ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Medzi obrazom a zvukom (2)

autor: Tomáš Šperňák 2012-07-29

 

Medzi obrazom a zvukom (2)

Medzi obrazom a zvukom (2)
Tomáš Šperňák

 

(pokračovanie)

 

ZVUKOVÉ PRECHÁDZKY

 

“Posluchová prechádzka a zvuková prechádzka nie je úplne to isté alebo je prinajmenšom užitočné uchovať medzi nimi jemný rozdiel. Posluchová prechádzka je jednoducho prechádzka so sústredením sa na počúvanie. Možno ju robiť voľným krokom, no keď ju podstupuje skupina, býva dobrým pravidlom rozptýliť účastníkov tak, aby každý z nich kráčal na dozvuk krokov osoby kráčajúcej pred ním. Nepretržitým počúvanim krokov osoby vpredu sa uši udržujú ostražité; súčasne je však zabezpečené súkromie na reflexiu. O počutých i nepočutých zvukoch sa možno potom rozprávať s ďalšími účastníkmi.“

 

Stalo sa vám niekedy, že počúvate alebo pozeráte, no ste pri tom hluchí či slepí? Mne mnohokrát. Neviem, čím to v skutočnosti je, no rádiá či televízne stanice dávajú dostatočnú možnosť podľahnúť tomuto „hendikepu“.


Kapela Jelly Belly, ktorá je svojím spôsobom priekopník celého tohto vnímania vizuálu a zvuku spĺňa celú teóriu mostu medzi obrazom a zvukom. Je to viac-menej svojím spôsobom „punk noise“. Kapela možno svojím správaním, vystupovaním alebo rýchlou rytmikou a šialenými melódiami pripomína skôr niečo iné ako bežná populácia dokáže pochopiť, no oni mali v očiach úplne iný vizuál ako ostatní. V tejto kapele ide predovšetkým o boj. Bojovať o vyslobodenie sa spod nadvlády starých vecí, ktoré nás obklopujú denne a sme s nimi spokojní. No nie klasický boj, na ktorý sme zvyknutí, ale na boj bez zbraní. Či to bude formou hluku a rýchlych svetiel alebo formou slova a pomalých obrázkov je v podstate jedno. Ide skôr o inováciu. Tak ako sme napríklad zvyknutí na technologické novinky v počítačovom svete, fotografickom svete, telekomunikačnom svete. No vo svete fonografie na nejaký progres nie sme až tak zvyknutí.

 

„Umelecká fotografia je bežná vec, ale umelecká fonografia? V porovnaní s fotografickými umeniami sú tie fonografické zaostalé. Prispieva k tomu veľa faktorov na čele s privilegovaním fotografie v „západných“ spoločnostiach, teda tým, čo bolo nazvané „režimom vizuálneho“.

 

Jednu oblasť režimu tvorí technologická, inštitucionálna a diskurzívna nadradenosť fotografie nad fonografiou, chronologická i konceptuálna. Kým zaznamenávanie a šírenie oblasti vizuálneho sveta sa začalo ako záležitosť 19. storočia, zodpovedajúca panoráma aurálneho sveta – reč, hudba a zvuk/hluk – začala byť sociálne počuteľná až vďaka zvukovému filmu na konci 20. rokov minulého storočia.

 

Navyše, všeobecné prijatie ranej fotografie bolo väčšinou výsledkom výkonu iných masovo reprodukovaných foriem. Inými slovami, fotografický modus gramotnosti bol pripravený dávno pred rozsiahlou dostupnosťou vlastnej fotografie, a preto jeho sociálne ukotvenie predbehlo fonografiu ešte vo väčšej miere. Fotografia potopila ručnú výrobnú značku (tým, že ju vyhnala von z rámu, von z produktu a do produkcie), ktorú grafické techniky litografie a leptu rutinne preniesli k miliónom. Celkom iste vytvorila ruptúru v spôsoboch reprezentácie, avšak ako rázne vyvrcholenie analógovej formy, na čo vizuálne umenie už dlho ašpirovalo. Fonografia bola ďalej znevýhodnená tým, že bola prijatá ako sociálna všednosť mechanického záznamu per se, čo zapríčinila fotografia. Edison hovoril o „fonografickom zvuku“.“

 

Tento úryvok je od profesora Douglasa A. Kahna, kde definuje toto storočie ako hluché.


