ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Masová literatúra a mikrohistorické prieskumy

autor: Emőke Lovas
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-05-02

 

Masová literatúra a mikrohistorické prieskumy

 

 

Kvôli čoraz väčšiemu tlaku západnej masovej kultúry, ktorá posúva spoločnosti smerom k zníženiu kvality, je aj prístup k masovej literatúre často neoprávnený, s mnohými zovšeobecneniami. Podľa niektorých názorov je čítanie masovej literatúry protipólom sebareflexie a hĺbkového preskúmania nášho prostredia, spoločnosti, situácie, teda protipólom spôsobu myslenia na vyššej úrovni. Ale mali by sme sa zamyslieť nad tým, či je v určitých prípadoch namieste náš elitný názor na literatúru.  

S anglosaskou literatúrou máme snáď ľahšiu vec. Romány spisovateliek Jane Austen a Agatha Christie sú každopádne uznanými dielami anglickej literatúry, napriek tomu sa však často vylučujú z maďarského elitného čitateľského prostredia, nepatria ani do učebnej látky svetovej literatúry. Známy predstaviteľ maďarskej (masovej?) literatúry, Jenő Rejtő sa dokonca dostal do nedôstojnej situácie. Ale koniec koncov vyučovať deťom to, že masová literatúra sa vyučovať nedá a jej čítanie je iba strpené, namiesto toho, aby sme premýšľali o dielach, napísaných v 19. storočí v kontexte svojej vlastnej prítomnosti – to nie je takým istým prijímaním spoločenského tlaku elitnej literatúry bez hodnotenia a rozmýšľania, aké právom kritizujeme?

Veď história nepozostáva iba z bojov panovníkov, vedúcej politickej vrstvy a spoločnosti, ale sú jej súčasťou aj mikrohistórie, teda všedné dni spoločenských vrstiev. 

Jane Austen (1775-1817) tvorila v období romantického historického románu, gotického románu a „románu o správaní“, teda literatúry, zaoberajúcej sa mravmi mladých dám. Napriek tomu zaobchádza so všetkými troma žánrami jedinečným spôsobom. 

Spisovateľka úplne vylučuje svetové politické udalosti zo svojho uzatvoreného a chráneného anglického sveta. Cez hrubý obal sa občas črtá skutočné spoločenské prostredie prítomnosti. Namiesto makrohistórie však dostávame matky, priveľmi sa starajúce o financie a pozíciu,  nemajetné dievky, hľadajúce manželstvo s pastormi a snažiace sa za každú cenu vyhnúť starodievoctvu, aj synov bohatých otcov, vychvaľujúcich vlastnú pozíciu. 

Dobrodružstvá „výnimočne krásnej“ hrdinky a prvky vymyslenej tajuplnej vraždy používa spisovateľka tak, že tým nastaví krivé zrkadlo nielen čitateľovi, ale aj žánru. Smeruje proti očakávaniam žánru, keď volá čitateľa na tajomnú prieskumnú cestu s Catherine Morland a nakoniec ako výsledok ponúka iba pradávnu skriňu so zoznamom vypratých vecí z čistiarne a spomienku na šťastné manželstvo bez vraždy a bez obete. Dokonca sa aj čitateľ, ktorý sa vytrénoval na postmodernej literatúre 21. storočia, teda má vysokú znášanlivosť, smeje sám sebe a svojim očakávaniam ohľadom masovej literatúry. 

Jane Austen však geniálne nezosmiešňuje iba čitateľa pred sebou samým, ale aj romantizmus a to v dvoch smeroch. Jej román je sebareflexiou a zároveň aj reflexiou doby. Negatívne hodnotí aj príliš štylizované miesta aj romantické správanie postáv, týmto nielen zabáva, ale podáva reálny obraz Anglicka v 18-19. storočí. A to všetko robí tak, že využíva proti nemu jeho vlastné prostriedky.    

 

V prípade Agathy Christie (1890-1976) je namieste otázka, v akej miere sú jej (podozrivo masovo-literárne) detektívky nositeľmi večných hodnôt, v akej miere sú nadčasové a či sa môžu považovať za súčasť histórie spoločnosti a vzdelávania.

Kriminálky Agathy Christie sú práve najlepším príkladom toho literárnovedného postoja, že literárne diela môžu byť prostredím pre mikrohistorické prieskumy spoločnosti. Vo väčšine prípadov sa odohrávajú v Anglicku a takmer vždy sa zaoberajú Angličanmi. Môžeme sa tu stretnúť so všetkými anglickými stereotýpiami, s ich obmedzenosťou, odporom voči cudzím národom, respektíve so zvykmi pri podávaní čaju v presne určený čas.  

