ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Róth Maximilián

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Mircea Eliade: Mýtus o večnom návrate (2. časť)

autor: Csobády Beáta 2015-09-16

 

Mircea Eliade: Mýtus o večnom návrate (2. časť)

     

     Vzdialenosť človeka od Boha v židovskom náboženstve má ešte jeden dôsledok: židia totiž neuznávajú postmrtný život jednotlivca, pretože v ich vnímaní by to znamenalo premenu jedinca na Boha. Židia sa stávajú nesmrtelnými pomocou svojich potomkov, čiže celý židovský národ sa stáva nesmrteľným. Z toho pramení aj silné kolektívne cítenie a súdržnosť židov, pretože túto nesmrteľnosť v ich podaní si oproti árijcom vedia uplatniť len kolektívne, nie jednotlivo. Čiže silné kolektívne židovské cítenie je výsledkom veľkej vzdialenosti Boha od človeka v židovskom náboženstve.

 
     Je zaujímavé poukázať aj na to, že vzdialenosť človeka od Boha má aj svoj zrkadlový obraz z náboženskej literatúre, a to gnosticizmus. Gnostici hlásali, že človek sa vlastným úpadkom dostal z dobrého duchovného sveta do zlého materiálneho sveta a jeho jediným cieľom môže byť len to, aby sa pomocou radikálnej askézy vymanil z materiálneho sveta a dostal sa do duchovného sveta. Čiže hlásali protiklad materiálneho a duchovného sveta. V židovskom náboženstve tkvie protiklad medzi materiálnym a duchovným svetom v ponímaní veľkej vzdialenosti Boha a človeka.
 
     Berďajev svoj historický pohľad postavil do funkcie vzdialenosti Boha od človeka a jeho závislosti, jej absenciu človeka a Boha ako celok do druhej funkcie. Kým Eliade dáva do funkcie historický pohľad s cyklickým pohľadom, absenciu dáva do funkcie s chýbajúcim cyklickým pohľadom. Pravda je zaujímavá z toho pohľadu, ako sa podarilo rôznym východným kultúram v súčasnosti prevziať západnú kultúru, jej historický svetonázor, čiže ideu pokroku a z toho prameniace kapitalistické inštitúcie.
 
     Musíme si uvedomiť, že na čo sa viaže takzvaný cyklický názor. Prirodzene k prírode. Jedine pre prírodu je charakteristický večný cyklický kolobeh a návrat, ako napríklad striedanie štyroch ročných období. George Wilhelm Friedrich Hegel vo svojom diele: Prednášky z dejín svetovej filozofie považuje starodávnu perzskú kultúru, z ktorej neskôr vzišiel islam, a židovskú kultúru za dualistickú kultúru. Také kultúry, u ktorých sa dáva do protikladu materiál a duch, sú postavené na základoch gnosticizmu, čo prospieva podľa Berďajeva historickému duchu, avšak u perzského náboženstva podľa neho ducha prelína príroda. Perzské náboženstvo môžeme považovať za prírodné náboženstvo.
 
     U židovského náboženstva je Boh čistým duchom, kde ducha nepošpiní príroda. Podobne sa vyjadruje aj o východnejších náboženstvách, teda o čínskom a indickom. Obe náboženstvá sú nasledovné: ľudský duch a svet tvorí spoločenstvo s božstvom, materiál je len nižšou formou zhmotnenia ducha v zmysle panteistického učenia, o ktorom Berďajev hlása, že pracuje proti historickému duchu. Avšak kým v Indii podobne ako u islamov ducha prelína príroda, u čínskeho náboženstva to nevidíme. Je to zrejmé už pri pohľade na čínske umenie, ktoré je puritánske.
 
     Islamské náboženstvo, ktoré vzniklo na  perzskom území, je postavené na vzdialenosti človeka a Boha, tak isto ako židovské náboženstvo, ale nevyvinul sa v ňom lineárny svetonázor ako v židovskom náboženstve. Islamský historický svetonázor vypracoval Ibn Khaldun v diele: Úvod do dejín. Podľa neho je spoločenstvo východných beduínskych kmeňov postavené na princípe skupinovej solidarity. Skupinová solidarita je to, čo scelí kmeňové spolky arabských beduínov a ako správca a vodca jednoty vyselektuje prirodzeného vodcu. U arabov ostro rozlišuje beduínov,  ktorí žijú nomádskym životným štýlom od arabov žijúcich v mestách. Kočovní beduíni si musia viac vytrpieť a zniesť, musia tiež vykonávať viac manuálnej práce. Tým sa stávajú v boji odvážnejšími, silnejšími a odolnejšími a to ich, ako najschopnejších, oprávňuje na budovanie impéria.
 
     Beduínski bojovníci si ľahko podmanili mestských ľudí, ale potom sa aj prevažne usídlili v mestách a vydali sa na cestu meštianstva. Zmeštenie prinieslo zo sebou rozmach priemyselných remesiel, vedy a blahobytu. V dôsledku toho sa stali bojovní kočovní beduíni na čele so svojimi vodcami umiernenejšími, morálne a mravne poklesli. Po niekoľkých generáciách si táto morálne poklesnutá panovnícka vrstva žiada viac majetku a hýrenia, čo oslabí skupinovú solidaritu a súdržnosť. Poddaní proti nim povstanú a to spôsobí pád imperia, ktoré si zasa podmania beduíni a kolobeh sa začína odznova.
 
