z ulíc s čarovným farebným svetom v kultúrnom dome. V tamojšom chládku pracovali aj Áron Majoros, budapeštiansky študent sochárstva a Éva Mayer zo Šamorína, nositeľka ceny Munkácsyho. Košický Ottó Szabó pokračoval v tvorbe svojich obrazov podľa minuloročných náčrtov, pri ňom maľovala svoje diela Tünde Szász z Brašova. Mladý talentovaný umelec László Máthé (pôvodom z rumunského mesta Târgu Secuiesc, maď. Kézdivásárhely) vytváral portréty. Barnabás Bódis, pochádzajúci tiež zo Sedmohradska maľoval na podlahe. Enikő Kolmont (Rimavská Sobota), Milan Špak (Košice) a Edina Fülöp (Budapešť) pracovali v rôznych menších miestnostiach kultúrneho domu. Našli sa aj takí, ktorí maľovali v chotári, ako Američan Bullet Shih, žijúci v Budapešti alebo Fiugin Calistru z Besarábie. 
 

Večer mala prednášku Zsuzsa Veress (učiteľka gymnázia v maďarskom meste Pápa) o tvorbe nedávno tragicky zosnulého rómskeho básnika Lajosa Rafiho a o rómskej resp. cigánskej literatúre.   

 

 
V stredu 17. júla sa rozdelila spoločnosť do troch skupín. Maliari zostali doma maľovať, spisovatelia písať a „výletníci“ odišli k jazeru sv. Anny. Žiaľ zablúdili, teda vykonali mnoho kilometrov navyše, kým sa dostali k cieľu, ani počasie im neprialo, napriek tomu sa však niektorí z nich vykúpali v jazere. 
 
Ďalší deň bol tiež strávený výletom. V meste Miercurea Ciuc (maď. Csíkszereda) získala skupina priaznivé dojmy, obyvateľstvo rozprávalo po maďarsky, nadpisy boli tiež aj v maďarčine. V meste sa všade vykonávali práce územného plánovania. Mesto je známe najmä svojím hokejovým družstvom a celoštátne uznávaným pivom. Samozrejme k jeho sláve pridáva svoje aj obec Șumuleu Ciuc (maď. Csíksomlyó), najmä odpustom na Turíce, keď sa tam zhromažďujú obrovské davy ľudí, nielen zo Sedmohradska, ale aj z Maďarska a štátov s maďarskou menšinou. Pútnický kostol obce bol postavený v rokoch 1802-1824 v barokovom slohu. Skorší gotický kostol postavili františkáni v 15. storočí na mieste pôvodnej stavby z 12. storočia. Socha Márie je dielom rezbárskeho majstra zo 16. storočia.  
 
Ďalšou zastávkou výletu bolo mesto Gheorgheni (maď. Gyergyószentmiklós) s tamojším arménskym kostolom. Podľa záznamov žili tu Arménci už začiatkom 17. storočia, ale väčšia vlna osídlencov prišla iba v roku 1672. Iniciátorom výstavby ich kostola bol Simon Theodorovich, ktorý sa stal farárom tamojších Arménov v roku 1726. Steny kostola stáli už v roku 1733, veža bola postavená podľa jej nadpisu na náklady Jánosa Lukácsa v roku 1734. Nádvorie kostola je ohraničené nepravidelným múrom, na ktorom je zobrazená krížová cesta, ktorá je doplnená o výjavy, neznáme v katolíckej krížovej ceste: Judáš zradí Ježiša a Ježiš na Olivovej hore. Pôvodná krížová cesta bola pred štátnou mocou v roku 1978 ukrytá a nahradená kópiami. 
 
Cesta pokračovala do obce  Lăzarea (maď. Gyergyószárhegy), do kaštieľa Lázár, ktorý je spätý s históriou rodiny Lázárovcov. Kaštieľ bol postavený v rokoch 1450 až 1532, od prestavby v roku 1631 má renesančný sloh. V tomto kaštieli vyrastal aj knieža Gábor Bethlen, potomok tejto rodiny.
Budova bola viackrát poškodená požiarom, po poslednom ničení v roku 1842 už nebola zrekonštruovaná. Na podnet miestnych obyvateľov sa začalo s postupnou obnovou od roku 1967. V čase návštevy skupiny Rovás sa tam práve konal tradičný tábor pre umelcov, zbierka diel z týchto táborov dosahuje počet asi dvetisíc kusov. 

