ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Legenda sv. Ladislava ako miesto sakrálneho zasvätenia – ladislavovské cykly na Slovensku (1-3.)

autor: Krisztina Tornay
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-06-09

 

Legenda sv. Ladislava ako miesto sakrálneho zasvätenia – ladislavovské cykly na Slovensku (1-3.)

 

1. Interpretačné úrovne legendy sv. Ladislava – KRASKOVO (1380/90)

 
V posledných desaťročiach sa odhalilo mnoho freskových cyklov legendy sv. Ladislava, zobrazujúcich výjavy bitky pod vrchom Kerlés. Symbolicky povedané: možno teda vidieť, ako sa sv. Ladislav „objavuje znova na nebi“. On je tým, kto premení bezvýchodiskový stav vo víťazstvo a je znakom Božej starostlivosti. Je Maďar aj Európan, mystik a bojovník, pokorný aj odvážny, pobožný a ochotný spolupracovať – vyzná sa v znameniach, má vidiny, ale bez pochýb sa púšťa do nasledovania podlých, aj keď je zranený…   
 
Legenda sv. Ladislava na stenách stredovekých kostolov skrýva hlboké a hodnotné učenie, tradíciu zasvätenia. Preskúmaním ladislavovských cyklov na Slovensku odkrývame toto naše dedičstvo.   
 
Kostol v Kraskove existoval už v 13. storočí, je zasvätený Ladislavovi. Ladislavovskú legendu namaľoval pravdepodobne majster, prichádzajúci z budínskeho kráľovského dvora. Rytier na ľavici sv. Ladislava nosí črty donátora Franka Szécsényiho. V portréte kráľa možno badať črty kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorý rád prízvukoval svoje spojenectvo s rodom Arpádovcov a osobnú úctu k Ladislavovi I. – napr. aj svojím účesom a zastrihnutím brady. Bol jediným uhorským kráľom, ktorého spolu s prvou manželkou Máriou z Anjou pochovali vo Veľkom Varadíne, kde vrcholí kult sv. Ladislava, ktorého hrob je pútnickým miestom.   
  
Podľa niektorých bádateľov možno v Kraskove nájsť prvé vyobrazenie ladislavovskej legendy, iní sú toho názoru, že vzor vyobrazenia pochádza z kráľovského dvora. 
   
Ladislavovské legendy sa začali šíriť po celej krajine v dobe panovania Anjouovcov, od 14. storočia. Zobrazovanie bitky pod vrchom Kerlés sa stalo obľúbeným a podporovaným ikonografickým programom. Téma mala aktuálny politický význam: upriamenie pozornosti na rytierskeho kráľa sa spájalo so snahou Anjouovcov a neskôr aj Žigmunda, ktorí definovali seba ako potomkov rodu Arpádovcov.  
Stvárnenie Ladislava s črtami podobnými Žigmundovi je politický program takisto ako stvárnenie Karola Róberta na známej freske v Spišskej Kapitule.  
  
Anjouovci našli v osobe sv. Ladislava tú osobnosť, ktorá je výnimočným vzorom v zmysle fyzickom, spirituálnom aj historickom: je to hrdinský a hodnoverný rytiersky kráľ, ktorý poskytuje ochranu a bezpečie. Jeho uctievanie má aj hlbší význam: v jeho legende a v kronikách sa veľmi výstižne vyjadruje prirodzená integrácia hrdinskej kočovnej  maďarskej minulosti a súdobej kresťanskej Európy.   
 
Svätý Ladislav je výnimočným šamanským kráľom: charakterizuje ho mystická citlivosť, svedomitosť, charizmatické vodcovské vlastnosti, osobná odvaha a veľkodušnosť. V jeho osobe sa objavujú prvky pohanského šamanizmu v kresťanskom poňatí: v boji proti kumánskemu únoscovi dievčaťa sa objavuje aj boj Dobra proti Zlu, Svetla proti Temnote. Symbolizujú to aj kone protivníkov: Kumáni majú tmavé kone, kým on má bieleho. V Kraskove je táto farba na freske dominantná, divák má pocit, že vidí žiarivý svet.   
 
