ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

hollósk

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

K sebe samému (2)

autor: Odilon Redon
preklad: Vladimíra Komorovská 2012-04-26

 

K sebe samému (2)

  

Moje kresby netreba vždy pomenovávať; niekedy je to, takpovediac, zbytočné. Názov je opodstatnený len vtedy, ak nesie znaky vágnosti, neurčitosti a smeruje k dvojzmyselnosti. Moje výtvory inšpirujú, nedajú sa postihnúť verbálne a nič presne nedefinujú. Zachádzajú do nevymedzenej sféry neurčitosti, podobne ako hudba. Sú akousi metaforou, vyhlásil Rémy de Gourmont, lebo sa vymykajú z rámca geometrického umenia, od ktorého sa na hony vzďaľujú. Zahŕňajú logiku imaginácie. Myslím, že tento spisovateľ vyjadril na niekoľkých riadkoch viac, než sa popísalo o mojich raných prácach.
Predstavte si rozmanité arabesky alebo meandre vinúce sa v priestore, teda nie na ploche, so všetkými hlbokými a presne nevymedzenými obrysmi na oblohe, ktorými sú schopné nadchnúť ducha, predstavte si súhru línií kombinovaných najrozličnejšími prvkami vrátane čŕt ľudskej tváre, s akými sa denne stretávame na ulici, s jej reálnym a nečakaným výrazom a ľahko si domyslíte kombináciu bežnú pre väčšinu mojich kresieb.
Bez presnejšieho výkladu ich možno charakterizovať ako odraz nejakého ľudského výrazu, s povolenou mierou fantázie začleneného do hry arabesiek, čo sa vštepí do pamäti percipienta a podnieti ho k určitým víziám, viac-menej bohatým na významy, podľa stupňa jeho  citlivosti a schopnosti si zveličovať alebo zľahčovať predstavy.
Navyše všetko vyplýva z univerzálneho života; keby maliar nenakreslil múr zvislo, počínal by si nesprávne, lebo by nebral do úvahy pojem stability. A to isté platí pre umelca, ktorý by nezachytil vodu vodorovne, aby som uviedol najjednoduchšie príklady. V rastlinnej ríši však jestvujú, napríklad, skryté tendencie života, ktoré musí každý citlivý krajinkár rozpoznať; z kmeňa stromu vyrážajú vetvičky podľa zákona rastu a rozvoja životodarnej miazgy, čo vie skutočný umelec precítiť a stvárniť.
Rovnaké zákonitosti možno pozorovať v živočíšnej a ľudskej ríši. Stačí jediný pohyb rukou a zmení sa celý náš postoj v súlade s gravitačným zákonom. To ovláda každý kresliar. Kedysi som sa intuitívne riadil takými triviálnymi pravidlami a vytvoril určité príšernosti. Nebral som si na pomoc mikroskop, ako radil Huysmans, aby sa mi pred očami rozprestrel ohromujúci miniatúrny svet. Kdeže! Pokúšal som sa o niečo dôležitejšie – zosúladiť jeho štruktúru.
Jestvuje spôsob kresby, ktorý obrazotvornosť oslobodila od záťaže reálnych detailov a ktorý umožňuje voľne zobraziť veci, čo sa zrodili v predstavách. Dal som sa unášať fantáziou, keď som kreslil byľ alebo ľudskú tvár alebo prvky odvodené z kostry, a myslím, že som ich skonštruoval a nakreslil, tak ako treba. Pôsobia tak vďaka organickej jednote. Ak ľudská postava nevzbudzuje ilúziu, že už-už vystúpi z rámu a začne chodiť, konať alebo premýšľať, nejde o skutočne modernú kresbu. Nemožno mi uprieť zásluhu, že sa mi podarilo vdýchnuť život aj tým najnereálnejším výtvorom. Moja originalita teda spočíva v mojej schopnosti oživiť nepravdepodobné bytosti podľa zákona pravdepodobnosti a dávať logiku viditeľného do služieb neviditeľného. Taká kresba vyplynie ľahko a prirodzene z vízie tajomného sveta tieňov, ktorý odhalil a ktorému vtlačil pečať Rembrandt.
Na druhej strane som však pre svoj vývin považoval za najdôležitejšie priamo kopírovať skutočnosť, napodobňovať prírodu a dôsledne reprodukovať predmety, ich najzvláštnejšie a najnáhodnejšie detaily. Kedykoľvek sa snažím presne stvárniť kameň, steblo trávy, ruku, profil alebo čokoľvek iné zo živej i neživej prírody, cítim, že sa dostávam do duševného varu a že vo mne rastie potreba slobodne zobrazovať svoje predstavy. Takto si dávkujem realitu, ktorá je mojím inšpiračným zdrojom, hnacou silou, kvasom, a postupne ju vstrebávam. Stadiaľ tuším pramení moja vynachádzavosť. Sála to z mojich kresieb; keby som ich nevytvoril podľa zákona platného v živote a podľa duševného prenosu, nevyhnutného pre všetko jestvujúce, nikto by sa na ne nevydržal dívať ani minútu, už aj pre veľké nedostatky, ich nevyrovnanosť a nedokonalosť, čo býva typické pre ľudské výtvory.
 
