ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Mestské imaginácie (1)

autor: Slavo Capek 2012-07-30

 

Mestské imaginácie (1)

Mestské imaginácie (1) 

 

Chôdza sídliskom sa môže pre vnímavejších ľudí stať špecifickým typom iniciačnej cesty. Nezáleží na tom, či sa jedná o starú tehlovú štvrť, súbor panelákov alebo najnovšie urbanistické celky. Aj napriek svojmu odlišnému vzhľadu, všetky poskytujú  podnetné inšpiratívne impulzy. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tieto miesta si nemôžu ani náhodou nárokovať na prítomnosť akýchkoľvek zaujímavých skutočností, ktoré by mohli otvárať vnútorné krajiny imaginácie. Stačí však zabudnúť na stereotypné názory, ktoré s tak ťaživou istotou informujú o známych, ale predsa len vonkajších a povrchných znakoch: šeď, uniformita, fádna geometrická prísnosť, sterilita, absencia dynamiky, pohybu, sviežosti - len beznádej a nuda.


Stačí sa odosobniť a predstaviť si, že sme nejakou cudzou, anonymnou osobou, ktorá s týmto fenoménom nemá žiadnu skúsenosť. Byť na chvíľu niekým, kto prišiel do týchto miest na návštevu z iného časopriestoru. Nechať to všetko prenikať sebou, len tak mimovoľne, akoby sme boli jemnohmotným predmetom.


Oslovujúci je skrytý a nenápadný jazyk rôznych predmetov, ktoré možno nevedome akosi zavadzajú, ktoré ,,značkujú“ dvory medzi panelákmi svojou osobitou pečaťou. Sú to často pozostatky stavebných činností, neupratané aj niekoľko rokov. Zostávajú stále na tých istých miestach, opreté o stenu, alebo sa stávajú mobilnými sochami v scenároch detských hier, ale predsa zotrvávajú a stávajú sa prirodzenou súčasťou daných lokalít. Neskôr poznačené patinou času navodzujú atmosféru objektov neznámeho pôvodu a účelu, vzbudzujúc pocit, že obsahujú celú históriu, ba možno až prehistóriu toho konkrétneho priestoru, že sú snáď staršie ako okolo stojaca architektúra. Či už sú to všelijaké zhrdzavené plechy a kaďe, machom obrastené zbytky drevených konštrukcií, veľké gumené pneumatiky alebo trup starého žeriava plaziaceho sa vo vysokej tráve. Týchto ,,návštevníkov“ stretneme takmer všade, kam v tomto sústredenom zasnenom stave zablúdime.


,,Objekty krízovej identity“

 

Aj tá prevažujúca väčšina obyvateľov, ktorá ich prirodzene ignoruje, ich podvedome prijíma do svojich myslí a povyšuje ich tak na spolutvorcov svojich predstáv a myšlienok. Stávajú sa dôležitým formotvorným prvkom ich povedomia o okolitom, obyčajnom svete. O tom svete, ktorý sa dennodenne mení len veľmi pomaly a nenápadne, hoci sa hovorí že doba je neúprosne rýchla a berie so sebou ako povodeň všetkých nemých svedkov starých čias. Nevidia a v zaujatí svojimi každodennými starosťami ani nepotrebujú reflektovať, že sú obklopení toľkými krásnymi zbytočnosťami, ktoré konzervujú a metaforicky stelesňujú v podobe ,,objektov krízovej identity“ stopy ľudského myslenia a konania. Ako napríklad opustené pieskoviská, tie smutné betónové kvety panelových záhrad, obklopené rozbitými prehnitými lavičkami - trónmi pre prekliate punkové princezné, ktoré už celé roky neslúžia účelu, pre ktorý boli postavené. Sú krásne práve tým, že sa minuli svojmu účelu, odtiaľ ten subjektívne vytvorený názov: objekt krízovej identity... akoby tu čakali na deň a hodinu, presne určenú nepoznaným prorokom, bývajúcim na dne výťahovej šachty. Čakajúc, ako prastarý symbol na vysvetlenie svojho pôvodu a účelu, na kód, ktorý odhalí ich pravé tajomstvo a uvedie do pohybu to, čo nemo a trpezlivo čaká pod ich stvrdnutým pieskom na zavolanie. Spolu s nimi sú bežne na očiach typizované minimalistické preliezky a vŕzgajúce vyosené kolotoče, pripomínajúce svojou sebavedomou samozrejmosťou prvú fázu tajného plánu, ktorý sa z nejakých záhadných dôvodov neuskutočnil.