Cyklus fresiek v kraskovskom kostole pozostáva zo šiestich výjavov. Na prvom obraze je Veľký Varadín, vidno tamojšie ženy, očakávajúce svoju záchranu a mladíka na koni svetlej farby. Na druhom obraze vidíme bitku s Kumánmi: kráľ zasiahne kopijou únoscu, ktorý vláči dievčinu v sedle za sebou (obraz je poškodený, preto vidno iba jej ruku a sponu na opasku), pod kopytami koní vidno mŕtvoly. Kopia nezraní Kumána, na ďalšom obraze sa dvaja muži bijú a obidvaja sa dívajú na dievčinu, ktorá mečom zraní svojho únoscu. Následne drží Ladislav Kumána za vlasy a dievča mu zotne hlavu mečom. Na poslednom obraze vidno milencov: Ladislav má položenú svoju hlavu na lone dievčaťa. 
   
V prvom „čítaní“ má príbeh nasledujúce prvky: 
1. komunita v tiesni, poslanie v jej prospech (výjazd z Varadína)
2. krvavá bitka medzi dvoma tábormi (bitka Maďarov a Kumánov)
3. boj medzi dvoma mužmi, do ktorého z vonka zasahuje dievča rozhodujúcim spôsobom
4. poprava kumánskeho únoscu, vykonaná uneseným dievčaťom
5. ľúbostné zblíženie sa zachráneného dievčaťa a záchrancu
 
Podľa latinského zdroja Chronica Hungarorum sa tento príbeh odohral ináč. Ladislav sa napriek ťažkému zraneniu vydal za Kumánom. Nemohol sa priblížiť únoscovi na dosah, preto zakričal dievčine, aby ho zhodila z koňa na zem. Takto ho na zemi zasiahol kopijou a chcel zabiť, ale dievčina si priala, aby ho pustil. Knieža Ladislav však s ním dlho bojoval a potom ho zabil. 
 
V ďalších častiach práce preskúmame práve rozdiely medzi textom a zobrazením: úlohu dievčiny v boji, vzťah medzi ňou a Ladislavom, boj Dobra proti Zlu a v spojitosti s ním vnútorný príbeh muža a ženy.  
 

 

2. Boj Dobra proti Zlu – VEĽKÁ LOMNICA (okolo r. 1317)

 
Ladislavovská legenda z Veľkej Lomnice je jedna z najznámejších, má vysokú umeleckú úroveň a je bohatá na detaily. Je aj jedným z najstarších vyobrazení, vznikla o pol storočia skôr než freska v Kraskove. Nachádza sa v dnešnej sakristii rímskokatolíckeho kostola sv. Kataríny Alexandrijskej.    
  
Prvá časť fresky je poškodená a nevidno ani posledný výjav, pri zmenšovaní kaplnky odbúrali časť steny. Tri prostredné výjavy sú však veľmi výstižné a živé: únosca na koni, neozbrojený zápas dvoch bojovníkov a napokon sťatie kumánskeho bojovníka. 
 
Vo výjave únosu sa v sedle za Kumánom schúlila celkom maličká ženská postava, ktorá sa drží muža a jeho luku. Kumán vystrelí šíp ľavou rukou, pričom ho zasiahne kopija Ladislava. Z úst Kumána sa valí dym alebo oheň a hoci má kopiju zabodnutú v tele a dobre vidno, že mu trčí jej hrot z chrbta, predsa mieri lukom na Ladislava. Kráľ má svetlého koňa, Kumán tmavého, s odtieňom červenej. Oba kone majú ľudské oči. 
 
V zápase sa Ladislav objavuje s korunou a gloriolou, kým Kumán má tmavosivú tvár a valí sa mu z úst tmavý dym. Práve sa chystá šľapnúť si na nohu kráľa, keď ho dievčina zozadu sekne mečom. Dve tváre vyjadrujú úplne iný spôsob boja, Kumán zápasí dynamicky, s vypätím všetkých síl, Ladislav je skôr smutný a krotký než výbušný.  
 