V obci  Lăzarea žil aj cigánsky básnik Lajos Rafi.  

 

 

Skupina sa zastavila aj pri Vražednom jazere ( Lacul Roșu, maď. Gyilkos-tó). Je zvláštne tým, že z neho vytrčajú kmene smrekov. Tento prírodný jav možno vidieť od roku 1837, keď sa vplyvom hustých zrážok uvolnil štrk a hlina na svahu hory a príval uzatvoril toky viacerých potokov. Obrovská nahromadená masa vody si našla svoju cestu a dovalila sa do údolia s ihličnatými stromami. 

Po troške nakupovania sa pokračovalo ďalej k Žabej tiesňave (Cheile Bicazului, maď. Békás-szoros), ktorá je tektonického pôvodu. Po obdivovaní prírodných krás sa výprava vrátila domov.   
 
V piatok 19. júla sa niektorí podujali na výlet do obcí Micloșoara (maď. Miklósvár) a Aita Seacă (maď. Szárazajta). V prvej obci je obdivuhodný autentický penzión, v druhej pomník masakry v roku 1944, keď bolo brutálne zavraždených 13 miestnych obyvateľov.    
 
Popoludní sa konala provizórna výstava umelcov v kultúrnom dome. Výsledok bol naozaj očarujúci: vzniklo asi 130 malieb. Výstavu si pozreli aj miestni, vrátane starostu, župného poslanca a detí, ktoré boli maľované, alebo dokonca mohli čosi dokresliť v obrazoch niektorých umelcov (Éva Mayer, Edina Fülöp). Bolo to podarené podujatie, ľudia hádali, ktoré ulice alebo domy sú namaľované na dielach Gyuriho Katonu a oceňovali aj portréty Nicu Barba a László Máthého. Očividne tieto témy ich zaujali najviac.  
 

 

Popoludní prišiel do tábora na návštevu Mihály Varga, riaditeľ múzea v meste Sfântu Gheorghe (maď. Sepsiszentgyörgy), ktorý jednal o možnej budúcej spolupráci s predsedom združenia Rovás, Ottó Szabó. Je to dôležité aj z hľadiska toho, že sa o rok uskutoční 5. ročník tvorivého tábora, združenie Rovás bude mať 20 rokov a v obci Aita Medie, kde sa tábor koná, sa bude oslavovať 200. výročie narodenia prírodovedca Józsefa Benkő. 

 
Posledný deň, strávený cestou domov bol veľmi náročný, keďže sa začal na svitaní. Účastníci sa zastavili najpvr v meste Hunedoara (maď. Vajdahunyad). Na kopciach v okolí mesta sa vykonáva ťažba, pri príjazdových cestách vidno mnohé schátralé priemyselné objekty. Táto oblasť bola totiž po druhej svetovej vojne jedným z najväčších hutníckych centier. Ale železo a zlato sa tu ťažilo už aj v 15. storočí.
Dokonca aj okolie hunedorského hradu je znivočené, burina je vysoká a v okolí sú tiež zostatky tovární. V priestoroch hradu vidno zopár exponátov, ale väčšina miestností je prázdna aj napriek dosť drahému vstupnému.     
 
Nasledujúca zastávka na spiatočnej ceste bolo mesto Arad (maď. Arad), kde však našli pomník trinástich generálov revolúcie 1848-49 iba po dlhom hľadaní. Pomník stál pôvodne v centre mesta, ale v roku 1922 bol zbúraný a až v roku 2004 ho znova postavili, avšak na úplne inom mieste.   
 
Posledná prestávka pred návratom domov sa konala na maďarskej nížine Hortobágy, kde sa prezentovalo umenie koniarov a počas jazdy vozom mohli účastníci vidieť dobytok a studne, typické pre túto oblasť. Pri legendárnom moste s deviatimi dierami si dali chutný obed z miestnych jedál v hostinci s 300 ročnou tradíciou a následne odcestovali domov.