Hoci povaha postáv sa v zásade nemení, kriminálky často „ufujazdia“ z Britských ostrovov a poskytnú náhľad aj do medzinárodnej politickej situácie. V románe Vražda v Orient Exprese nachádzame skutočnú zahraničnú situáciu aj ozajstné hranice a čítame aj o vyšetrovacích metódach polície na Balkáne, ktoré nie sú veľmi jemné v porovnaní s metódami detektíva Poirota. Sme svedkami vraždy dieťaťa v nedávnej minulosti, vidíme aj (nemalé) chyby a nedostatky americkej súdnej spravodlivosti, vyšetrovateľskú sieť, najatú na vzájomné sledovanie detektívov, takisto aj neúnosnú situáciu anglických vychovávateliek. Môžeme sledovať aj to, v akej miere je lojálne služobníctvo starobylých rodín k svojmu zamestnávateľovi. Svet služobníctva je večnou tematikou spisovateľky. 

Cesta vlakom a dlhé núdzové státie v horách v istom zmysle našich Angličanov vykoľají z ich zaužívaného časového harmonogramu, Agatha Christie však s neskutočnou bezcitnosťou upriami našu pozornosť na to, ako sú cestujúci nútení k istým rozhodnutiam a čo je to, čoho by sa nevzdali za žiadnych okolností.  

Vidíme tu celú paletu dámskych županov, čajových večierkov, rituálov v stolovaní a v privolávaní sluhov. Tento uzavretý systém a úzky kruh cestujúcich sa príchodom Poirota naruší. Keďže je Belgičan, je z mnohých dôvodov považovaný za cudzinca, najmä čo sa týka jeho výzoru a spôsobov. „(...) nemám síce v láske cudzincov, ale som čítala v novinách, že títo smelí Belgičania nie sú len takí hocijakí cudzinci”. (Záhada na zámku Styles, 1920)

Autorka symbolizuje rozdiely medzi spoločenskými vrstvami s ich miestami vo vlaku. Minispoločnosť Orient Expresu sa takto stáva prierezom skutočnej spoločnosti. Je to svet jedno- a dvojmiestnych kupé, kde grófky spávajú v dvojizbovom „príbytku“ a majú diplomatickú ochranu, sprievodcovia majú svoju presnú hierarchiu a dvere medzi vagónmi sa na noc prísne zatvárajú.  

 

Jenő Rejtő (1905-1943) zažil hrôzy oboch svetových vojen. Za života bol na periférii literatúry, v smrti bol vydedencom spoločnosti, po smrti, prakticky vo verejnej mienke asi až dodnes sa ráta ako autor literárneho braku dôsledkom vydavateľských omylov. Ale nerobil nič iné, iba reagoval na hrôzy histórie, smiechom, ironizovaním, absurditou. 

Rejtő zdanlivo nepísal iba o osude peštianskeho človeka počas vojny a medzi dvoma vojnami. Vo svojich dielach romantizoval exotické svety, aj afrických legionárov. Jeho riadky pripomínajú Villonovo parížske podsvetie, do úst dobrodruhov ďalekých svetov dával budapeštianske slovné hry. Takéto absurdné situácie používal ako obranný štít voči malichernosti a úzkoprsosti budapeštianskeho mikrosveta.  

Po čase však podobne ako Maeterlinck a Kafka sa už neozbrojoval proti hrôze, namiesto odporu a opozície sa aj v jeho románoch objavil strach z neznámeho nepriateľa. Ak sa zážitok nemôže držať nejakej platnej morálky, etického poriadku, stratí svoju tragickosť. K tragédii je potrebný etický obsah. V nedostatku katarzie a tragédie mu nezostávalo iné, ako absurdita, „rehotať sa“ hrôzam. 

Je možné, že v jeho "sériovo vyrábaných" knihách nebolo dosť umeleckosti, možno tam chýbalo konečné „zostrojenie“. Je možné, že sa Jenő Rejtő nedostane na svoje miesto v literatúre, ale to nie je možné, že „nebol dostatočne umelcom“, alebo „nebol k tomu dostatočným mysliteľom“.  

Ak sú podľa Umberta Eca charakteristickými znakmi masovej kultúry nedostatok kritickej atitúdy, myslenie v schémach a nepostrehnuteľné používanie prostriedkov elitnej kultúry s cieľom odstrániť rozdiely, tak podľa týchto kritérií možno vari považovať román Northangerské opátstvo od Jane Austen, Poirotove príbehy od Agathy Christie a Rejtőove knihy so svojou silnou kritikou spoločnosti, iróniou a absurditou iba za produkty masovej literatúry? Možno, že k ich čítaniu potrebujeme len špeciálne „okuliare“.