V poslednom výjave Ladislav drží za ryšavé vlasy hlavu mŕtveho Kumána menom Thepe, ktorú odťala dievčina mečom.  Dievčina stojí pred ním s vytaseným mečom, nad ňou je uvedené jej meno: „Ladiva est ita.”
Ladislav a Thepe sú symbolmi dvoch univerzálne protikladných princípov. Gyula László bol prvým z maďarských vedcov, ktorý vyslovil názor, že verzia kresťanskej ladislavovskej legendy na stenách kostolov je „pokrstenou“ verziou mýtu z kočovného sveta. Dvaja nezraniteľní šamani, vzájomne bojujúci proti sebe sú predstaviteľmi svetla a temna. Existujú mnohé paralely v materiálnych a duchovných pamiatkach stepných kultúr aj v maďarskej ľudovej balade Anna Molnár. Skúmaním maďarských ľudových rozprávok a šamanských tradícií iných národov vidí vedec Marcell Jankovics v legende sv. Ladislava mýtický pozemský obraz cyklického kozmického nebeského príbehu. Dominikánsky mních Béla Hankovszky interpretuje sv. Ladislava ako „apokryfného svätca“, spojeného so šamanskými tradíciami rodu Arpádovcov.  
 
Aj v európskej a kresťanskej kultúre nachádzame príbehy, kde bojujú dvaja muži za ženu/ženy a jeden z nich dvoch je predstaviteľom temnoty, podsvetia, hriechu, úrovne pudov a vášní. Z gréckej mitológie sú známe príbehy Théseus proti Minótaurovi, Perseov boj za Andromedu, Bellerofontes proti Chimére. Taktiež možno spomenúť raný príbeh súboja svätého Juraja s drakom. Zabitie draka je víťazstvom Svetla nad Temnotou a zároveň víťazstvom pravej viery nad pohanstvom. Svätý Juraj sa objavuje ako Spasiteľ a zabije netvora, ktorý je v podstate Antikrist.  
 
Tento motív vidíme aj v boji sv. Ladislava s Kumánom so znetvorenou tvárou, najmä, ak objavíme aj znaky, ktoré sa vzťahujú na kresťanského diabla, napr. rohy alebo pokrývku hlavy s dvoma rohmi. 
 
Kresťanské cirkvi vysvetľujú skúsenosť súbežného stretávania dobrých a temných síl a nerozhodného výsledku ich boja učením o prvotnom hriechu. Ak pozorujeme ladislavovskú legendu s touto skúsenosťou, vidíme jednoznačný vzorec. Svätý kráľ s ježišovskou tvárou bojuje s rohatým Kumánom. Ak si spomenieme na opis v kronike, podľa ktorého bol Ladislav ťažko zranený, a napriek tomu sa podujal zachrániť dievčinu, tak sa nám zjaví v spojitosti s obrazom učenie evanjelia: hrdina slabý, zranený, pripravený na muky je napriek tomu alebo práve kvôli tomu víťazom. Muž, ktorý sa neprieči svojmu osudu a poslaniu, zvíťazí nad Zlom. Veď podstatným prvkom tohto učenia je, že možno nad ním zvíťaziť. 
  
Len nepatrné znaky ukazujú, na ktorej strane stojí daný bojovník. Kone sú krásne tátoše, bojovníci sú rovnako silní, mužní. Znaky sú takmer nebadateľné: dym z úst Kumána alebo tmavšie farby. Vyžaduje si úpornú pozornosť a oddanosť, aby sme si mohli vybrať.  
 
Dievčina si vyberie: zanikne ten, ktorého ona sekne. V stredovekej ikonografii často symbolizovala dievčenská postava samotnú ľudskú dušu – a dievčina vie, koho si vybrať: bieleho jazdca, svätého Kráľa. Vyberá si ho ona sama.  
 
