ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Miestopisy stratených svetov

autor: Miro Procházka 2014-03-06

 

Miestopisy stratených svetov

 

6. 2. - 16. 3. 2014 Galéria Z, Zichyho palác, Bratislava 

 

     Spomeniete si ešte na svoje detské sny? Zhmotňovali a miešali sa v nich túžby a obavy, želania a predstavy, radosti aj smútky. Išlo o útržkovité denníkové záznamy toho vnímavého veku, kedy skutočnosť sa spája s prízračnými podobami a neskutočnými končinami vyvolanými rozprávaním rozprávok o dobre a zle.

 

     Dano Brunovský vo svojej maliarskej tvorbe čerpá z týchto prazdrojov. Usiluje sa vrátiť k podstate, sprítomniť udalosti prefiltrované neskazeným vnútorným zrakom. Leitmotívom jeho obrazových dejov je krajina. Mýtická a bezčasová, oplývajúca od sveta odľahlou velebnosťou. Diváka prenáša do bukolického veku a vzďaľuje rušnému civilizačnému životu, navodzuje mu pocit, že dýcha vzduch, ktorý vanul nad zemou v dňoch dávno stratených, nasiaknutých príbehmi od Biblie a Iliady po Malého princa. Vzniká tak literárno-symbolický obraz, ktorého jestvovanie len sčasti možno pochopiť čisto umeleckými kritériami. Ide skôr o zdrapovité a znepokojivé preludné výjavy než o vnemové podoby. Tajuplnosť inotajov pripomína cestu čiernym lesom, ktorú sa autor pokúsil zmapovať hutným rukopisom s výraznou kontúrou a tlmenými farbami. Prírodné útvary nadobúdajú ľudské črty, zavše pripomínajú modly z Veľkonočného ostrova. Hrozivé, aj trúchlivé či zádumčivé. A zase postavy, ktoré idúcky stretáme, sú súčasťou tohto prírodného celku. V hlbokom tichu, ktoré ich obklopuje, pôsobia clivo, záhadne a nepreniknuteľne. Ich tváre bez výrazu nenapovedajú nič o osudoch či citovom živote, všetku fantastickú prapodstatu bytia si musíme domýšľať z významových súvislostí.

 

     Bratislavčan Daniel Brunovský (ročník 1959) študoval na domácej Vysokej škole výtvarných umení a na Academia di belle Arte v Rímě. Venuje sa grafike, keramickej a sklenenej plastike, nábytkárskym solitérom a šperku. Výstava v Zichyho paláci si kladie za cieľ sprostredkovať maliarske úsilia výtvarníkovho obdobia posledných dvoch rokov. Krajinný celok, niekedy vychádzajúci z dobových rytín, tu na rozdiel od predošlých manekýnov postupne zaľudňuje figurálnymi štafážami, podnietenými starými fotografiami či citáciou z dejín umenia. Ich farebný a tvarový kontrapunkt vytvára napätie a dramatické očakávanie, zdôrazdňuje pocit iluzórnosti, znepokojivý protiklad minulosti a prítomnosti, sugestívnosť obrazotvornosti. Sťaby kľúčovou dierkou tu s prstom na perách pozorujeme, ako starci Zuzanu v kúpeli, skryté okamihy života, nesúlad duše a zmyslov, božské a zároveň démonické stránky človeka od čiahnutia ku hviezdam cez veslovanie na bárke súcna morom nádeje po Balthusovské sexuálne úchylky. Podmanivá sila vyznenia vyplýva z čarotajnej schopnosti evokácie odrazov zabudnutého sveta, zjavených vo sne a plných tklivej pominuteľnosti.

 

     Danove krajiny nie sú zemepisne vymedzené miesta, ale básnivé stavy, ktoré prežíval a prežíva. Poviete si surrealizmus. Pittura metafisica. Symbolizmus. Isteže. Aj. Ale potom treba zmieniť najmä kolážovité zlepence Arcimbolda. Výsledkom je ľudská krajina, kde objavuje autor sám seba v mnohých podobách.