ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Legenda sv. Ladislava ako miesto sakrálneho zasvätenia – ladislavovské cykly na Slovensku (4-5.)

autor: Krisztina Tornay
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-06-25

 

Legenda sv. Ladislava ako miesto sakrálneho zasvätenia – ladislavovské cykly na Slovensku (4-5.)

 

4. Príbeh vyslobodenia ženy: Skok do neznáma –  ŽEHRA (po r. 1375)

 
V roku 1245 sa spišský župan János Sigrai obrátil na spišského prepošta so žiadosťou o postavenie kostola Ducha Svätého. Svoju žiadosť zopakoval v roku 1274. Kostol bol postavený okolo roku 1280, stojí v Žehre na malom kopci dodnes, obkolesený kamenným múrom. 
Výber patrocínia sa zdá byť nezvyklým, ale zo stredoveku poznáme viacero kostolov, pomenovaných podľa Ducha Svätého, dokonca sa vyskytujú aj názvy obcí s týmto pomenovaním.    
 
Žehranský kostol bol vymaľovaný následne po výstavbe, ale fresky nevytvárali súvislý systém. Asi o sto rokov neskôr bol kostol znova vymaľovaný už podľa ikonografického plánu: prekrytím pôvodných malieb dostal svoju freskovú výzdobu, ktorej súčasťou je aj ladislavovská legenda na severnej stene.  
 
V kostole sa nachádza rarita: freska sv. Trojice – tricephalus, ktorá znamená zobrazovanie troch tvárí so spoločným čelom na jednom spoločnom tele, so zdôraznením rôznosti osôb a ich jednoty. Neskôr cirkev zakázala túto ikonografickú formu kvôli možným nedorozumeniam a jej charakteru deformovanosti, ale v ľudovej kultúre sa táto forma zachovala ešte dlhý čas. V niektorých prípadoch (hradný kostol v rumuskej obci Sighisoara) sú tri osoby rôzneho pohlavia, Otec je starec, Syn je mladý muž, Duch Svätý je mladá žena. Je to v súlade aj s tým jazykovým javom, že v hebrejčine je slovo duch („Ruach”) ženského rodu podobne ako v gréčtine slovo božská múdrosť („Sophia”).     
 
V tomto sakrálnom priestore, venovanom Duchovi Svätému a majúcom v istom zmysle ženský charakter, budeme interpretovať ladislavovskú legendu z hľadiska zachráneného dievčaťa.  
 
Samotný ladislavovský freskový cyklus sa v Žehre nezachoval v dobrom stave. Dôvodom je jednak nová výmaľba v roku 1638, ktorá značne poškodila pôvodnú kompozíciu, jednak to, že práve pod týmto cyklom sa našlo bývalé zobrazenie Svätého kríža a kvôli jeho odhaleniu možno vidieť zriedka zobrazovaný výjav zhodenia Kumána z koňa iba fragmentovite. O tomto cykle sv. Ladislava sa však zachovali tri rôzne kópie (drevoryt, akvarel a lavírovaná kresba), pomocou ktorých možno vytvoriť o ňom ucelený obraz.       
 
Žehranská maľba sa začína obrazom hradu vo Veľkom Varadíne, odkiaľ sa pod vedením Ladislava vyrúti maďarské vojsko. Malá skupina Kumánov vystreľuje šípy dozadu, na poslednom koni sedí miniatúrna postava unesenej dievčiny. Má dlhé zelené šaty a zelený čepiec, podobný turbanu, toto výstižné oblečenie dobre vidno aj na poškodenej freske. Všetky udalosti sa zjavujú na pôde, plnej ľudských a zvieracích mŕtvol. 
 
V ďalšom výjave bodne Ladislav svoju dlhú kopiju do šije Kumána, ktorého stiahne z koňa na zem dievčina, už stojaca na zemi. Tento výjav je zriedka zobrazovaný kvôli ťažkostiam kompozičného riešenia (okrem Žehry v maďarkej obci Türje a v slovinskej obci Tumišče).   
Pri zápase mužov je zobrazená dievčina už v takmer tej istej veľkosti ako bojovníci, sekne Kumánovi do nohy, potom mečom zabije únoscu, podržaného Ladislavom. Pri poslednom výjave dievčina obrovských rozmerov drží v lone hlavu ležiaceho sv. Ladislava.  
 
Našu pozornosť zaujme táto zelená postava, stále rastúca: na začiatku príbehu je zajatkyňou, potom aktívnou amazonkou, bojujúcou za vlastnú záchranu a nakoniec partnerkou v láske. Jej aktívna účasť vo vývine vlastného osudu je v podstate netradičná, v známych európskych príbehoch vyslobodzovania dievčat sú hrdinky pasívne.  
 
