ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

medzi Átmánom a Egom

autor: František Király 2012-06-07

 

medzi Átmánom a Egom

 

medzi Átmánom a Egom
Interview s Jurajom Vajom

 

Čo máš rád?
Myslím si, že najviac zo všetkého radosť – tak ako skoro každý človek.


Vieš, čo nemáš rád?

Nemám rád zlosť, krik, násilie. Vyrastal som v reálnom socializme. Môj sen o porážke nenávideného režimu sa splnil, keď som mal osemnásť rokov. Stále som presvedčený o tom, že fundamentom problémov aj  súčasného sveta je červená ideológia nedávnej minulosti.


Si dosť aktívny skladateľ.

Tvorba  má magickú väzbu na životnú prózu. Existujúce skladby dešifrujeme ako pokrivené zrkadlá skutočnosti, odrážajúce realitu v rôznych časopriestorových súvislostiach. Stará muzička pomáha sebaporozumeniu. Tá, ktorá vzniká, kóduje nevedomie. Som presvedčený o tom, že tvorba je prítomná predovšetkým na frontovej línii medzi Átmánom a Egom. Ten, u ktorého sú ostré boje, tvorí. Thomas Mann v románe Doktor Faustus píše: „Umelec je brat zločincov a bláznov“. Písal som aj veľa literárneho textu pochybnej štylistickej hodnoty. Odtiaľ vzniká množstvo konceptov. Mal by som sa asi viac rozprávať s deťmi. Nech niečo z toho, čo napíšem aj poviem. Každý si vyberie niečo iné.
     

Akú úlohu spĺňa tvorba hudby v tvojom živote?

Hľadanie pravdy skrz to, čo som napísal. Dá sa to len tak, že ďalej píšem. Žije vo mne opera – to mi povedal Juraj Beneš po vypočutí mojej violovej sonáty. Mám pocit, že v našej generácii existuje strach zo slova „moja hudba“. Aj teraz v predchádzajúcej vete som sa zháčil pri slovnom spojení „mojej violovej sonáty“. Snažím sa prekonať tento ostych. Písaním hudby sa neživím, predsa s tým nebudem zápasiť! Písanie vždy ponúka možnosť hľadať pravdu.
Nietzsche hovorí, že náboženstvo je pre ženy a slabých. Aj ja budem raz slabý. Chcem sa preto zblížiť s tradíciou. Bol som vychovávaný ako tajný kresťan, moji rodičia mi zabezpečili základné sviatosti napriek rizikám postihov komunistickým režimom. Po revolúcii som začal čítať množstvo kníh, ktoré nemohli predtým vychádzať. Kresťanstvo sa mi vzdialilo. Kristus je Žid. Pokiaľ mu chcem porozumieť, potrebujem trochu poznať judaizmus, ale aj islam, ktorý rozvíja sčasti aj odlišné interpretácie Ješuových slov ako kresťanský kánon. Tieto dve náboženstvá sú mi v súčasnosti veľmi blízke. K hlbinnému prijatiu vierovyznania, ktoré mi bolo dané, potrebujem ešte čas. „Kristus lieči dobrým slovom – toto je poznanie z čiastky“ – ako by povedal sv. Pavol. Tento priestor vnútorného zrenia prirodzene mapujem vo svojich kompozíciách.  


Vedel by si z nadhľadu opísať svoj hudobný štýl?

Obdobie v rokoch 2004 až 2008 som nazval „hudba na limitovanej ploche“. Patria sem skladby komponované bez pomoci počítača, využívajúce neštandardné formy zápisu.
V priebehu posledných troch rokov som sa vrátil k štandardnému zápisu a k práci s počítačom. Toto obdobie som nazval podľa jedného zo štýlov starej hudby „prima practica“. V rámci globálnejšieho chápania kontrapunktického myslenia používam hudobný materiál s rôznym stupňom potenciálnej mentálnej rezonantnosti. Veľká časť hudobného materiálu má svoj pôvod vo vokálnej hudbe rôznych žánrov.    
Vychádzam z koncepcie celostného poňatia kreatívnych procesov. Uvedomil som si totiž skutočnosť, že komponovanie zahŕňa komplexný mentálny stav, a tomuto poznaniu som podriadil celý pracovný proces. Píšem si denník, ktorý zaznamenáva všetky dôležité okolnosti, ktoré sa udiali pri vzniku konkrétnej skladby. Dôležité je všetko: myšlienkové asociácie, riešenie iných pracovných povinností, slová a gestá iných ľudí, sny... Dôležité sa pre mňa stalo to, že  prijímam náhodu ako formotvorný činiteľ v zmysle prirodzeného prijímania toku myšlienok, slov a udalostí.


