ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Metafyzické koncepty v tvorbe L. Mednyánszkeho, S. K. Csontváryho a A. Jasuscha 3. časť

autor: Milan Špak 2014-03-11

 

Metafyzické koncepty v tvorbe L. Mednyánszkeho, S. K. Csontváryho a A. Jasuscha 3. časť

 

     Sú to vplyvy nebies - vyšších nadpozemských princípov, ktoré nám raz za čas na Zem pošlú bytosti, ktoré svojim životom dokazujú akoby naozaj neboli zo Zeme, ktorých duše nedokážu racionálne koexistovať v spoločnosti tejto našej „pevnej reality“? Mnohí, nami považovaní za „idiotov“, sú stelesnením metafyzickej lásky, ktorú vnímame ako slabosť jedinca alebo geniality, ktorej však už nerozumieme vôbec. /1/ Akoby sa narodili predčasne. Akoby nás predbehli vo vývoji, alebo ich naopak považujeme za spiatočníkov. To len preto, že ich nemôžeme zatriediť do nami vykonštruovaných kategórií. V tom istom roku /2/ si „nebesá“ zmysleli poslať na Zem dvoch výnimočných “bláznov“. A aby nás nemiatli len slovami, vyzbrojili ich ešte  paletou a štetcami. Jeden z nich maľoval stoličky a slnečnice ako ľudské bytosti a druhý cédre ako duše prorokov.

 

     Niet azda umelca, ktorý by nám viac vedel skomplikovať vstup do jeho vnútornej “krajiny“, ako Tivadar Kosztka Csontváry. Nadprirodzeným inšpiráciám, alebo snivým zážitkom predchádzali také udalosti v živote umelca, ktoré stáli v znamení prísneho božieho trestu (tremendum). V 1879 sa zúčastnil na záchranných prácach, (ako aj L. Mednyánszky), pri povodniach v Szegede, ktoré  ním nadlho otriasli a poznačili jeho životnú cestu. Takto na to spomína: „ Už som videl údery osudu vo veľkej prírode, ničivú silu pažravých húseníc, premnoženie škodlivých potkanov, ale hromadné trestanie ľudí som ešte nevidel. V túto chmúrnu noc ma zamestnávali myšlienky a pýtal som sa sám seba, čoho sa dopustili títo ľudia, že ich osud, bez rozdielu prekvapil vodou (potopou)? Nemal som hlbšie skúsenosti zo znalosti človeka, veď aj v spoznávaní seba samého som bol úplne v začiatkoch a tak som nevedel nazrieť do hĺbky tohto príbehu.“  

 

     Maliar sa cez tento obraz dostal do styku so “svojím Bohom“. Z tohto mentálneho otrasu sa spamätával v horách, kde začína ospevovať božskú krásu a čistotu prírody, ktorá ho pripravuje na Božskú inšpiráciu a zjavenia. Csontváry sa neskôr stáva maliarom mystického temperamentu, na základe vízie, ktorá mu bola zjavená Bohom v roku 1880. Keď mal 27 rokov začul hlas vraviaci: „budeš najväčším maliarom slnečnej dráhy, väčším ako Raphael.“

 

     Strávi ďalších štrnásť rokov poctivou až posadnutou prípravou na umeleckú dráhu. Cestovaním po Európe, Afrike a Ázii, návštevami umelcov a galérií, a zarábaním dostatočného finančného obnosu na zaplatenie formálnych štúdií. Počas svojho života bol považovaný za blázna nielen kvôli svojej schizofrénii ale aj kvôli vegetariánstvu, anti-alkoholizmu, pacifizmu a aj vďaka profetickým literárnym prácam o svojom živote – Curriculum, o genialite – Autorita-génius, o náboženskom živote – Pozitívum. Azda prvým obrazom svedčiacim o jeho náboženskom zanietení, (nie však vždy v zmysle konkrétneho náboženstva – zaoberal sa totiž okrem kresťanstva judaizmom, zoroastrizmom, islámom), je Modliaca sa starena, 1894. Stará žena s rukou na prsiach sa díva nahor a zároveň do vnútra. Sediac na čiernom pozadí, kde len v rohu odkrýva záves pohľad do presvetlenej krajiny – prírody, v ktorej Csontváry začínal vidieť manifestáciu božského. Neskôr tieto motívy rozvíja v magických krajinách, vo farebnosti zavše pripomínajúcich svet perzských miniatúr, v ktorých sa snúbi pominuteľnosť s večnosťou, deň s nocou, jeseň s jarou, voda so zemou a vzduchom a v tme svieti svetlo. Csontváryho vysoko rozvinutá citlivosť farieb mu umožňuje starostlivo vyvažovať vzťahy medzi modrou a žltou v mori a na oblohe, vitálnou červenou a zelenou na zrúcaninách a v krajine, čím krajinám a mestám prisudzuje nie vymyslenú magickosť, ale azda skutočnú, bežným okom nevidenú pestrú realitu, nachádzajúcu sa pod povrchom javov. Krajinám, plným vízií a symbolov, /3/ dávajú život loďky plávajúce po mori /odkaz k nekonečnosti/, oslíkovia a havrany, zelená tráva/chvála Pána/, kvitnúce sady /nádej/ a zálivy /istota, domov/, mestá tisícich okien, antických stĺpov, minaretov a kostolných veží /spiritualita, svet tradícií/, starci i deti /kolobeh života/, mosty /transcendencia/. No možno nie vo všetkom je nutné hľadať utajený zmysel. Jednotlivé motívy majú právo byť aj umelcovou prostou oslavou života. Raz nechá zažiariť harmonickú ríšu (Baalbek, 1906), kde každá ľudská aktivita na ontologickej rovine má svoje miesto určené nadľudským nariadením, inokedy ju nechá v troskách zmiznúť (Zrúcanina gréckeho divadla v Taomine, 1904-05) alebo ju transformuje (Púť k cédrom Libanonským,1907, Márrina studňa v Nazarete,1908, Marocký učiteľ,1908).

