ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Ján Gavura

autor: Richard Kitta 2012-07-30

 

Ján Gavura

Ján Gavura


Ján Gavura sa narodil roku 1975 v Poprade a do literatúry sa zapísal ako autor básnických zbierok Pálenie včiel (2001), Každým ránom si (2006) a Besa (2012), rovnako ako generačný kritik, ktorý zostavil viacero antológií a výberov z diel slovenských autorov, napr. Lyrické iluminácie (2010) alebo aktuálne projekt 5 x 5 – Antológia súčasnej slovenskej poézie. Svoje kultúrne aktivity realizuje v rámci spolupráce dvoch východoslovenských miest; v Košiciach ako umelecký riaditeľ Európskeho domu poézie Košice a združenia Slniečkovo pri Knižnici mládeže mesta Košice; v Prešove cez združenie FACE a účinkovanie na Prešovskej univerzite. Žije vo Finticiach.

 

V Gavurovom básnickom debute Pálenie včiel (2001), akoby v rozpore s predstavami a sugesciami navodzovanými názvom, prevláda skôr motív vodného živlu, ktorému skromnejší motivický výskyt ohňa, plameňa, prípadne púšte tvorí vlastne len nenápadnú protiváhu. V lyrickej obraznosti zbierky ako celku sa aspoň najvýraznejšie a symptomaticky vyníma morsko-oceánska námetová rovina vyvolávajúca mytologické, homérske (odyseovské) asociácie, rovnako zakladajúcou a smerodajnou je však aj významovo-tematická vrstva biblických či shakespearovských odkazov. V mýtopoetickej atmosfére, resp. obrazoch mora po celý čas, najmä však v časti Kalipsó rezonuje jednak svet homérskej epiky – jeho pokojná, prívetivá, mierumilovná  stránka, z ktorej k nám nedolieha zlovestné rinčanie zbraní, ale tajuplný, lákavý šum mora – no takisto aj duch aiólsko-iónskeho lyrizmu.

 

Grécka i biblická antika majú v Gavurovom debute zjavne dominantné postavenie. Básnik však nezostáva len pri „tematizovanej antike“ a ak aj použije „antiku v hotovosti“ ako v cykle Kalipsó, nespolieha sa na konvenčne a automaticky vnímanú váhu osvedčeného kultúrnohistorického emblému. Antické prvky tu nie sú „použitými motívmi“, ale organickou zložkou výrazového tkaniva básní. Od bezduchého „antikárčenia“ má preto autor naozaj ďaleko, navyše antika netvorí jedinú, výlučnú tematickú vrstvu zbierky; mimochodom aj cyklus Kalipsó je uvedený mottom-citátom zo Shakespeara: „Zaplačem, ak pomôže vám môj plač“, čo by síce okrem iného mohlo nebodaj vzbudzovať dojem akejsi „lyrickej panychídy“ za „utopenou“, „stratenou“ antikou.

 

Druhá básnická zbierka Každým ránom si (2006) má azda o čosi osobnejšie, intímnejšie vyznenie; na jej začiatku nájdeme nenápadne uvedené venovanie „milujúcim“, ľúbostná tematika je však prítomná len veľmi implicitne, nepriamo. Nosnú výrazovú modalitu – základnú emotívnu naladenosť básní predstavuje tlmene elegický, „zdržanlivo“ melancholický tón, nostalgicko-melancholický meditatívny lyrizmus vôbec, miestami s náznakmi istej enigmatickosti, pri ktorej akoby sa zdráhali „vystúpiť“ zo svojej zastretosti triviálne všedné veci a súvislosti. Ide vlastne o naznačovanú podstatu vecí a bytia vôbec skrytú, skrývajúcu sa paradoxne práve v tom, čo je najzjavnejšie a „naporúdzi“, čo nás bezprostredne, priamo obklopuje ako dôverne známe, intímne každodenné a všedné, a pritom práve v tejto všednosti neuvedomované.

 

Nateraz posledná zbierka Besa (2012), ktorá je aktuálne v tlači, je tematicky posunutá do súkromného priestoru „moderného“ muža a jeho neľahkej rolovej a rodovej dispozície. Okrem tohto nového tematického okruhu však ostáva Gavura básnikom vážnej tonality, v ktorej „zaklína“ zlé a naznačuje – cez svoju typickú principiálnosť a univerzálnu gnómickosť – v akom pomere sa vo svete a v človeku miešajú dobré a zlé sily. Ústredná báseň Besa stavia na kontraste reči (virtualizovanej, reprezentujúcou ľudské želania, sny, ale aj klamstva a podvody) a životnosti ľudskej bytosti, ktorá má omnoho náročnejšiu úlohu zvládnuť „umenie“ života aj so všetkými nástrahami a skúškami. Gavura potvrdzuje, že v tejto línii súčasnej poézie patrí k dôstojným pokračovateľom tradície takých básnikov ako sú J. Buzássy, I. Laučík či E. Groch.

 

Maliar baroka

 

Priviedli ho strážcovia
na pokyn Maestra, Božej ruky.

 

Tučný muž je dokonalý,
na alkoholom nafúknutej tvári
ešte žiari červeň zápasu.

 

Maliar je spokojný,
ostáva už len nájsť tému na výraz,
zaujať oči, hľadiace za okno na brieždenie
nad mestom.

 

Začína mu hovoriť o matke, už nebohej,
o zmrzačených deťoch na schodoch katedrály,
o smrti bolestnej, o mačke,
čo vystriehla holuba a neomylným
inštinktom spracúva jeho mäso, kostičky,
perie podbrušia a necháva po sebe len
bezcenné krídla.

 

Hráč

 

Dovoľ mi, Pane,
prosiť o šťastný život mojich troch dcér.
Plán hry predo mnou sa vlní ako mapa.

 

Vybral som pre nich vynikajúcu matku,
z rodu, čo všetko stratil a zanovitosťou
znova získal. V ruke ho držím ako šťastnú kocku.

 

Dievčatá chodili do najlepších škôl,
maľbe ich učil taliansky majster.
Jazdia na koni a dojkám som prikázal,
aby ich učili tajomstvám milovania mužov.

 

Prvý sobáš bude z rozumu.
Daj teda najstaršej srdce pokojné,
nevzrušivé, lásku k divadlu a maskám.

 

Druhá si určite zamiluje básnika
a všetko, čo sa jej na ňom páči,
raz znenávidí. Nech radšej miluje väčšmi on ju
ako ona jeho. A keď sklamaná
odíde do kláštora, nech jej
zvon v hodine smrti odomkne nebo.

 

Najmladšia ešte aj v noci spí nahá,
jej oči sa nevedia odvrátiť,
keď vidia bolesť.
Pane, daj, nech k nej bude manžel slušný
a nepodvádza ju so slúžkami,
aspoň nie príliš často.