ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

eNRARV2019SK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Metafyzické koncepty v tvorbe L. Mednyánszkeho, S. K. Csontváryho a A. Jasuscha 2. časť

autor: Milan Špak 2014-02-17

 

Metafyzické koncepty v tvorbe L. Mednyánszkeho,  S. K. Csontváryho a A. Jasuscha 2. časť

 

     Časť Mednyánszkeho tvorby je spojená s melancholickým svetom emócií konca 19. storočia. Avšak má bližšie k mystickejšiemu a  univerzálnejšiemu pohľadu než k romantickej a melancholickej oslave samoty a opustenosti, ako v prípade Caspara Davida Friedricha alebo umelcov skupiny Prerafaelistov a historizujúcicch symbolistov (Feuerbach, Böcklin), ktorí pod vplyvom duchovných náuk populárnych v tom období, vkladali do svojich obrazov náboženské aj okultné symboly (F. Kupka, F. Khnopff), alebo sa obracali k svetu legiend a antických mýtov. Azda len v obrazoch Smrť starca  a Memento robí  Mednyánszky výnimku a dáva telesnú podobu smrti, ktorá si prichádza po umierajúceho. Umelcovi je symbolom predovšetkým samotná príroda. Vdýchol jej dušu, či skôr jej dušu zviditeľňoval, ako málokto pred ním a po ňom.  

            

     V roku 1889 sa Mednyánszky zoznamuje prostredníctvom cestovateľa A. Chevrillona s theosofiou.  Theozofická spoločnosť, založená Madame Blavatskou,5 bola v tomto období u intelektuálov a vyšších spoločenských kruhoch veľmi módna. Jej pozitívom snáď bolo, že mohla vyššie ašpirujúcich ľudí priviesť k tradičným náukám budhizmu a hinduizmu. Theozofmi predávaná náuka bola zmesou východných  a kresťanských učení prispôsobených pre západnú myseľ.

 

     „Podľa teosofie má duchovný človek, nositeľ božskej podstaty, prostredníctvom poznania seba samého, šancu dostať sa k „horizontom bez hraníc“, poznamenáva si vo svojom denníku umelec. “Tušenie srdca, to umožňuje priblížiť sa k veľkej pravde viac než najbystrejší rozum.“ Rozum (ratio) považuje Mednyánszky za úlohu Satana (potrebné zlo) mužský prvok a srdce za ženský. Premýšľa o rozdiele medzi intuitívnym a všedným logickým myslením: „Mnohí považujú za myslenie, iba myslenie čisté, ale vo všednom význame a od ostatných funkcií duše by ho chceli oddeliť. Myslím si, že konajú tak, ako ten, čo si zakryje jedno oko, aby lepšie videl.“ Pre Mednyánszkeho je myšlienka iba miera, nie skutočná podstata vecí. Kvôli meditácii sa z ciest a prechodných pobytov vo Viedni alebo v Budapešti uťahuje do Strážok. Meditácia preňho nie je únikom. Je preňho priestorom, kde čerpá múdrosť i lásku, ktorú zdieľa s okolím.

 

     V zápise z mája 1915, štyri roky pred smrťou, čítame: „O šiestej som sa vybral na prechádzku pozdĺž potoka, objavil som nádherne detaily....Výrazne som vnímal neslýchaný protiklad medzi najintímnejším prírodným kultom mladosti a terajšími násilnými a tragickými pocitmi. Naraz mi to otvorilo oči, mám tušenie nekonečnej mnohotvárnosti bytia, jeho veľkoleposti. Disharmonické mučivé pochybnosti už mám za sebou!! Treba hľadieť hore, veď všetko, čo sa deje tu dole, v hmote, je prejavom jedinej stránky bytia. Len v najvnútornejších duchovných a duševných pocitoch môžeme nájsť centrum, v ktorom sa nachádza všetko, všetko, čo bolo, je a bude.“

 

 

