ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Kráľovský poľovníci a ich organizácia v stredoveku (2. časť)

autor: Szilvia Szemanová 2016-12-12

 

Kráľovský poľovníci a ich organizácia v stredoveku (2. časť)

  Organizácia kráľovských lovcov a ich hierarchizácia sa úplne odlišovala od ich podoby v ranom stredoveku. Aj vymedzenie jednotlivých úloh bolo iné, dokonca niektorým funkciám nie je možné nájsť ich podobu v ranom stredoveku. Potvrdzujú to závery Esztera Magyara, že neskorostredoveké poľovnícke organizácie nie je možné považovať za priamych pokračovateľov ich ranostredovekých predchodcov, pretože tie vnikli v nových spoločenských podmienkach, v rámci ktorých nadobúdali novú organizačnú štruktúru i nové funkcie. V 17. storočí, keď dochádza k zániku kráľovského majetku, aj inštitúcia kráľovských poľovníkov zo Svätého Gála stratí predmet svojho účinkovania. Svoju existenciu zachováva síce až do 19. storočia, ale stáva sa len symbolickou organizáciou sústreďujúcou sa na ochranu dávnych tradícií. Kým sa kráľovskí poľovníci zvolenskej župy v 17. storočí stali súčasťou komorských orgánov spravujúci lesy Uhorska. /1/ 

       
Väčšina prác vníma kráľovských poľovníkov ako privilegovanú spoločenskú vrstvu slúžiacu kráľovi, obývajúce dediny vyhradených pre nich. Zachovanie ich funkcie počas spoločenských zmien, ktoré prebiehali od konca 12. stor. bolo považované skôr samozrejmosťou, čo im malo zabezpečovať privilegované postavenie automaticky spojené s ich zamestnaním. Jednoznačne je však možné preukázať vplyv spoločenských zmien súvisiacich aj s feudalizáciou spoločnosti aj na život kráľovských lovcov. Ich organizácia počas týchto zmien nemení len svoju štruktúru, ale nadobúda úplne inú podobu a funkciu. 
       
Vieme, že v stredovekom Uhorsku ľudia patriaci do organizácie kráľovských poľovníkov, ako boli lovci, psovodi či sokoliari, sa tešili mimoriadnej úcte. Vo väčšine prác, ktoré sa zaoberajú dejinami poľovníctva prevláda presvedčenie, že v uhorskej spoločnosti ľudia, ktorých zamestnanie viazalo k lesu, sa tešili mimoriadnej úcte a práve preto ich aj častejšie povyšovali do šľachtického stavu. Eszter Magyar však vo svojej štúdii o lesných panstiev poukazuje aj na iné možnosti či dôvody častého povýšenia kráľovských poľovníkov do šľachtického stavu. /2/ Kráľovskí lovci slúžili panovníkovi, organizovali lovy, chránili kráľovské lesy a takto častejšie prichádzali do styku s panovníckou vrstvou ako iné služobníctvo. To tiež mohlo byť dôvodom ich častejšieho povýšenia do šľachtického stavu. Ďalšou príčinou mohlo byť aj to, že kráľovskí lovci vedeli jazdiť na koni, mali aj určité bojové schopnosti získané na poľovačkách a takto ich častejšie posielali do vojenskej služby, kde si mohli získať priazeň panovníka. Okrem toho počet povýšených kráľovských lovcov do šľachtického stavu sa zvýšil počas pádu Tatárov. /3/ Z toho môžeme usúdiť, že aj ľudia slúžiaci v rámci lesných panstiev väčšinou získavali svoj šľachtický titul počas vojenskej služby podobne ako iné služobníctvo. 
      
Organizáciu kráľovského poľovníckeho personálu tvorila široká skupina ľudí, ktorých svoje povolanie viazalo k lesom. Predovšetkým do nej patrili lovci, lovci byvolov, lovci bobrov, sokoliari, psovodi, ale patrili tu aj koniari, nosiči a výrobcovia poľovníckych sietí či výrobcovia šípov a pod. Na čele jednotlivých skupín stáli majstri. Podľa Lászla Zolnaya to boli: hlavný sokoliarsky majster, hlavný majster psovodov, majster honcov a majster lovcov líšok, jazvecov a vydier. /4/ 
       
Každý druh poľovačky mal svoj vlastný personál. Úlohou štyroch hlavných poľovníckych majstrov, okrem riadenia poľovníckeho personálu, bola príprava lovu. Starali sa o to, aby sa lovci v dostatočnom množstve a v hodnom čase dostavili na miesto poľovačky. Pripravovali aj zvieracích pomocníkov lovu. Majstri poľovníkov mali aj právomoc rozhodovať o tom, ktorý z potomkov kráľovského poľovníka môže zdediť funkciu svojho otca. To znamená, že funkcia kráľovského lovca bola dedičná a dedila sa z otca na syna. /5/ Stredoveký poľovnícky personál patril bezprostredne ku kráľovskému dvoru. 
       
