ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Holy Motors – alebo deväť stretnutí s postmodernou

autor: Gábor Szabó
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-19

 

Holy Motors – alebo deväť stretnutí s postmodernou

 

Francúzsky filmár Leos Carax sa vrátil v roku 2012 na filmový festival v Cannes po 13 rokoch mlčania so svojím dielom Holy Motors. Bol to návrat, ktorý pôsobil poburujúco nielen na divákov, ale aj na filmových kritikov.
 

Carax a bratia Wachovskí
 

Možno to prirovnať k reakcii na nedávno uvedený film bratov Wachowských Cloud Atlas (Atlas mrakov). Otázka je totožná: môžu vytvoriť organický celok príbehy, ktoré sa zdanlivo kauzálne neviažu k sebe? Ani Wachowskí sa neodvážili ponechať pôvodnú výstavbu románu Davida Mitchella a vyvinuli veľké úsilie, aby príbehy rôznych časových rovín boli v rovnováhe nie iba hĺbkou filozofických otázok, ale aj v metafyzickom poňatí. Teda aby postavy jednotlivých období mali síce rafinovane vytvorené, ale nové inkarnácie v rôznych kapitolách filmu.


Carax a Salinger
 

Táto snaha má aj svoju literárnu predlohu. Štruktúra diela Jerome Davida Salingera, Nine Stories (Deväť príbehov) z roku 1953 už koketovala s odmietaním princípu kauzality. Vytvoria jednotný celok príbehy o životných udalostiach (nielen) rodiny Glassovcov, či zostanú uzavreté, navzájom nezávislé? Výsledok je sporný. Ak poznáme aj ďalšie diela Salingera, môžeme nájsť a spoznať kúsky Salingerovho sveta. Veď Deväť príbehov neskrýva medzi príbehmi iba samovraždu Seymoura, hlavnej postavy rodiny Glassovcov, ale modifikuje aj centrálnu existenciálnu krízu celého Glassovho univerzu, čím sa vystupňuje aj absolútny charakter krízy.
 

Už aj Derrida
 

Jacques Derrida prorokuje už na sklonku 60-tych rokov, že veľkým súvislým príbehom a vysvetleniam odzvonilo. Dekonštrukcia sa rozchádza s tradíciou, ktorá hľadala verný obraz pravdy a sveta a vyhlasuje, že treba všetky doterajšie interpretácie a systémy zbúrať a znovainterpretovať, dekonštruovať a rozložiť na vrstvy. Príbehy možno rozložiť na drobné kúsky a znova ich poskladať. To znamená aj odmietnutie tradičnej západoeurópskej racionality v Descartovom poňatí – a má hneď priestor preinterpretácia, milý zvyk postmoderného človeka. Prehodnotenie, znovahodnotenie. (Nietzsche)?
 

Podľa dávnej anekdoty na niektorom filmovom festivale v Cannes na konci dlhej diskusie sa Henri-Georges Clouzot opýtal Jean-Luca Godarda:
– Azda aj Vy uznáte, že film musí mať začiatok, stred a koniec?!
– To áno, ale nie bezpodmienečne v tomto poradí.
 

Caraxov opus toto trojité členenie ešte násobí troma (ako Salinger?) a vsunie do rámcového príbehu, ktorého prvá časť nosí tradičným rozumom pochopiteľné, realistické znaky a sľubuje lineárny spôsob rozprávania. Naproti tomu kecajúce limuzíny posledných záberov rámca už nepôsobia podľa tejto logiky – priestor a čas diváka je dimenzovaný do úplne inej vzťahovej
štruktúry, inej skutočnosti. Právom, veď divák už v žiadnom prípade nemôže vidieť zábery v rámci konvenčnej skutočnosti. Kto presedí 115 minút filmu Holy Motors, ten už nepocíti také kontrasty v hraniciach medzi zdaním skutočnosti a predstavou zdania.
 

Návrat k nadrealizmu?
 

Často spájajú Caraxovu tvorbu s nadrealizmom. Niet ľútosti, zo strany skvelého Denisa Levanta, stvárňujúceho hlavnú postavu – vidiac pošliapanie slepca – sa vynoria známe Dalího riadky. Podľa ktorých sa skutočný nadrealista musí snažiť nielen o prekonanie tradičného obrazového sveta, ale aj o likvidáciu všetkých hraníc, hoci aj v etickom zmysle. Akoby sa divák potkýnal bez schopnosti orientácie namiesto toho slepca, vo svete, kde je orientácia prerušená. Je vôbec možné zorientovať sa vo svete, kde je orientácia prerušená? (Podľa výroku Caraxa on sám spoznáva svoje filmy iba pri strihaní, takže sú aj preňho tajomstvom.)

 

Postmoderná poézia


K štruktúre filmu treba vedieť, že v úvode sa objaví sám Carax, ktorý zbúra stenu svojej izby a zavedie nás na druhú stranu, do balkónovej časti kina a odkryje nám premietanie pred plným hľadiskom, kde diváci spia alebo sú v kóme okrem dieťaťa, ktoré sa motká medzi sedadlami. Carax sa podíva na obecenstvo, snáď už má svoje plány na film? Čím možno vyprovokovať ľahostajných divákov k pozornosti? V dnešnej „informatickej“ dobe je tých 13 rokov, odkedy Carax odišiel po filme Pola X, veľmi dlhým obdobím. Pred 13 rokmi ešte nebola vizuálna kultúra ľudí trénovaná stránkou Youtube, či mobilným telefónom s videokamerou. Film a filmové obecenstvo sa zmenili tiež. Ba aj spôsob pozerania filmu. Dnes už musí kino konkurovať rôznym systémom domácich kín, sťahovaniu filmov a mobilným aplikáciám. Dnešný divák môže už hocičo pozrieť kdekoľvek a akýmkoľvek spôsobom. Má takáto doba ešte niečo tabuizované? Môže niečo niekoho ešte prekvapiť či vyviesť z miery?
 

Po Caraxovom najnovšom filme možno odpovedať na túto otázku kladne. Jeho úmysel je jednoznačný. Obrazová kultúra 21. storočia (doby postmodernej) dosiahla svoje hranice triezvosti. Zrýchľujúce sa technológie zlikvidovali tradične zobraziteľné spoločenské úlohy. Skutočnosť trpí kultom iracionálnej obraznosti. Odohráva sa bitka online-občanov a offline-občanov. Čie bude konečné víťazstvo? Platí ešte mýtus konečného víťazstva?
 

Holy Motors dáva o tom presnú diagnózu. Preto je tento film dôležitý. Treba ho pozrieť, stiahnuť a pozrieť znova. Ale ďalších 20 rokov aj tak potvrdí, v akej miere boli Caraxove domnienky profetické, a či sa majú interpretovať iba ako posledné krčovité pohyby ustatého európskeho obrazu človeka.