ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

M. Belovič – Mechanika letu

autor: Ján Gavura 2012-06-01

 

M. Belovič – Mechanika letu

Miroslav Belovič - Mechanika letu


To, že človek je jednotnou, nemennou bytosťou, je mýtus. Človek je iný večer a iný po rannej káve, iný bude, keď sa zamiluje, a iný, keď stratí kľúče, svedomie alebo hlavu. Človek má krátkodobé ciele (kúpiť si niečo sladké), citové ciele (nestratiť kamarátov, milovať sa s iným úžasným človekom) a nepochybne duchovné ciele. Z bodu A (tu a teraz) k cieľu B je cesta, sprevádzaná lyrickým snom o kráse, všednosťou práce, reflexiou, hladom po telesnom uspokojení, unikaním, triezvením, chybami a návratmi. Niekto by to nazval život.
 

Takto vnímam Belovičovu literárnu etudu Mechanika letu. Ako analýzu prežitú na vlastnej koži, keď na malom priestore vedľa seba zapadne poézia, próza aj dráma, žánre, ktoré si autor nemusí vymýšľať, ktoré sa samy mimeticky vkladajú a pýtajú si svoju formu.
Etuda je zaľudnená množstvom postáv, každá má svoje meno, ale chýba im tretí, niekedy dokonca aj druhý rozmer. Vytvárajú malý svet vo veľkom svete, v ktorom je hlavný hrdina tak trochu vždy uprostred. Hrdina? Správna otázka. Čo hrdinské vykonal tento muž, bol férový k priateľom a oporou ženám? Nebol zbabelý, netrpezlivý, nenásytný a sebecký? Záleží na tom, že áno?
 

Belovičov človek, verne podobný svojmu autorovi, nie je jednoduchou postavou a rozliatie literárnej formy do poézie a prózy nie je jediným príkladom jej komplexnosti. Cítiť, že autor obidve formy potreboval, jedna by jednoducho nebola dosť, ak chcel zachytiť seba samého v celku.
 

I keď je v názve knihy odkaz na lietanie, jednotlivé čísla etudy predstavujú pohyb po zemi a mierkou je krok, malý, obyčajný krok. Páči sa mi táto všednosť, nevypísaná autorova ruka, absencia hry na niečo dôležité, keď jedinou ašpiráciou ostáva zachovanie si súdnosti, človečenstva, ktoré, ak to bude aspoň trochu možné, by viedlo k pozdvihnutiu, k zvýšeniu vlastnej ceny.
 

Aj napriek tomu, že dielu chýba veľká téma, vnímame, že jeho vznik bol opodstatnený. Prezrádza nám to o diele veľa; závažnosť sa presúva na čosi, čo ostalo skryté na prvý pohľad. Nenechajme sa zmiasť epickými číslami, v jadre máme pred sebou lyricko-epickú báseň, poéziu. Jej základom je intenzívne uvedomovanie, teda vpúšťanie si života do nášho času, hoci nezriedka bolestne, proti vlastnej vôli. Belovičovo písanie akoby bolo písané so strachom, že čím menej si uvedomujeme, tým menej žijeme a tým viac automatickosti a neslobody naplní naše dni.
 

Metaforou Belovičovej básne je videnie života ako drobného „mechanického“ napredovania v nedokonalom svete, ktoré niekedy aj malou radosťou dokáže človeka pozdvihnúť k výnimočnému, ale nie nemožnému „letu“.