     Na Mednyánszkeho obrazoch z vrcholného obdobia tvorby sa  takmer vždy stretávame s motívmi vody, vzduchu, oparu, zmeny. Tam môžeme hľadať vyjadrenie theozofických náuk a myšlienok spojenia oblohy a zeme, človeka a Boha, prvkov prírody a síl latentných v človeku. Vo svetle budddhistického učenia sa Mednyánszky vyrovnáva so zánikom života a smrťou, prehlbuje poznávanie človeka a jeho miesta vo vesmíre. „Vidíme, že každé pozemské dobro i ťažkosti sú pominuteľné, my máme skutočný domov tam, kde je dôležité už iba to, čo je večné. Vstúpme do seba, usilujme sa spoznať cestu, ktorá vedie k svetlu“. Poznáva, že človek je mikrokozmos i mikrotheos. Celý život sa zamýšľa nad polaritami sveta, ktoré definuje ako protiklady, krajné hodnoty, anomálie či protirečenia, ktoré garantujú dynamiku ľudského života alebo kozmického bytia. Jeho denníky sú plné dvojíc protikladných javov: "veselý, smutný", "vonkajší a vnútorný“, “hmota a duch“, "svetlý a tmavý“, "zem a nebo“... Vyjadrujú zmyslami vnímateľný i nadzmyslový svet, ktorý ku sklonku tvorby necháva splynúť vo vyslobodzujúcej celistvosti v jednotu.

„..napĺňalo ma hrdosťou, že môžem  vidieť a cítiť oba tieto osobité svety súčasne. Treba všetko prekonať, prekročiť úzke mantinely, som predsa súčasťou nekonečného priestoru a času.“

„Pochopil som, že Boha možno a aj treba milovať nielen v jeho stvoreniach, ale aj jeho samého, silu, ktorá je nad každým pojmom“. „Z celého tela je treba vytvoriť sklenenú šošovku, cez ktorú môže človek hľadieť do večnosti.“ 

Presvedčene veril Buddhovmu učeniu ale nikoho nechcel pre túto vieru získavať. 

„Budhizmus, idea (náboženstvo) sa tiež nemôže prirodzene rozširovať na mnoho ľudí, každému nesadnú tie isté šaty“. Stáva sa zosobnením náuky súcitu a altruizmu, nie slovami ale skutkami.

     

     Mednyánszky dospieva k vnímaniu sveta v jeho jednote ako málokto z jeho súčasníkov. Záblesky uchopenia reality sú mu pochodňou, ktorá mu svieti na jeho ceste k sebaprekročeniu a sebaobetovaniu, v ktorom spočíva dosiahnutie trvalého šťastia. V jeho denníkovom zápise čítame: „Pracujte kým horí váš kahanec, hovorí Tolstoj, treba to mať pred očami“  ...krištáľový idealizmus ...pocit istoty možnosti, že jestvujú krajšie sféry a že sa k nim možno pozdvihnúť!!! Pokúsme sa o to!!! Najprv vo fantázii, potom v praxi. Pekná sebaobeta. Pekne umrieť. K tomu je potrebná viera, čistota, sila... . Je to ťažké!!! Tiene sú tmavé! Ale tam, kde sú tiene tmavé a farebné, tam sú silné aj svetlá.“ 

       

     Mednyánszkeho túlavý spôsob života ho zaviedol občas na niekoľko dní medzi pastierov v horách, medzi tulákov a ľudí z periférie spoločnosti. Viedla ho k nim aj jeho láska k obyčajnému ľudu i výtvarný cit a skúmanie ľudských typov a charakterov. Programovo odlišný cieľ ako napr. v tvorbe Martina Benku, kde ľudové  až etnografické námety mali za cieľ budovanie národnej identity. Pri zobrazovaní biednych neostal pasívnym pozorovateľom. „Mojou prvoradou povinnosťou je rásť, vyrásť z premenlivej atmosféry, lebo iba vtedy môžem pomôcť aj iným.“ Priťahovali ho rôzne nešťastia  a katastrofy, sám bežal pomáhať udalosťami postihnutým ľuďom.6 Jeho dobročinnosť nemala hraníc, rozdával svoj odev, obrazy a neraz sa sám ocitol bez prostriedkov a spával v nevykúrených priestoroch s jednou stoličkou a posteľou.7 V denníkoch zaznamenáva svoje ciele a vízie, ale i zlyhania a nové nádeje na ceste k svätej prostote: „ Dnes som sa oslobodil, oddnes ma nič nerozrušuje, oddnes tiene nemajú moc nad mojím vnútorným svetom, dnes sa mi celkom otvorili oči, vidím jasne.“

 „Vystačiť si s málom je samo o sebe veľkým krokom k slobode.