Štefan Šramka v knihe Poľovníctvo v Liptove uvádza, že na čele celého poľovníckeho aparátu stál vplyvný člen kráľovského dvora a bol menovaný kráľom. Býval to spravidla najvyšší kráľovský koniar, ktorému boli podriadení župani štyroch hlavných loveckých profesií. Boli tu už spomínaní majstri. /6/ Funkciu najvyššieho kráľovského koniara zastával aj Matúš Čák Trenčiansky. 
       
Kráľovský poľovníci boli len čiastočne slobodní, pretože ich viazalo postavenie a zamestnanie. Svojmu županovi museli platiť dane, poskytnúť prístrešie a pohostiť ho v čase jeho prítomnosti. /7/ Okrem toho mal župan nad nimi aj sudcovské právomoci.  
       
Podrobnejšie informácie o službe a činnosti poľovníckeho personálu nám poskytujú pramene o hájnikoch. Hájnici mali svoju vlastnú organizáciu vojenského charakteru. Na ich čele stáli stotníci a desiatnici. Podobne ako poľovníci boli len čiastočne slobodní, z nich však viacerí získali pôdu, a tým aj šľachtický titul, keď sa na konci 13. storočia ich organizácia začala rozpadávať. Hájnici neboli len súčasťou kráľovského poľovníckeho personálu, ale mohli slúžiť aj pre vysokú šľachtu. Hájnikov však mohli zamestnať aj mestá. Platí to najmä na obdobie neskorého stredoveku. 
       
Zákon dediny Sásony z roku 1450  napr. vraví, že kto odporuje hájnikovi alebo jeho podriadenému, porušuje zákon a mal zaplatiť pokutu vo výške 5 denárov. /8/ Úlohou hájnikov bolo pozbierať dane z územia lesného panstva a vykonávali nariadenia hlavného župana. To znamená, že sa nezaoberali len ochranou lesov, ale vykonávali aj hospodárske funkcie. Hájnici dozerali na to, aby obyvatelia dedín, ktoré boli vyňaté spod právomoci lesného panstva prostredníctvom donácii, neničili kráľovské lesy. Dávali pozor, aby ľudia pásli svoj dobytok len na vyznačenom území a aby nevyrúbali živé stromy na palivo a pod. Keď došlo k nejakým priestupkom, mohli vyberať pokuty. Okrem toho chránili majetok lesného panstva. Dozerali na to, aby z územia lesného panstva došlo k obdarúvaniu len takých pozemkov, ktoré boli z hľadiska lovu a rybolovu bezvýznamné. /9/
 
Poznámky
       
/1/ MAGYAR, Eszter: A királyi erdőkezelés kiváltságolt népcsoportjainak továbbélése a bakonyi erdőispánság területén. In: Tanulmányok Veszprém megye múltjából, 1984. s. 101-119. 

/2/ MAGYAR, 1984. s. 101-119.   

/3/ MAGYAR, 1984. s. 101-119.   
/4/ ZOLNAY, Vadászatok a régi magyarországon. 1971, s. 190.  

/5/ FENSKE, Lutz: Jagd und jäger im früheren Mittelelter. Aspekte ihres Verhältnisses. In: Jagd und höfische            Kultur im Mittelalter. Göttingen : Vandenhoeck und Ruprecht, 1997. s. 29 – 95.                                    
/6/ CHURÝ,  Slavo: Poľovníctvo v Liptove. Ružomberok : Okresná organizácia poľovníckeho zväzu Liptovský Mikuláš v spolupráci s okresnou organizáciou SPZ, 2OO7. 334 s., s. 319.  ISBN 978-80-969657-8-6
/7/ CHURÝ, Poľovníctvo v Liptove. 2007, s. 9.
/8/ CSÖRE, A magyar erdőgazdálkodás története, középkor. 1980, s. 140.
/9/ MAGYAR,  1984. s. 101-119.