Texty na stenách ako brány pamäte urbánneho priestoru

 

Zdanlivú anonymnosť a nehostinnú nudu uniformných priestorov popierajú a okupujú svojimi originálnymi ,,vpádmi“ rôzne farebné graffitti, ale ešte viac niečo, čo Pierre Restany a Alex Mlynárčik nazvali sociálnym graffitti. Bez ohľadu na odbornú definíciu môžeme s istotou tvrdiť, že sú niečím viac, predstavujúc presahy do oblasti, ktorú môžeme nazvať mytopoetikou. Jedná sa o názvy hudobných skupín, konkrétne mená milovaných, či nenávidených osôb, útržky nedopísaných viet a často skupiny slov, tvoriacich nerozlúštiteľné posolstvá a obsahy. Tieto nenápadné značky dodávajú jednotlivým konkrétnym miestam často až posvätný charakter, vytvárajúc nádych mýtu. Taktiež dodávajú miestu punc teritoriálnej vážnosti v prípade, že dávajú na známosť súvislosť lokality s nejakým druhom subkultúry: ,,Punk je šmece!“, ,,Vážení pre nás Skinheads nie je len móda!“ a pod. Inokedy pozvoľna spúšťajú u náhodných okoloidúcich imaginačné procesy a premieňajú ich na scenáristov naznačeného a nedopovedaného príbehu: ,,Mamka vráť sa domov!“ ,,Sláva vlnitým plechom!“ ,,Jarda S. je vrah, zabil S.D...“ ,, Vypijem ci kakao“... Tieto miesta sa tak stávajú strážcami pomyselných magických pečatí, umožňujúc komukoľvek vstúpiť do cudzích príbehov a s pocitom tvorivej slobody a beztrestnosti vkročiť na dráždivým tajomstvom voňajúce územie, zahalené hmlou len veľmi približne tušených súvislostí a stať sa tak aj ako anonymný človek tvorcom, stvoriteľom vlastného príbehu. Navyše s možnosťou generovať tie najrôznejšie kombinácie deja. Poetickosť týchto ,,pečatí“ spočíva v ich akoby zámernom, šlendriánskom umiestnení, bez ohľadu na kompozíciu, rozpal písma, gramatickú správnosť a o estetike ani nehovoriac. Korunou autentického výrazu a spontánnosti je typický sprievodný jav: stekance, či už po sprejovej stope alebo štetcom rôznej hrúbky. To môže evokovať pocit nového moderného druhu zjavenia, posolstva anonymným zasvätencom daného kontextu. Stekance vyvolávajú a podporujú silný emocionálny zážitok, steny krvácajú pod ťarchou závažného, v každom ohľade pravdivého zjavenia, určite súvisiace s niečím, čo sa týka tajomstva ukrytého za týmito múrmi. Alebo signujú daný priestor ako z nepochopiteľných dôvodov vyvolený pre tento druh informácie - často sa nachádzajú na miestach, ktoré nespĺňajú podmienky pre oboznamovanie väčšieho počtu ľudí /podchody, kúty a rohy, priestory za kotolňami/. Som presvedčený o tom, že sa skutočne podieľajú na nenápadnom a nepoznanom otváraní poetických dimenzií vo vnútri obyčajných ľudí /ktorí nečítajú a nežijú tzv. kultúrnym či intelektuálnym životom/. Majú teda aj praktickú funkciu, ktorá ale určite nie je najpodstatnejšia a samozrejme ťažko sa dokazuje. Zvláštnymi metamorfózami prechádzajú oficiálne geometrické obrazce chodníkov, ich racionálne plánované funkčné pradivo medzi jednotlivými dôležitými bodmi, ku ktorým majú doprevádzať chodcov. Tieto z vyššej moci oficiálne posvätené vzorce - štruktúry sú vždy  všade popretkávané novými, mladšími skratkami, chodníčkami. Tie vytvárajú, nanovo ,,prepisujú“ pôvodný plán. Sú potvrdením ľuďom vrodenej a vždy prítomnej herézy, ktorá od nepamäti sprevádza tohto vynachádzavého tvora a hlási sa o slovo vždy vo chvíli, keď sa situácia javí ako ustálená a ideálna. Tvorivosť sa začne formovať, nechá vyprovokovať v prípade, keď sú pevne dané súradnice a zdá sa, že už nie je o čo bojovať. Nejaký proces je v stave pokoja, tvar je uzavretý, obsah a forma v hramónii. A vtedy sa začnú rysovať nové cestičky. Objavujú sa ako stará, zabudnutá vrstva v podvedomí histórie daného miesta. Pripomína to proces vynárania sa skrytého textu pod textom, ktorý bol považovaný za autentický. Pri pohľade z horných poschodí sa prelínajú a lepia do nových znakov, piktogramov, možno signalizujúcich vyšším neznámym, že experiment prebieha podľa plánu. Sú kontaktným mostom medzi tým, čo bolo a tým, čo príde.