V žehranskom cykle je evidentné to, čo nikde inde: dievčina sama zhodila Kumána z koňa.  Šípy aj kopie nezraňujú únoscu, v zápase tiež nezvížazí ani jeden z nich, vyzerá to na boj s nerozhodným výsledkom. (Práve preto považujú mnohí cyklus sv. Ladislava za zápas šamanov.)
Je potrebné, aby niekto vzal do rúk rozhodnutie. A tou osobou je dievčina, ktorá si vezme Ladislavovu zbraň a sekne Kumána do šľachy – pravdepodobne je to jediné miesto jeho zraniteľnosti. Toto gesto prináša mnohé analógie: Dalilu, ktorá zradí Samsona, prezradenie tajomstva milovaného muža a predovšetkým: absolútnu moc ženy nad rozhodnutím.
  
V našom kontexte deva, ktorá prežívala násilie a je beznádejne schúlená na koni Kumána, pri príchode záchrancu nachádza v sebe silu: zoskočí z koňa (podľa kroník ju k tomu nabáda Ladislav.) Tento zásadný čin nevie vykonať bez pomoci, veď aj predtým sedela na koni za únoscom a nemala silu k úniku. Potrebuje k tomu príchod sv. Ladislava a jeho podporu, aby zbadala, že je zajatá a že dokáže konať. 
 
To je východiskom zasvätenia ženy do dospelého bytia: konfrontácia so závislosťou. Konfrontácia so stavom, že je unášaná, koňa neriadi ona, ani nemá tušenie o tom, kam ju nesú. Jej jedinou snahou je zachovať si vlastnú bezpečnosť tým, že sa drží koňa. Pritom sa veľmi nehýbe, nespytuje sa na nič a zmieri sa s tým, že vidí iba chrbát svojho únoscu.   
 
Situácia je založená na násilí, dievčina sa nerozhodla slobodne a hoci prijíma svoju závislosť a snaží sa zostať nažive, zobrazuje sa v menších rozmeroch – symbolicky je jej duša zmrzačená a malá. Nemá silu odporovať, ani nespozná príležitosť kladenia odporu, teda príležitosť získania slobody.   
Aby zistila svoje vlastné zajatie, aspoň jedna kopija musí presvišťať vzduchom cez relatívnu istotu unesenej dievčiny. Je potrebné, aby sa objavila nádej na slobodu, princ na bielom koni, pozitívna a mierna mužská sila, hrdina, ktorý výrokom „Si unesená, zajatá!“ vyjadrí aj toto: môžeš sa zachrániť.  
 
Tento príbeh získava svoju skutočnú silu v spolupráci dvoch postáv. Svätý Ladislav sa neozbrojený dáva do boja s Kumánom a podľa šamanskej tradície tí dvaja nemôžu zvíťaziť jeden nad druhým, kým nezasiahne deva samotná, bez povzbudenia, z vlastnej inšpirácie. Zvolí si víťaza a na toho druhého zaútočí. Rozhodnutie je v jej rukách a iba s jej pričinením má zápas svoj výsledok.
 
Je to ženské správanie aktívne, rozhodujúce, ktoré ráta s následkami. Dovedie ženu k slobode. A porazeným je muž, ktorý jej slobodu odňal.  
Ale prečo potrebuje žena slobodu? Ak sa podívame na obrazy, odpoveď je jednoznačná a pramení hlboko v kresťanskej viere. Aby mohla milovať.  
 
Na poslednom obraze, pri ľúbostnom výjave je žena rovnako veľká ako muž, teda rovnocenná s ním a dozretá, pripravená na intimitu. Preto sa mala vyslobodiť, sem smeruje jej vývinový proces a tu nachádza jej boj svoj zmysel.  
 

 

5. Príbeh vyslobodenia ženy: Konečné úsilie –  BIJACOVCE

 
V Bijacovciach bol ranogotický kostol postavený na počesť Všetkých svätých, v rokoch 1250-1260. 
Pri kostole stojí rotunda, ktorá bola postavená ešte skôr, asi v 12. storočí. O jej vzniku máme málo údajov, ale po vpáde Tatárov sa už podobné kruhové kostoly stavali iba zriedka, ich rozkvet bol v období 11-12. storočia. Táto rotunda bola zasvätená sv. Kozmovi a Damiánovi, a keďže to boli svätci východní, predpokladá sa tu byzantský vplyv. (Títo dvaja muži boli známi ako liečitelia a mučeníci, ich kult nachádzame v Spišskej Kapitule, Košiciach, Bardejove a Levoči v podobe gotických tabuľových malieb, fresiek, sôch. Sú zobrazení aj na maďarskej korune.)
  
Pri tejto bijacovskej rotunde bol postavený ranogotický kostol, ktorý bol rozšírený a prestavaný v 14. storočí. V tomto období, alebo ešte skôr vznikli fresky ladislavovskej legendy. Tieto sa pri ďalšej prestavbe v roku 1747 dostali až na úroveň povaly a boli znova odhalené iba v roku 1957. Na povalu kostola sa možno dostať cez chór a vežu, fresky boli v roku 1965 reštaurované.      
 
Kvôli prestavbám vidno z fresiek iba niekoľko fragmentov. Tieto výjavy sú krásne aj napriek fragmentárnosti, sú vhodné na to, aby nás zasvätili do jedinečného procesu vyliečenia, ktorého interpretácia je možná iba vtedy, ak sa odpútame od západných schém a necháme sa viesť východnými tradíciami. 
 