 

     Prechody farieb na obraze Zrúcanina gréckeho divadla v Taomine v zálive pod sopkou a tučný uhlopriečny oblak, ktorý siaha z jej svahov nasycujú obraz kvalitou nepokoja, kým zasnežený vrchol Etny, biely a éterický, zdá sa, že žiari takmer duchovnou intenzitou. Farby žiaria zvnútra, z jediného nelokalizovateľného zdroja, z nevinnej, vševedúcej duše, ako píše Pilinszky.V budapeštianskej národnej galérii visí tento obraz na samostatnej stene aj kvôli jeho úctyhodným rozmerom. Človek je k nemu priam magicky priťahovaný. /4/ Neustále sa k nemu vracia, nachádza nové súvislosti, myslí si že rozumie, ale rozumie až vtedy keď uzná, že nerozumie. Napriek tomu cíti, s akou láskou, intenzitou a zároveň jednoduchosťou Csontváry zobrazoval pozemské, ktoré sa mu stalo určením duchovnej prítomnosti, tak aby to každé rozumejúce oko videlo. Možno práve rozporuplnosť sveta a predsa jeho jednotu v rozmanistosti chcel obrazom vyjadriť. Kombinuje v ňom témy, ktoré sa objavujú opakovane v jeho práci: sleduje ako minulosť prenasleduje prítomnosť, ako krajinu obchádza súčasne napätie medzi pominuteľnosťou a večnosťou a vzdáva hold veľkoleposti prírody. Jej majestátu sa snáď najviac skláňa dielom Osamelý céder. Nie je bežným portrétom stromu, je to pocta stromu, z dreva básni, pocta absolútnemu duchu, stoickosti, trvácnosti, večnosti. /5/

 

     Svoju esej Csontváryho cédru venoval aj Béla Hamvas. Považuje ho za vidinu, ktorá je apoteózou jedinečnosti osobnosti v nadľudskom. „Má svoj vlastný čas, vlastné miesto, tu stojí ustlaný do sveta, do svojho ľudu a viery vo vernosti k svojej zemi a svojmu osudu vo svojej sakrálnej jednoduchosti.“ Prirovnáva ho k absolútnemu duchu, ktorý bol archaickej dobe nadosobný, ktorý je tým bližšie k absolútnu, čím je bližšie tomu aby bol nehybný a videl a vševidenie vyžaroval.“ /6/ Sám Csontváry o cédroch píše: “Pravda je však tá, že staré cédre sú v piatom-šiestom tisícročí odkázané na odpočinok a mladšie začínajú rozkvitať. Bývajú v jednom lese a nestoja si v ceste, ale žijú v pokoji uprostred ťažkostí čias pod prozreteľnosťou prírody. Nemohli by sme aj my v Európe žiť v pokoji na takomto základe? Materiálne starosti prenášať na duchovné pole a hodnoty uchovať.” Podľa Csontváryho je pre priblíženie sa k Bohu bezpodmienečne potrebné, aby mal človek čisté cítenie, neovplyvnené pochodmi mysle. Skutočné oslobodenie, pochádzajúce zo schopnosti vymanenia sa spod tohto vplyvu sa prejaví v tvorivej sile. Neovplyvnená myseľ, práve tak, ako božská genialita, v sile stvoriteľa hľadá a nachádza nesmrteľnosť svojho života. Cieľom umenia je podľa Csontváryho očisťovať dušu od špiny. Umelec by mal byť apoštolom božského a manifestovať ducha v kráse, harmónii a dobre. /7/

 

/1/ F.M. Dostojevskij o jednom z takých „idiotov“ rozpráva v rovnomennom románe .

    B. Hamvas nazýva autentického človeka “Bláznom“. Bláznom, ktorý vystupuje z bežného kolobehu života.

/2/ V roku 1853 sa v Neuene narodil Vincent Van Gogh a v Sabinove T.K Csontváry.

/3/ Jediným spôsobom ako môžeme dosiahnuť k vyšším úrovniam reality, ktorá vrcholí v nekonečne je podľa Hustona Smitha použiť technický jazyk svetonázorov a náboženstva - symbolizmus. Podľa Eliadeho sú symboly schopné odkryť možný spôsob reality či usporiadania tohto sveta, ktoré nie sú zjavné na úrovni bezprostrednej skúsenosti. A René Guénon dodáva, že symbolizmus, využívanie tvarov a obrazov ako znakov nadzmyslových ideí, je pre človeka prirodzený a dokonca nutný, pretože žije vo svete tvarov.

/4/ Susedov tvorí tomuto obrazu trojica diel L.Mednyanszkého. Mednyanszkého krajiny nenesú stopy csontváryovskej farebnej magickosti, tiež však pozývajú do sveta hlbšieho, a spirituálnejšieho.

/5/ Céder je symbolom Libanonu, je dominantou v štátnom znaku i v zástave. 

/6/ Žiaľ dnes už nie je libanonský céder taký nehybný.V Libanone ich totiž dnes už jestvuje sotva 400. Väčšina má vyše tisíc rokov. Tu analógia s Hamavsovským absolútnym duchom je viac ako nástojčivá.

/7/ Podľa Platóna je krása  vyžarovaním pravdy. Plotinos tvrdí, že svet ideí je to, čo je za krásou, teda dobro, prameň, základ krásy.