Urbánne podzemie ako druh podvedomia mestkých priestorov

 

Ďalšími tichými spoločníkmi našich ,,uniformných“ obytných celkov sú rôzne potrubia vybiehajúce nad zemský povrch, životodárne tepny našich do seba ponorených panelových obrov, poklopy kanálov v tých najpestrejších tvarových variantoch, všelijaké uzávery plynu, elektrické skrine. Tieto nenápadné, banálne objekty pôsobia niekedy ako minimalistické tragikomické objekty insitných sochárov, anonymných cynikov - bavičov. Sú prostredníkmi medzi domácnosťami „v škatuliach na bývanie“ a skrytými silami zabezpečujúcimi ich  chod. Možno práve preto sú napriek svojej dôležitosti také nenápadné. Nesmú totiž čo i len vzbudiť podozrenie, že by mali ešte jednu úlohu, napríklad úlohu agentov pre styky s podzemnými mýtickými ríšami, alebo sprievodcov exkurzií do minulosti, či budúcnosti. Iste poznáte maličké kovové štvorčeky inštalované pár centimetrov nad chodníkmi, zobrazujúce legendu, z ktorej možno vyčítať rozvrh potrubia pod miestom, kde stojíte a údaje o ich súradniciach. Skrýva sa tam však aj informácia - kód, ako ďaleko je do babylonského Uru práve z tohto miesta. Rovnako tak sú na liatinových poklopoch kanálov, predovšetkým na tých kruhových, trojuholníkové alebo kruhové obrazce, z ktorých sa centrálne rozbiehajú línie smerom von. Sú to graficky presné záznamy matríc z ríše architektonických ideí, tých najideálnejších urbanistických koncepcií, optimálnych mestských celkov dávnych civilizácií, alebo tých, ktoré prídu?


Sú také jednoduché a úderné, tak po dizajnérskej, ako aj funkčnej stránke. Mám pocit ,že je to ten najlepší dizajn, aký som kedy videl; ponúka možnosť univerzálnej interpretácie. A nachádza sa pod našimi nohami a my po ňom šliapeme, nevidíme ho. Navyše sú to ,,brány“, skrývajúce neznáme mechanizmy a šachty, cesty zahalené tmou. Možno sú bodkou za niečím zložitým, za temným nevedomým procesom v minulosti, plným digresií, ktorým musí prejsť akákoľvek myšlienka, vec, proces, než vykryštalizuje do tej najideálnejšej formy, svojho vrcholu špirály.


(pokračovanie)