* * *
 
Aká dezilúzia človeka zaplaví, keď celkom zblízka spozná génia! A akou nehynúcou a nevyčerpateľnou ilúziou sa génius opája vo vzťahu k ostatným smrteľníkom!
Keď uprieme pohľad na steny našich katedrál, na grécky alebo egyptský mramor, všade, kde žil civilizovaný alebo primitívny človek, opätovne prežívame prostredníctvom umenia to najcennejšie a najúchvatnejšie z ich duševného života, čo nám pripadá spontánne ako zázračné vzkriesenie.
Človek musí trpieť, aby pocítil, že ho umenie utešuje, že je balzamom na dušu. A zabudnutie, ktoré v ňom nachádzame, je naším bohatstvom, našou ušľachtilosťou a hrdosťou.
V živote som často neporušoval hlavné ustálené zvyky, len zriedka som cestoval, ale tie cesty sa nepričinili, aby som sa pustil do hlbšieho prieskumu zákonitostí svojho prejavu. Žil som striedavo v meste a na vidieku, kde som vždy pookrial a načerpal nielen sily, lež aj nové ilúzie, mesto a najmä Paríž plnili zas funkciu intelektuálneho odrazového mostíka, na ktorom musí každý umelec neprestajne skákať; v mladosti ma popohnalo, aby som svoje úsilie zameral na cieľavedomé štúdium, lebo umelec by sa mal bezvýhradne oddať tvorbe a zároveň vedieť, čo treba milovať, aby zabezpečil duchu rozlet.
Rembrandt mi ako veľký ľudský strojca nekonečna v extatickom stave pripravoval stále nové umelecké prekvapenia. Obohatil tieň vnútorným životom, stvoril šerosvit ako Feidias líniu a strhol závoj tajomstva z výtvarného umenia, v ktorom otvoril novú éru za hranicou pohanskej pravdy.
Svoje umenie som začal uznávať až vtedy, keď som po pokusoch v rôznych smeroch pocítil – nehovorím, že majstrovstvo – nepredvídanosť vlastných výtvorov, akoby výsledok presahoval moje nádeje. Niekde som čítal o schopnosti vložiť do diela viac významu, než si autor pôvodne zaumienil, a prekonať vlastné želania nečakaným efektom; touto vlastnosťou vraj disponujú len úprimné a poctivé bytosti, ktoré nosia v srdci viac než len svoje umenie. Je to vierohodné; títo tvorcovia sa usilujú zachytiť pravdu, ba možno sú schopní súcitiť s druhými alebo trpieť.
Umenie je našou záštitou, pevnou pôdou pod nohami, akoby už vopred predvídalo, že obmedzení slabosi potrebujú jeho oporu. Ide o nádherný súzvuk s dušou minulosti. Veľkolepý odkaz ľudstva!
 