Aký je tvoj vzťah k improvizovanej hudbe?

Keď som začínal komponovať, tvoril som tak, že sa mi ustaľovali improvizované tvary, ktoré som mal potom potrebu zapísať. Improvizáciu a kompozíciu vnímam aj dnes ako spojité nádoby. Improvizujem vždy v rámci tolerancie slobody ako „pochopenej nevyhnutnosti“. Môj hlboký obdiv patrí vynikajúcej improvizátorke, kontrabasistke Joëlle Léandre.


Niektoré tvoje skladby sú podpísané pseudonymom. Zahadzuješ sebaprezentáciu? Mohol by si to vysvetliť?

Ako asi vieš, môj starý byt mal na zvončeku meno Urban Hudák. Princíp wu-wei, ktorý sa mi veľmi páči, káže ponechávať veci také, aké sú. Tak ste si, moji priatelia, zvykli na môj zvonček. Keďže som sa presťahoval o pár sto metrov severnejšie, kde už na zvončeku toto meno nie je, chcem vám ho svojou tvorbou občas pripomenúť. Meno v sebe skrýva ducha vecí. A tak nesmútim za starým bytom. A Urban Hudák sme vždy viacerí. Tak som to zaregistroval aj na Soze. Aby sme si „rozdelili centy“.


Tvoje diela občas predvádzajú ešte neskúsení interpreti, študenti, čo súvisí s „voľnejšou“ realizáciou textu. Je to tvoj koncept?

Som zamestnaný ako učiteľ na konzervatóriu. Svoju prácu si vážim napriek principiálnym výhradám voči tomuto typu školstva. Učiteľ má veľkú zodpovednosť – môže pokaziť talent. Píšem hudobné alebo hudobno-performačné veci pre ľudí, ktorí ma oslovia, často sú to práve žiaci z hudobného, ale aj hudobno-dramatického oddelenia. Text, ktorý im pripravím, je často náročný. Je na nich, ako sa k tomu postavia. Prevedenia kompozícií ma, samozrejme, zaujímajú, zvyknem sa ich zúčastňovať ako spoluinterpret, nemávam však nadmerné očakávania a hlavne nechcem interpretov rozladiť vyjadrením akejkoľvek nespokojnosti. (V divadle majú na Nabucca 20 skúšok, aj keď to všetci poznajú, v svojpomocných podmienkach na súčasný komorný vaudeville je dobré, ak sú 3 aj s generálkou.) Ctím si tradíciu, ktorú do európskej hudby priniesla spolupráca Joëlle Léandre s Giacintom Scelsim, čiže aktívny tvorivý zásah interpreta do skladateľovho textu. Vyzývam preto niekedy interpretov a skladateľov k tvorivému partnerstvu. Pri práci s otvorenými partitúrami to bola prirodzená vec. Teraz sa o to snažím aj pri konzervatívnom zápise.


Čo počúvaš?

To, čomu sa hovorí „ticho v meste“. Občas si pustím Rómov z osád, ktorých nahrala slovenská muzikologička Jana Belišová, potom svojich nebohých profesorov, no radšej to odo mňa ďalej nechci počuť – všetky tie mená, lebo to bude veľmi dlhý článok. Za svoj život som počúval naozaj veľmi veľa hudby. 20. storočie je nabité hudbami rovnako ako zbraňami. Na komponovanie sa môže dať iba kacír, básnik alebo blázon. 


Kríza súčasného umenia. Aký je tvoj postoj k tejto téme?

