ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Metafyzické koncepty v tvorbe L. Mednyánszkeho, S. K. Csontváryho a A. Jasuscha 5. časť

autor: Milan Špak 2014-04-07

 

Metafyzické koncepty v tvorbe L. Mednyánszkeho, S. K. Csontváryho a A. Jasuscha 5. časť

 

     Koncepty metafyziky v  tvorbe košického rodáka A. Jasuscha sa na rozdiel od predchádzajúcich dvoch umelcov v najväčšej miere vynárajú z hlbín jeho nezmierenia sa s tragickým údelom človeka. Domnievame sa, že zatiaľ čo Mednyánszky hľadá východisko v kontemplatívnom spôsobe života (čo vyjadruje exteriérnym svetlom, ktoré je symbolom svetla vnútorného) a Csontváry vizionársky preniká do duchovného sveta antiky a orientu, oslavujúc farebnú krásu jednoduchosti, pre Jasuscha, priamo poznačeného udalosťami svetovej vojny, je tvorba akoby zúfalým výkrikom. “Zjazvený“ svetom hrôzy, ktorú prežil na talianskom a ruskom fronte, neskôr v zajateckých táboroch na Ďalekom východe, vracia sa domov oneskorene, až v roku 1920. Rodina ho nepoznáva. Schovaný pred svetom, len v určitý čas a na dohodnutom mieste prijíma od príbuzných nevyhnutnú potravu. Uzamyká sa vo svojom ateliéri, kde sa snaží tvorbou vystrábiť zo svojich rán a kde pokračuje jeho zápas o pochopenie človeka. Tentoraz sa “bojovým poľom“ stávajú nadrozmerné plátna. V rozmedzí rokov 1920–1924, v gigantickom tvorivom vzopätí, neskôr už neprekonanom ani nezopakovanom, vytvára obsiahly súbor tematických obrazov, týkajúcich sa existenciálnych otázok človeka, zmyslu života a miesta človeka na Zemi i vo vesmíre, ako aj povahy etického poslania človeka. V tomto zápase, so zriedkavou príležitosťou na slovenskej i európskej umeleckej scéne nájsť ekvivalent, dospieva k jedinečným výrazovým prostriedkom.
     
     Svet fantaskných krajín, monumentálno-dekoratívnych, abstrahovaných vízií, katastro-orfických výjavov, vibrujúcich oblakov plných tunelov, farebných vírov, portálov a klenieb je pozadím pre štylizované a expresívne figúry človeka, brata, súputníka, hriešnika. V pulzujúcom rytme gradujúcich prvkov a farebných elíps zmnožovaných v kruhových kompozíciách hľadá maliar filozofické a symbolické vyjadrenia pre absurditu ľudského života a civilizácie. „Dynamické siločiary nie sú len samostatným formálnym a výrazovým prvkom. Sú ideovým jazykom, ktorý zväzuje obraz v jediný vzájomne pevne skĺbený, všeobjímajúci absolútny zvírený celok“ /1/. Kto je schopný porozumieť tomu, čo sa v maliarovej, bolesťou krvácajúcej duši odohrávalo? Pri skúmaní jeho pláten z tohto obdobia bolestivý výkrik neutícha ani dnes.
     
     Kričí, pretože sa človek rodí do hriechu a zabúda na svoju prvotnú nevinnosť: Žiarlivosť. Pokrytectvo (Morálka), Na trhu dievčat.
     
     Kričí lebo Boha nevidno a svet sa zmieta v bolestnom kŕči agónie: Zánik Planéty, Moc slnka, Posledný súd, Tragédia planét.
     
     Kričí lebo je Adam a Adam chce pochopiť - a tak žiť: Moji predchodcovia, Kolobeh života (Putovanie duší), Život človeka, Pútnici, Nirvana.
     
     Kričí pretože žena je krásna a príliš zvodná a “nechá si to preplatiť“: Skeč lásky, Žena.
     
     Jeho tvorba nie je len osobnou výpoveďou a subjektívnym vnútorným zápasom,  ale aj apelom na súčasnú civilizáciu. V Jasuschových obrazoch môžeme nájsť samých seba, ako súčasť abstraktne poňatého davu, ktorý podlieha mechanizmu odľudšteného povolania - colníci, kupliari alebo kňaz, maliar. Davu, ktorý podlieha silám a zákonom ovládajúcim bytie človeka, kde pudovosť a erotika vedie k stádovitému obdivu svojho živočíšneho predmetu: Zvedavosť, Žena, Na colnici. Davu, ktorý na oltár uctievania kladie mešec zlata a neuvedomujúc si svoju dôstojnosť sa stáva nástrojom v rukách nevedomosti, zomieľaný v samsárickom /2/ Žltom mlyne.
     