* * *
 
Keď čítame text opisujúci ľudskú povahu, zmocňuje sa nás dojem, že citovo odumierame. Niektorí autori ju totiž obnažujú cynicky až nechutne; radšej by si mali posvietiť na to veľké a povznášajúce. 
Písať a vydávať knihy je najušľachtilejšia a súčasne najchúlostivejšia činnosť, akú môže autor vykonávať, lebo plní náročnú úlohu, keď duchovne pôsobí na čitateľov, a nesie veľkú zodpovednosť za pravdu i za seba samého. Literárna tvorba je najväčšie umenie, lebo dokáže preklenúť čas a priestor. Týči sa nad ostatnými druhmi umenia i nad hudbou, jej jazyk sa pretvára a jeho zásluhou sa vynára z najtemnejšom staroveku dielo minulosti.
Vaše nešťastie spočíva v túžbe po aristokratickej vznešenosti. Sotva ste získali slobodu, vrhli ste sa na pozemské statky a stavili na zvrátenosti. Vinou egoizmu, žiadostivosti, panovačnosti a zmyselnosti ste načisto zabudli na verejné blaho. Zavrhli ste republikánsku česť, ktorou sa riadili odvážni revolucionári, vaši veľkodušní osloboditelia. Nesiete vinu za všetko zlo? Ťažko povedať. Sloboda vo vašich rukách zrejme nemohla zažiariť najjasnejším svitom. Kameňom úrazu sa stala šľachta, ktorá zišla z cesty prvá; v období vyčerpanosti a pochybností sa všetci odvolávajú na chýbajúcu vieru, no akosi sa zabúda, že sloboda zahŕňa silu i slabosť a že strata viery to len dokazuje.
Naše úsilie sa nezaobíde bez chýb a slabín, ktoré sú ustavičnou prekážkou na ceste k dobru. Keď som sám, rád sa prechádzam po širokých cestách, zľahka si vykračujem a sústreďujem sa na telo; duch sa búri, uvažuje a podsúva mi otázky. Keď komunikujem s Bohom ako priateľom prírody, uprednostňujem zarastené chodníčky, húštinu, ktorej sa nedotkla ľudská ruka. Chodím bosý po zarosenej tráve a nadchýnam sa dotykom konára, o ktorý som zavadil hlavou; do cesty sa mi stavajú kamene aj kry obrastené tŕním a prihovárajú, vítam búrku aj v hlbokom a temnom lese, mám rád prudký dážď, zimu, ľad i sneh, lebo ten nečas, na ktorý si ľudia často sťažujú, ma priťahuje svojou výrečnosťou, vábi, okúzľuje a dopriava mi úchvatné zážitky.
 