 
3. Povaha Zla – VÍTKOVCE (okolo r. 1330)
 
Kostol vo Vítkovciach bol postavený v 13. storočí a bol zasvätený pravekému mučeníkovi Vítovi, ochrancovi mladíckej čistoty, ktorý mal podľa legendy moc vyhnať diabla. Bol obľúbený najmä medzi Slovanmi (napr. pražská Katedrála sv. Víta), ale aj v Maďarsku sa zachovali znaky jeho kultu.  
 
Ladislavovský cyklus kostola vo Vítkovciach je jedinečný medzi legendami sv. Ladislava. Obrazy pochádzajú zo 14. storočia, sú jedným z najhranejších zobrazení, ale boli objavené iba veľmi neskoro, v roku 1905. Ich vznik sa datuje na roky 1330, bezprostredne po zrode obrazov vo Veľkej Lomnici. 
 
Cyklus je jedinečný aj z iného dôvodu: je to naívne ľudové vyrozprávanie s nádychom ľudových rozprávok. 
Prvá časť príbehu nie je viditeľná, zakrýva ju chór. Na prvom dobre viditeľnom výjave je boj Ladislava a Kumána a takmer miniatúrna dievčina, sekajúca Kumána do nohy. Pri nich vidíme sťatie: únosca má takmer uťatú hlavu, ruky má prekrížené v tradičnej póze mŕtvych. V cykle obrazov je prítomný strom so zvláštnymi postavami a vtákmi a s mŕtvolou bez hlavy. Telom mŕtveho sa kŕmia zvery: vtáky aj štvornohé zviera (asi pes). Na ľavej strane stromu je zvláštny netvor, ktorý nesie do pekla dušu popraveného kumánskeho bojovníka.  
 
Záverečný výjav je väčší v porovnaní s ostatnými obrazmi, zobrazenie je nezvyklé aj tu. Dievčina má pri Ladislavovi už súmerne veľkú postavu, sedí na akomsi tróne namiesto tradičného pozadia lesa. Svoju ruku má položenú na hlave sv. Ladislava, ktorý leží na jej lone, ale svoje ruky dvíha k nebu. Objavujú sa dvaja anjeli, prinášajú korunu, ktorú kráľ víta.   
 
Cyklus fresiek vo Vítkovciach má prvky, ktoré sa objavujú práve takto aj v ostatných ladislavovských cykloch. Ale sú tam aj odlišné, jedinečné detaily. 
Takým detailom je diabol, ktorý je na obraze osobne prítomný. Jeho trnistá hlava, trojcípa brada a krok smerom ku koreňom stromu pripomína mnohé maďarské rozprávky, kde sa postava vyberie do podsvetia. Fresky zobrazujú Zlo kruto a prirodzene – divák cíti naivitu a detské zjednoduchšenie stvárnenia ako aj naturalistickosť a „nešetrnosť“ ľudového náboženstva a kultúry. Diabol je tu zvieracia bytosť bez rozumu, schopná všetkého.       
 
Popri stvárnení Zla sa oplatí zaoberať aj opačnou stránkou. Povaha Dobra je tu zobrazovaná idylicky: svet je v poslednom obraze usporiadaný a vyrovnaný. Anjeli s korunou prichádzajú do ľúbostnej scény, ale majú v nej svoje opodstatnené miesto: nebo a zem sa takto splýva. 
 
Tento obraz však nie je iba o romanticky zveličenej záchovnej sile lásky, veď korunou prijíma/dostáva Ladislav vlastné poslanie a svoju pozornosť nevenuje dievčine ale nebeskému zjaveniu. Dievča mu je oporou, pevným základom, ženskou silou starostlivosti. S týmto pozadím prijíma dar anjelov, vlastné poslanie. Nateraz už oslobodil dievčinu, stál za hodnotami a teraz dostáva odmenu, nebeské potvrdenie správnosti svojich činov. Jeho poslanie je to isté ako doteraz, dostáva z neba korunu, ktorú už nosil v boji.   
 
Žena je pozadím, muž dostáva poslanie. Ale vzájomná odkázanosť dvoch pohlaví je bohatšia a hlbšia ako na tomto obraze. V legende sv. Ladislava sa posilní identita oboch pohlaví, takto spoznajú najprv seba, potom sa nájdu aj navzájom.