     Vo svojej výpovedi nehovorí len o slepom pôsobení prírodných a spoločenských zákonov, uplatňujúcich sa s mimoriadnou silou v dobe katastroficky poňatých vojnových požiarov, ale aj o zámernom využití živočíšnej pudovosti človeka spoločenskými inštitúciami (Prostitúcia) a o praktickej neúčinnosti a pokrytectve oficiálne udržiavanej morálky (Morálka).
     
     Sotva sa drží svojho koňa. Vyčerpaný jazdou životom “Nirvanický jazdec“ (zrkadlo človeka) cvála k svetlu pochopenia. Svetlo na obraze Nirvana, je azda tunelom k precitnutiu a pochopeniu. Musí však človek vždy prejsť ohňom tragédie aby dospel k pravde? Jasusch k nej dospieva, podobne ako Mednyánszky i vďaka východným filozofiám, s ktorými sa stretáva v Japonsku a počas návratu domov v Indii, na Cejlóne. Sú umením duševného odstupu, sebaumenšovania, duševnej distingvovanosti a neobyčajnej skromnosti, prejavujúcej sa v minimalizovanom rozsahu osobných potrieb.  Sú protikladom európskemu hedonizmu, materializmu a mamonárstvu, ktoré Jasusch podrobil vo svojej tvorbe prísnej obžalobe. Vyzýva človeka k zamysleniu sa nad nevyhnutnou potrebou vnútornej transformácie a k transcendencii, volá na cestu k oslobodeniu - Nirváne.
__________________________________________________________________________________________
/1/ T.Strauss, Anton Jasusch a zrod východoslovenskej avantgardy dvadsiatych rokov, slovenský fond VU 1966
/2/ Samsára /sanskrt/: v protiklade k nirváne bludný kruh cyklického znovuzrodenia a umierania. Je zapríčinená nevedomosťou a  charakterizovaná utrpením.
 
 
 
 
                P.S.
 
     Obsah tvorby týchto myšlienkovo prepojených hoci v umeleckom prejave rozdielnych autorov bol ovplyvnený nielen spoločenskou situáciou, ale najmä rôznymi filozoficko-duchovnými a náboženskými smermi svojej doby, hoci sa vyznačoval ich vyhraneným subjektívnym uchopením. Tomuto osobnému pretaveniu zodpovedal ich výtvarný jazyk. Ten, neoddeliteľne s obsahom, dokázal v novodobých dejinách umenia oslovovať stále širší okruh verejnosti, čo však podľa nášho názoru nie je podstatnou podmienkou skutočnej hodnoty umeleckého diela. Dnes patrí spomínaným umelcom na pôde európskeho ale i celosvetového umenia významné miesto. 
   
     Mednyánszkeho dielo dodnes vzrušuje svojou dramatickosťou a zároveň kontempláciou, tajomnom, étosom, duchovnou silou a autentickou výpovednou hodnotou.  Jeho najväčšou zásluhou  na poli umenia je, že klišé barbizónskych či viedenských poetických krajiniek  naplnil novým obsahom, rovnako ako toposy obrazov žobrákov-filozofov či maliarske sujety chudobných ľudí. Bol skutočným majstrom zmien, veľkým alchymistom, v ktorého rukách každú vec odsúdenú na zánik „prestúpilo slnko“. „Láska, nádej, viera ..., tak často opakovaná mantra v Mednyánszkeho denníkových záznamoch bola tým slnkom, svetlom na ceste prekračovania seba samého, na ceste k Bohu. Cestou, ktorou Mednyánszky nepochybne kráčal. Mednyánszkeho oči hľadali toto svetlo, dívali sa na tento svet a týmto svetlom skrze tento svet. Díval sa „nahor“ a chcel sa dívať nahor, najmä v čase, keď bol životnými etapami najviac pritláčaný a pripútavaný k zemi, k pozemskému bytiu.
 
     T. K. Csontváry sa stal jedným z prvých veľkých maďarských umelcov - uznaný  a preslávený v Európe, hoci sa spočiatku nestretával s pochopením. So spomínanými umelcami ho nespájajú len slovenské korene, ale najmä jedinečnosť jeho tvorby. Podobne ako Mednyánszky a Jasusch strávil značnú časť života cestovaním, čo ovplyvnilo jeho maľby, ktorými do stredoeurópskeho prostredia privial nový, zámorský a orientálny vzduch. Jeho rukopis, podmienený prorockými víziami a chorobnými duševnými stavmi, pohybujúci sa na pomedzí naivizmu, magického realizmu a symbolizmu, sa vymyká akýmkoľvek dobovým maliarskym tendenciám. Po jeho smrti mu Maďarsko zriadilo múzeum v Pécsi, na jeho mohylu priložil kameň i Picasso.
   