* * *
 
Pravý umelec sa odlišuje od amatéra bolesťou, ktorú pociťuje. Milovník umenia v ňom hľadá iba pôžitok. Neraz vyžadujeme od milovaných bytostí, aby trpeli. Zmysel pre spravodlivosť stojí pred dobrotou a jednako sa vyskytujú chvíle lásky a milosti, v ktorých uprednostňujeme nespravodlivosť, len aby sme mohli milovať. Nikdy som si nedokázal odpovedať na otázku: Kto je lepší? Kto dáva? Kto spravodlivo súdi? To si vyžaduje siahodlhé úvahy.
Získame niekedy istotu, že sme všetko urobili podľa najlepšieho vedomia a svedomia, že sme všetko dali? Nepretržite sa zmietame v pochybnostiach, do ktorých sa primiešava dôvera, obe pohnútky nám striedavo zasahujú do života a udávajú mu smer. A ľudia navôkol, čo nám podávajú ruku, chápu umenie ako nejakú hru alebo oddychovú činnosť.
Umelecký vkus nie je ničím v porovnaní so starostlivosťou o srdce. V každom umelcovi sa skrýva človek, bytosť, nad ktorou treba bdieť, ktorej sa treba venovať. Umelec zachytáva človeka vo výtvarnom diele zjednodušene, nie je schopný detailne ho zobraziť vo všetkých situáciách a stvárniť ich vplyv na jeho vnútro.
Umelec sa nesmie vyvyšovať nad ostatných z titulu akejsi posvätnej autority. Zmysel pre tvorbu ešte nie je všetko. Aj priemerný človek, neschopný vnímať krásu, sa v určitých okamihoch môže prejaviť ako vnútorne vyspelý a ušľachtilý. Mali by sme blahorečiť nebesiam, že nám umožnili spoznať svet, v ktorom žil Beethoven a ktorý Boh obdaril životom, byť hrdí, že mu rozumieme, pripadá mi však vrcholne sebecké a úbohé, keď sa niekto snaží vyniknúť len na základne osobného utrpenia.
Svet je plný neúnavných rečníkov a rúhačov, ktorí škodia predovšetkým sebe. Považujem za nesmiernu škodu, keď vidím, ako sa presadzuje nekompetentný človek, a prežívam príšerné muky. Zazlievam všetkým, čo zneužívajú svoj vplyv a postavenie, a sprostredkovávajú prostoduchým ľuďom pôžitky vyvierajúce z dobra alebo krásy. Hnevám sa na všetkých, čo v chrámoch nebezpečne horlia za dobro, mrzačia ducha a prekrúcajú pravdu. To sú praví vinníci! Ich zlo treba zažehnať.
Pozitivisti neuznávajú moderné umenie, ba ani modernú hudbu, pokiaľ nezahŕňa živosť a dramatickosť. Poznal som medzi nimi ušľachtilých ľudí, jednoduchých a dojímavých svojou prostotou. Boli dobromyseľní, vyrovnaní, vychutnávali pocit z dobre vykonanej práce. Prisudzoval som im časť pravdy, ale rozhodne nie celú.
Umenie, morálka a spravodlivosť sledujú vyššie ciele. Márne by sme pátrali po básnikovej metóde. Príroda je vo svojej nekonečnej činorodosti príliš rozmanitá, aby sme dokázali vniknúť do jej tajomstiev a porozumieť jej zámerom. Najlepším a jediným radcom je srdce a láska vo svojej jedinečnej vnímavosti, lebo len vďaka nej sa dá bezpečne vycítiť pravda.
 
* * *
 
Nepatrím a ani sa nemienim pripojiť k nijakej sekte či škole, najmä nie ako umelec, ale jestvuje určitá duchovná lojalita, ktorá nás núti blahorečiť kráse všade, kde sa objaví, lebo v každom umelcovi, čo jej rozumie, vzbudzuje túžbu šíriť ju a objasňovať.
Nepatrím k nekompromisným ľuďom, ale nikdy sa nezasadím za školu, ktorá má síce dobrú povesť, no obmedzuje sa len na číru realitu a neberie do úvahy dedičstvo minulosti. Základným predpokladom výtvarného umenia je ostrý zrak; to je všeobecne a po stáročia platná pravda. Rovnako je dôležité poznať prizerajúce sa oko, pátrať po príčine citov, ktorými je umelec predchnutý a ktoré sa usiluje preniesť na milovníkov umenia, skrátka, vedieť, odkiaľ vlastne dielo pramení, a až po podrobnej a kritickej analýze mu vyhradiť náležité miesto v chráme postavenom v duchu krásy.
V dave so sebou zanovito nosíme svoju osudovú predurčenosť.
Zdravý rozum zahŕňa schopnosť správne usudzovať aj bez akéhokoľvek vzdelania a neraz na úrovni prízemnej pravdy. Táto schopnosť prospieva ľuďom, aj keď majú do činenia len s najbezprostrednejšou realitou života. Každý, čo sa zaoberá umením, ju nevyhnutne potrebuje; jej nedostatok môže ochromiť najcennejšie vlastnosti ušľachtilého ducha.
Stáva sa, že niekto vôbec neoplýva zmyslom pre prakticizmus a jednako mu nemožno uprieť mimoriadne nadanie. Maliar však vždy musí mať prenikavý zrak.
 
 
 
(pokračovanie)