Na prvom fragmente je vojsko: tváre, priľby, zástava. V legende tento dav bezmenných ľudí nezohráva veľkú úlohu. Aj títo vojaci bojujú, ale ich činy sa nezachovali. Patria pod velenie kniežaťa, ale zaostávajú za ním, Ladislav prenasleduje kumánskeho únoscu sám. 
  
Na druhom fragmente sa zobrazuje unesená maďarská deva na koni: jej ruky sú zložené, na tvári sa zračí zúfalosť, snaží sa odkloniť od brutálneho únoscu a žiada o pomoc. Kumán vystrelí dozadu šíp, kým jeho samého prebodáva kopija. Na rozdiel od ostatných vyobrazení tu používa bojovník k streľbe svoju pravú ruku, nie ľavicu. Z rany hojne tečie krv, ale únosca sa smeje a z úst sa mu valí dym. Je to diabolská postava: nezraniteľná, tvár má strašidelnú, jeho priľba pripomína rohy.      
 
Postava dievčiny je malá, v bielych šatách a s rozpútanými plavými vlasmi pod vencom sa javí ako bezbranná a milá dievčenská postavička. Modlí sa so zloženými rukami, v tiesni žiada Boha o pomoc.  
Z doteraz známych, asi 55-60 vyobrazení ladislavovskej legendy je táto kompozícia jediná, kde sa deva modlí. Na ostatných obrazoch je síce zúfalá, ale sa pridržiava, aby nespadla, dokonca sa v hojnom počte nájdu aj také obrazy, kde akoby chránila Kumána proti Ladislavovi, holými rukami chytá kopiju alebo šípy. V Bijacovciach sa jednoznačne odvráti od únoscu a hľadá pomoc, ak nie na zemi, tak v nebi.  
 
Ženy, ktoré boli vystavené násiliu, často bránia násilníka a vinia samy seba, keďže sa nevedia vysporiadať s prežitým násilím. Znakom agresie je, že ponižuje svoju obeť. Stratu svojej dôstojnosti spracúvame najskôr popieraním a únikom. Preto je možné, že unesená dievčina stíska rameno únoscu, objíma ho, alebo dokonca chráni…
 
Aby našla podmanená osoba svoju vnútornú silu a bezpečie, potrebuje práve tú vnútornú istotu, ktorú naznačuje modliaca sa bijacovská deva. Obrátenie sa k Bohu nám nastavuje iné súradnice: hodnota človeka sa nejaví v porovnávaní s ostatnými, v relatívnom poradí, kde slabší a bezbrannejší neliečiteľne a nespravodlivo prehráva. Ak sa obrátime ku skutočnosti transcendentnej, postavenie víťaza a porazeného má úplne iný zmysel. Podľa pravidiel transcendentného sveta zo smrti pramení život, rany sa vyliečia, chorý sa stáva zdravým, celistvým.  
Dotykom Božieho ducha nachádza žena svoju vnútornú silu, vlastnú inšpiráciu, začne konať. Vyslobodí sa, uzdraví sa. Zrazu prichádza princ a dievčina má silu zoskočiť z koňa a vstúpiť do boja.  
 
Na treťom fragmente vidno zápas sv. Ladislava a Kumána. Obidvaja sú rovnako veľkej postavy, Ladislav má jemnú tvár, z úst Kumána sa valí dym. Trochu ďalej od nich vidno dievčinu už bez venca, ako dvíha meč k zabitiu Kumána, na jej tvári je silné sústredenie. Nie je príjemné pozerať sa na tento výjav, ako sa z obete stáva kat, ako deva všetkým silami odtína hlavu únoscu. Ale kto tu môže súdiť, vykonávať spravodlivosť, odňať či darovať život, trestať či odmeňovať? Nikto z nás.
 
Pritom si uvedomujeme, že odsúvať rozhodnutia a nechať sa unášať prúdom, klamať seba alebo búriť sa neoslobodzuje nás zo zajatia, ktoré tak evidentne zobrazuje unesenie dievčiny v ladislavovskej legende. Je teda potrebné, aby niekto poukázal na to, že z dvoch mužov je pravdivý, dobrý iba jeden... ten druhý je omyl, zlyhanie, je človekom násilia a ľsti.  Dôsledkom nájdenia pravdy je rozhodnutie. A to nie je „aj jeden, aj druhý“, ale „buď-alebo“. K vykonaniu rozhodnutia potrebuje deva všetky svoje vnútorné sily. 
 
Na poslednom fragmente vidíme odťatú krvavú hlavu Kumána, nabodnutú na kopiju s krčovitým výrazom tváre. Pod ňou leží zložená priľba a koruna kráľa ako zaužité prvky ľúbostnej scény, ktoré naznačujú idylický koniec, ale nič viac nevidno.
Obaja hrdinovia si zložili priľby. Boj sa skončil. Po rozhodnutí panuje ticho.