     Neďaleko Sabinova, rodiska Csontváryho sa v Košiciach (vtedy už významnom umeleckom centre novovzniknutého Československa) v dvadsiatych rokoch formuje umelecké smerovanie A. Jasuscha. To dosahuje vrchol v jeho metafyzických ašpiráciách na pozadí existenčných otázok, čím natrvalo poznamenáva košickú modernu. Jasusch sa stáva nepochybne jej najvýznamnejším predstaviteľom. Svoj výtvarný jazyk si osvojuje na pozadí secesno-expresívnych prelínaní, orfizmu i futurizmu hoci svojim originálnym a jedinečným uchopením. Výstavy jeho prác na sklonku 20-tych rokov vyvolávajú rozporuplné ohlasy. 
 
     Koncepty presahujúce racionálne uvažovanie, snaha o uchopenie podstaty sveta, túžba po pravde sú cestou, na ktorú sa vo svojej tvorbe a živote vydali L. Mednyánszky, T. K. Csontváry a A. Jasusch. „Existuje len jedna metafyzika“, ako vraví R. Guénon,  „podobne ako existuje jedna pravda, ktorá zostáva stále totožná sama so sebou, jej predmet je stále rovnaký (je bez duality), nemení sa a nepodlieha vplyvom časopriestoru.“ Čo sa ale mení v čase a priestore je schopnosť intelektu a ducha dosiahnuť túto rovinu poznania. A tak svojsky a osobitne vyjadrovali svet “za“ svetom spomínaní majstri. Majstri čas a priestor prekračujú a ocitajú sa vo vesmíre hlbšieho bytia, odkiaľ k nám hovoria o možnosti našej veľkosti cez zblíženie sa s večnosťou. O tom, že vesmír nemá hranice a že každý môže byť jeho stredom, t.j. každý z nás môže byť stredom sveta podobne, ako hovorí Giordano Bruno: "Vesmír spája všetky protiklady vo svojom bytí, v jednote a harmónii ... je všetkým bez rozdielu ... nie je žiadne ´v´ a žiadne ´mimo´. To, čo sa mení, zostáva stále rovnakou substanciou a tá je len jedna, jedno božské nesmrteľné bytie. Všetky veci sú v univerze a univerzum je vo všetkých veciach, my v ňom, ono  v nás, a tak všetko splýva do jednej dokonalej jednoty.“
 
     Tvorivú inšpiráciu a schopnosť prekročenia času majstrom – géniom,  vystihuje sám Csontváry keď tvrdí: „Nevyjadrujem sa o sebe, lebo celý môj život je oddaný neviditeľnej tvorivej sile, takej, ktorú možno nájsť v umení Grékov; žiaľ, nevidno ju v maliarstve: takže moje diela budú žiariť na oblohe ako osamelé hviezdy, raz keď príde ich čas.“
 
     Výtvarná tvorba bez otázky po zmysle existencie je len hrou, iste aj tá má miesto v živote človeka, avšak je našou povinnosťou niesť zodpovednosť na ceste, kde každý krok môže viesť k pochopeniu alebo zabudnutiu. Zabudnutiu na to, že fyzické nemôže byť oddelené od metafyzického bez vážnych dôsledkov. Človek, v ktorého živote nezohráva svoju rolu ticho a kontemplácia,  je uviaznutý v banalitách sveta, v ktorých sa pokúša vyhnúť konfrontácii s tým, čo vyžaduje hlbšiu transformáciu v ňom samom. „Teraz je väčšina ľudí detinská a za jedinú skutočnosť považuje svoje hry obmedzené výhradne na súčasnosť.“ Denníkový zápis A. Jasuscha akoby písaný Mednyánszkeho perom len dokladá skutočnosť, že sa vo svete prekračujúcom rámec bežného uvažovania géniovia stretávajú. Dochádza k poznaniu, že údel umelca sa „prejavuje skôr vo vedomí povinnosti a zodpovednosti, než v radosti z hry. Isteže len u toho autora, ktorý má čo povedať. Pravda vydolovaná z chaosu mnohostí má ujednocujúcu funkciu“