Veľmi málo ľudí sa zaujíma o súčasné umenie. Dokonca aj samotní umelci dokážu kompetentne a relevantne vnímať hádam len svoj odbor. Pred nejakým časom som sa vrátil z výletu na bienále v Benátkach s mladými košickými výtvarníkmi, ktorý organizuje pravidelne na košickej Fakulte umení môj veľmi dobrý kamarát Boris Vaitovič. Prešiel som s nimi väčšiu časť Arsenale aj Giardini, čo sú základné pavilóny súčasného výtvarného, sochárskeho, grafického a novomedialistického umenia v európskom i vo svetovom meradle. V nedeľu sme však ako prvú lahôdku navštívili Madame Guggenheim, no a mne to stačilo: videl som naživo diela Magritta, Ernsta, Chirica, Pollocka. Po tých silných obrazoch som si uvedomil, že túžim už len po pokoji rozjímania nad Stravinského hrobom a musím sa priznať, že sú pre mňa majstrove kosti dôležitejšie ako pavilóny, v ktorých, viem, sú aj veľmi kvalitné a zaujímavé diela. (Zaujala ma obzvlášť jedna umelecká proklamácia: „To defend entrophy“. Aj keď neviem. Entropia je chaos, ale aj základná vlastnosť živej hmoty. Mám 40 rokov, je to normálne. Čiže kríza z tohto aspektu sa týka každého z nás. Máme síce záujem, ale čosi, hovoríme tomu obvykle čas, nás tlačí k redukcii pozornosti. Heslo „Carpe diem“ môže zabiť kontemplatívnu paradigmu človečenstva. Nemôžeme všetko vidieť, vedieť a poznať.
Zdá sa mi, že umenie potrebuje neustále hľadať komunikačné kanály. Je to však veľmi citlivá pôda. Myslím si, že dôležitým parametrom sa stáva hustota informácie a miera jej únosnosti ako nosný štrukturálny prvok.
Premýšľal som v Benátkach, ako sa dostať na San Michele k hrobu Stravinského. Vraj sú na ostrove aj Schoenbergove a Monteverdiho kosti. Galérie sú v pondelok zavreté, aj preto som sa rozhodol vyraziť. Trafil som. Na tom cintoríne som sa cítil okamžite ako doma (hneď som aj musel ísť na wc). Načúval som potom čajkám a iným vtákom pri majstrovom hrobe. V absolútnom tichu bez akýchkoľvek strojov. (Určite tam nejaké stroje zneli, ale majstri isto zariadili, aby som ich nepočul). A veru, peknú muzičku mi zaspievali. Večer som to pustil Borisovi Vaitovičovi a ten sľúbil, že tam príde v utorok poobede. Utorok bol však už iný deň. Aj v Taliansku sa už v utorok pracuje. Tak sme si tam uvedomili krízu súčasnej hudby pre seba. Sme civilizáciou „in G“ – ako povedal Juraj Beneš. Naše zmysly ovláda striedavý prúd. Väčšinu života sme mestskí ľudia vystavení ostinátnemu dronu elektro- a motorových spotrebičov a zariadení. (Určité stabilné spektrum frekvencií domácich spotrebičov v nízkej dynamickej hladine, letiace a cestujúce vozidlá s kolísavou dynamikou a Dopplerovým efektom vnímané kontinuitné zmeny frekvencií.) Toto sú dve zvukové entity, ktoré stabilne ovládajú náš sluchový aparát v meste. Vlastne je to dvoj- až viaczvuk s jemne premenlivým, prevažne kontinuitným priebehom.


Boh?

Úrad je niekedy ďaleko, ale prijíma a vybavuje. Prosím Ho o mier. Chcem byť lepší, aby mi to splnil. V kresťanskej dogmatike je jedna múdra myšlienka: „Boh presahuje každé stvorenie. Preto musíme jednostaj očisťovať svoju ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, aby sme Boha, ktorý je nevýslovný, nepochopiteľný, nezamieňali za svoje ľudské predstavy.“ 

   
Viem, že si pestoval stromy.

Posadil som platan, množstvo smrekov, borovíc a ovocných stromov spolu s otcom, kosodrevinu, brezu a lipu spolu s dcérou. Väčšinou sa ujali, ale niektorých mi je ľúto: strhnutého brečtanu, ktorý som vypestoval pri starom dome, vyťatej moruše. Niektorým smrekom ľudia odrezali hlavy, ale pekne im ich nahradili ramená. (Smrek ich vie ukázať, keď mu zotnú hlavu.) Zasadil som jednu krásnu, dnes už obrovskú vejmutovku. Pripomína mi, aký som starý.
 


(kompletnú verziu rozhovoru nájdete v časopise ENTER)
  

 

Hudobný skladateľ Juraj Vajó (1970, Košice) vyštudoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave (Ivan Parík). V súčasnosti pôsobí ako učiteľ na Konzervatóriu v Košiciach, na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity a ako externý hudobný redaktor v Slovenskom rozhlase. Od roku 2002 sa zúčastnil letných kompozičných kurzov v Reichenau (Rakúsko, Kurt Schwertsik), v roku 2003 Ostravských dní novej hudby (Alvin Lucier, Tristan Murail, Christian Wolf, Frederik Rzewski) a v roku 2005 letných kompozičných kurzov v Českom Krumlove (Xiaoyong Chen, Marek Kopelent).