     Podľa Khalduna prechádza cez tento vývojový cyklus každé imperium, ktoré vznikne a zanikne na islamskom území. Oswald Spengler pri svojej teórii kultúrnych spoločenstiev tiež čerpal z Khaldunovej knihy. Čiže islam, ktorý vznikol na území perzskej kultúry, postavenej na prírodnom náboženstve, hlása cyklický historický svetonázor napriek tomu, že je postavený na zdialenosti človeka od boha, ako židovské náboženstvo. Z toho vyplíva, že pri lineárnom historickom svetonázore nie je jedinou podmienkou vzdialenosť človeka a boha, ale môže sa vyvinúť len tam, kde je jednak prítomná vzdialenosť boha a človeka, a kde prevláda v náboženstve čistota ducha, ktorého nepoškvrní, nezašpiní príroda.
 
     Čínske a indické náboženstvo je rovnako postavené na jednote človeka a Boha, vo všeobecnosti sa hovorí, že ani pre jedno z nich nie je charakteristická ani idea pokroku, ani duchovný svetonázor. V súčasnosti vidíme, že Čína prevzala s neuveriteľnou rýchlosťou pokrokovú ideu západnej Európy a s ňou aj kapitalistické hospodárske zriadenie. India napreduje trochu pomalšie a indické náboženstvo je to,  ktoré viac prelína príroda. Keď si lepšie pozrieme náboženstvá ľudí z ďalekého východu, vidíme, že nie sú postavené výlučne na jednote človeka a Boha, ale tvoria syntézu medzi historickým duchom židov, postaveným na vzdialenosti človeka od Boha a bezhistorickým duchom, ktorý hlása jednotu človeka a Boha.
 
     Pozrime sa na učenie čínskeho taoizmu. Taoizmus je v Číne najväčším autenticky archaickým náboženstvom, ktoré vo veľkej miere ovplyvňuje čínsku kultúru, filozofiu, politiku, hospodárstvo, literatúru, hudbu, čínske liečiteľstvo, chémiu, bojové umenia, geografiu a gastrovedu. V čínskej filozofií nazývajú neustále sa pohybujúcu, vkuse sa meniacu skutočnosť taom. Pozerajú sa na to, ako na kozmický priebeh v ktorom je obsiahnuté všetko. Tao je dôvodom sveta, základný princíp, z neho sa vytvorili všetky elementy života. Taoisti hlásajú, že netreba odporovať tým silám, ktoré hýbu súčasným svetom, ale musíme im prispôsobiť svoje skutky a musíme s ním žiť v harmónii, aby sa náš život bez násilia a námahy stal stavebným prvkom učenia. Taoistický mudrc je ten,  ktorý pláva po prúde taa. Nemusíme zdôrazňovať, že sa to podobá k židovkému historickému duchu, ktorý je postavený na vzdialenosti človeka a Boha, pretože aj to znamená priamy lineárny pohyb.
 
     Podľa učenia je prvým uceleným celkom taoistického učenia Kniha premien. Knihy výkladu učenia Lao-c´ sú  predovšetkým známe pod menom Zhuang Zhou. Pôvodne vzniklo ako filozofická škola, ale ľudová mistika ich vyniesla na úroveň náboženstva. Hlavným učením je napravenie kozmickej harmónie za pomoci vzťahu človeka a prírody. Rozdiel medzi filozofickým a náboženským taoizmom je možné najlepšie hodnotiť na základe pragmatických uhlov pohľadu. Filozofický taoizmus skúma ideu, dôsledky taa a metafizické vzťahy, kým náboženské tao si svoju duchovnosť presadzuje u veriacich na úrovni mystiky a mystérie, ale aj v praktickej podobe (meditácia, koncentrácia, dýchacia technika, alchýmia rituálov a mágie na premenu tela a ducha, na splynutie s duchom taa). Môžeme sledovať symbiózu človeka a Boha, keďže taoistický mudrc chce každopádne splynúť s Bohom.
 
     V čínskom taoizme sa teda podľa Berďajeva nachádza rovnako ako historický duch, tak aj bezhistorický duch. To nám naznačuje, že chýbajúce spojenie náboženstva s prírodou, keď aj nechceme, vedie náboženstvo cestou historického ducha napriek tomu, že je od základov postavené na bezhistorickom duchu. Berďajev vo svojej hore uvedenej knihe píše o tom, že poslaním kresťanstva je to, aby oslobodilo ľudstvo od démonov prírody. Kresťanský človek a vo všeobecnosti západný človek sa bojí prírody. Podľa Eliadeho bol aj v gréckej kultúre, ktorá patrí do západnej kultúry, prítomný cyklický svetonázor. Dejiny delil na cyklicky sa opakujúce zlaté, strieborné, bronzové, medené, železné obdobia. O spätosti gréckej kultúry s prírodou by sa dalo polemizovať. Podľa Hegela boli grécky bohovia ľudskí, v dôsledku čoho bola prítomná v ich náboženstve nežnosť, tá však bola duchovná.
 
     Tomáš Molnár opísal vo svojej knihe Pohanské pokúšenie rozdiel medzi triezvosťou gréckeho umenia, jeho rozumnou úmernosťou a kompozíciou a medzi hinduistickým umením, mytológiou až hýrivou farebnosťou, v ktorom akoby sa fantázii nekládli žiadne medze a materialy, farby a literatúra sa nechcú podrobiť striedmosti a rozumu. A to poukazuje pri hinduistickom umení jednoznačne na divokú bujarosť prírody, ktorá v gréckom umení nie je prítomná.
 
Zdroje
 
ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a idei I. Vydanie prvé. Bratislava : Agora, 1995. s. 398. ISBN 80-967210-1-1.
Mircea Eliade. http://sk.wikipedia.org/wiki/Mircea_Eliade. (17.12.2013).
Mircea Eliade. http://cs.wikipedia.org/wiki/Mircea_Eliade. (17.12.2013).
 
Súvisiaci článok:

https://www.rovart.com/sk/mircea-eliade-mtus-o-venom-navrate-prva-as_296