   

     Svoju asketickú odyseu završuje s absolútnou dôslednosťou, keď sa vo veku šesťdesiatštyri rokov dobrovoľne nechá naverbovať do armády roku 1914. Nestal sa priamym účastníkom boja i keď po tom túžil. Frontové polia, zákopy, poľné nemocnice, ranení i mŕtvi vojaci sa stávajú živnou pôdou pre jeho výtvarno-životné bádanie. S akýmsi vedeckým chladom, skúma ľudské osudy a charaktery a pitvá ľudské duše podobne  ako pitval Leonardo da Vinci ľudské telá. Mŕtvi vojaci splývajú s pozadím prírody- s večnosťou, kam sa po pozemskej púti navracajú. Záhuba 1917, Zranený vojak, Ležiaci vojak (1914-1917) sú smutné výpovede  o stave sveta v kaliyuge.8                                                                                

 

     Priťahujú ho bedári, lebo sám je bedárom a silné typy, lebo sám túžil byť silným. Snaží sa zachytiť ich podstatu. „Akonáhle začneme vnímať, že človek prichádza z večnosti a opustíme všetko, čo je dočasné v ňom, zistíme, že v každom jedincovi je niečo veľké, jeden zvláštny svet.“

„Čím viac spoznávame človeka vo svetovom zmysle slova, tým menej ho poznáme, lebo začneme považovať za dôležitý labyrint neužitočných náhod, ktoré sa objavujú počas pôsobenia ducha na hmotu. Dávni majstri, ktorí si udržali mnoho zo svojej primitívnej detinskosti, videli v ľuďoch iba podstatu, preto ich zobrazovali tak dobre.“

K týmto majstrom sa približuje v rembrandtovsky stvárnených podobizniach rabínov  a bradatých starcov, ktorých zrak hľadí poza tento svet.

 

     Jeden z posledných záznamov jeho života,  je zmluva, ktorú uzatvára sám so sebou a je mu vlastným proroctvom, ktoré ak nenaplnil v tomto pozemskom živote, určite naplní v ďalšej inkarnácii, do ktorej veril, že sa po smrti prekĺzne.

 

 

Teraz chcem vedome dosiahnuť väčšiu kvalitu. 

Už nikdy sa nesmiem usilovať o kvantitu.

Čas plynie, sila a život sa míňajú.

Podľa toho treba konať.

 

___________________________________________________________________________

 

5,  Helena Petrovna Blavatská (1831-1891), pôvodom ruská mystička. Po desaťročnom pobyte v Tibete, kde študovala pod dohľadom lámov a meditovala v jaskyniach, sa vracia do Ruska a neskôr zakladá teozofickú spoločnosť, ktorej základ spočíva v spojení budhistickej a kresťanskej spirituality a má tri základné ciele: štúdium a vyslobodenie energií a síl ukrytých v prírode, štúdium tradičných náboženstiev a zavedenie univerzálneho bratstva. Na Mednyánszkeho zapôsobilo aj ezoterické štúdium farieb a zvukov teozofa  R. Steinera.

6,   Podľa dobových záznamov neváhal pricestovať z Ríma asistovať počas veľkej povodne v Szegede v marci 1879. Práve táto povodeň spôsobila  hlboký duševný otras Csontvárymu.

7,  Pripomína osud  rumunského majstra Brancussiho, ktorého ateliér skôr pripomínal mníšsku celu. (Dnes zrekonštruovanú v Parižskom umeleckom centre Pompidou). Brancussi inšpirovaný životným osudom Tibetského svätca Milarepu, z 11. storočia, viedol odriekavý a asketický život, ktorý bol podobne ideálom Mednyánszkeho. V tomto ohľade pripomeňme L.V Tolstoja, ktorý má s Mednyánszkym spoločný osud v šľachtickom pôvode. Jeho viera sa opierala o Gándhiho ahinsu ako aj o život Krista. Hľadal cestu napredovania k Božiemu kráľovstvu, ktorá bola podľa neho zapísaná v ľudskej duši. Odmietal tiež technickú civilizáciu do tej miery, pokiaľ neslúži zjednoteniu sveta, ale jeho rozdeleniu. Svoje názory postuloval v knihe, ktorá sa dostala do rúk aj Mednyánszkemu.

8,  Káliyuga, Hinduistická kozmologická doktrína hovoriaca o úpadkovej etape sveta, v ktorej poslednej fáze sa nachádzame.