Živý “kontrolér“ na hranici médií

 

Na podlahe v miestnosti je umiestnená mapa Košíc. Prechádzaním touto mapou vie divák miešať zvuky mestských častí. Posúvaním sa napríklad z Južnej Triedy na sídlisko KVP zmení účastník zvuk, či skôr hluk nahraný a mixovaný na danom konkrétnom mieste. Postupným pripájaním ľudí môže vzniknúť mix zvukov a hlukov, až do akéhosi „súhluku súzvučia“. Charakter zvukov ma ovplyvnil natoľko, že vizuál k nim by bol zbytočný a zavádzajúci.

 

Počas performancie, ktorá bude vo vedľajšej miestnosti, budú diváci sprevádzaní akýmsi zvukovým sprievodcom, ktorým budem ja sám. Vyrobené staré plošné spoje uložené do škatule od cukríkov budú môcť pomocou potenciometou vyrábať takisto neurčitý zvuk, či skôr hluk. Niekde v tom bude znieť môj doprovod, hra na bicie nástroje, sprevádzaná farebnými zábleskami. Príslušná farba má vyjadriť môj konkrétny vzťah k danému konkrétnemu bubnu.

 

Zatiaľ čo pri inštalácií bude môcť divák ovplyvniť iba jeden faktor, a to hluk, počas mojej performancie bude môcť ovplyvniť aj moje hranie, a tým pádom aj môj vizuál. Skrz hlukový nástroj vie ovplyvniť hluk, seba, mňa a vizuál. Tento kolobeh spôsobí akýsi náhľad do môjho, ale aj do hudobníkovho vnútra, na to, čo vníma počas hrania, počas performancie.
 
...počúvam dídžeja, ktorý rýchlo hrá šialené melódie na bicie a snažím sa nájsť čo najlepšie video alebo vizuál pre túto pesničku...

 

Mnohokrát som riešil a riešim takýto problém, o tom je podstata vídžejingu. Možno   preto chcem zostrojiť automatický “kontrolér“ charakteru zvuku. Ide o „stroj“, na základe ktorého divák môže zhotoviť vizuál povahy vydaného zvuku, ktorý neskôr zhotoví daný zvuk. Človek po vydaní zvuku nepočuje frekvenciu alebo inú spätnú väzbu, no po krátkej chvíli vidí vizuál, ktorý zodpovedá temperamentu daného zvuku. Po krátkom čase od momentu, keď divák uvidí, aký zvuk vydal, bude tento vizuál premenený na zvuk, zodpovedajúci létore vizuálu, a tým pádom aj zvuku, ktorý však nebude v čistej forme a podobe, ale v mutácii danej vlastnostiam audio-vizuálu. Nastáva kolobeh médií, základ ostáva. Pozorovateľ vďaka „zvuku“ vytvára vizuál a ten vytvára počuteľný zvuk.

 

Prv ako som vnímal tento živý “kontrolér“ v takejto podobe, urobil som jednoduchý experiment. Ľudia, ktorí boli súčasťou pokusu, mali nakresliť, zaznamenať obraz zvuku, ktorý práve počúvali. Nemusela to byť skutočná kresba nástroja, ktorý práve počuli alebo dokonalý opis, skôr mi išlo o pocit a eufóriu daného zvuku. Vznikali kresbičky rôzneho profilu, z ktorých má každá iný pocit a náladu. Niekto môže zaznamenať metalovú hudbu v podobe kostier, motorových píl, rýchlych čiar, niekto však môže vnímať rovnakú hudbu ako let motýľa alebo pomalé prelievanie sa farieb medzi sebou.

 

Aj preto som si v konečnej fáze mojej práce definoval niekoľko vlastností vizuálu, pričom sila úderu a charakter vydania zvuku bola nosná pre daný vizuál. Niekoľko najčastejšie používaných obrazov som pri danom hudobnom štýle nemohol samozrejme ignorovať. Odstraňovaním a pridávaním farebných kanálov, rozmazávaním, zašumením a zmenou ďalších vlastností obrazu divák ovláda celý vizuál sám.

 

Po úprave vizuálu, ktorý je ako zrkadlo daného úderu po objekte vzniká o nejaký čas zvuk, ktorý divák vie modifikovať ďalej rovnakým spôsobom ako vizuál, no s tým rozdielom, že zvuk sa ešte upravuje charakterom obrazu, nie len zvuku samotného. Tak vzniká živý “kontrolér“.


Tomáš Šperňák

 

úryvok z diplomovej práce Tomáš Šperňák – Medzi obrazom a zvukom, 2012
(Technická univerzita Košice, Fakulta Umení)