ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Mircea Eliade: Mýtus o večnom návrate (Prvá časť)

autor: Csobády Beáta 2015-08-31

 

Mircea Eliade: Mýtus o večnom návrate (Prvá časť)

Mircea Eliade

 
      Mircea Eliade sa narodil v Bukurešti 9. marca 1907 a zomrel v Chicagu 22. apríla 1986. Bol filozofom, religionistom, prozaikom a esejistom, hovoril ôsmimi jazykmi: rumunsky, francúzsky, nemecky, taliansky, anglicky, hebrejsky, perzsky, sanskritsky. V Bukurešti, potom v Indií študoval filozofiu, dejepis a etnografiu. Najdôležitejšie obdobie jeho života bolo od 1928 do 1931, vtedy pôsobil v Indií. Získal štipendium v Kalkate a začínal sa venovať štúdiu sanskritu a jógy. V roku 1940 sa stal kultúrnym atašé pri veľvyslanectve Rumunska v Londýne. V roku 1941 pracoval na veľvyslanectve v Lisabone. V 1942 sa vrátil do Rumunska a odovzdal posolstvo diktátorovi Antonescovi od portugálskeho ministerského predsedu Antonia Salazara. Po vojne bol učiteľom v Sorbonne a predsedom Rumunkého kultúrneho centra v Paríži. Od roku 1956 pôsobil v Chicagu. 
 
Mircea Eliade: Mýtos o večnom návratu
 
      Mircea Eliade v tejto knihe skúma archaické kultúry a náboženstvá z čias pred kresťanstvom a judaizmom, výlučne z historického hľadiska. Podstatou jeho výskumu sú archeotípy, ale nie tie, ktoré používa vo svojich analýzach Carl Gustav Jung. Eliade duševnou analýzou sa vo svojej knihe nezaoberá. Pojmom archeotípy označuje tie starodávne skutky alebo príbehy, ktorými sa preslávili mýtickí hrdinovia, alebo významné osobnosti v daných náboženských spoločnostiach a zachovali sa v ich pamäti, zároveň získali mýtický zmysel v kolektívnom podvedomí danej náboženskej skupiny.
 
      Tieto archeotípy, čiže skutky a deje, sa väčšinou stali súčasťou náboženských rituálov daných náboženských spoločenstiev a oni si ich v určitých časových intervaloch pripomínajú, obrazne zahrajú a tým znovu oživia. Tak ako napríklad v Indií, kde pri jednotlivých sviatkoch znovuzrodenia si pripomínajú zrodenie všetkého z počiatočného chaosu. Pri týchto rituáloch sa podľa autora v podvedomí celého spoločenstva prebehne zrodenie a všetko sa vráti do počiatočného stavu. V dôsledku toho v týchto kultúrach prestávajú existovať dejiny.
 
      Tento historický pohľad Eliadeho prevzalo aj kresťanstvo a to konkrétne v učení  sv. Pavla a sv. Augustína. V ich podaní kresťanská eskatológia a dejiny smerujú k zániku, pozemský svet prestane existovať a Boh bude súdiť živých i mŕtvych. Eliade  je vo svojej knihe viditeľne proti modernej civilizácií, ovplyvnenej historickými dogmami, ktoré sa stali súčasťou aj kresťanstva. Napriek tomu sa nestal antikresťanom a nepostavil sa na stranu novopohanov. Jednak preto, lebo podľa neho v súčasnosti len prítomnosť Boha v každom jedincovi môže ochrániť človeka pred hrôzami dejín a to sa nachádza len v kresťanstve.
 
      Zároveň však kresťanstvo malo podľa Eliadeho popri lineárnom historickom pohľade aj svojský ciklický pohľad na históriu. V stredoveku popri lineárnom historickom pohľade, ktorý vidíme u sv. Augustína, sv. Tomáša Aquinského, tiež u ďaľších autorov,  bol prítomný aj ciklický pohľad. Dokonca kresťanstvo podľa Eliadeho prekonalo ciklický pohľad archaických pohanských náboženských spoločenstiev tým, že na miesto cyklického znovuzrodenia sveta dalo cyklické znovuzrodenie človeka, ktoré pozostáva z Kristovej smrti a znovuzrodení. Kresťania si pripomínajú každoročne podľa vzoru pohanských sviatkov znovuzrodenia. Na konci knihy prichádza autor k záveru, že jedine kresťanstvo dokáže zachrániť moderného človeka od hrôz dejín.
 
      Je zaujímavé porovnať názory Eliadeho s názormy Nikolaja Berďajeva, ktoré prezentuje vo svojej knihe: Zmysel dejín. Berďajev píše vo svojej kinhe o tom, že historickým poslaním židovstva je šírenie historického ducha na celom svete. Židovský historický duch pramení z odlišnosti árijského ducha. Charakteristikou árijského ducha hlavne u Indov, ale aj u antických Grékov, bolo prikladať väčší význam posmrtnému životu, čo je v pravom opaku so židovskou vierou.
 
      Preto je árijský duch v našom svete menej aktívny, menej dramatický, než židovský. Najvýraznejšie sa to prejavuje u Indov, ktorí sa obrátili na druhý svet v takej miere, že u nich je božstvo totožné subjektom, vedomím. U nich historický duch vôbec nie je prítomný. Ich svet je  úplne bez dejín, je nehybný. V židovskom charaktere oživuje historického ducha práve ten fakt, že medzi bohom a človekom je obrovská priama priepastná vzdialenosť. Práve preto neuznávajú pojem nesmrtelnosti, ani myšlienku posmrtného života, pretože by to v ich poňatí znamenalo to, že sa stane z človeka boh a to by bolo v ostrom protiklade s ich náboženskou ideológiou. To je príčinou toho, že ich pobožnosť sa sústreďuje na pozemský život. Jedine u nich sa vytvoril kult mesianizmu, čakania na mesiaša v našom svete, ktorý splní sen všetkých židov a vytvorí nový Izrael. U nich to nie je profánna idea, ale náboženská, len je posadená do súčasnosti prítomného sveta a jedná sa o eskatologické osvietenie. Práve preto pochádza pojem historický duch zo židovského náboženstva, pretože historické duchovenstvo môže pochádzať len z takého náboženstva, ktoré smeruje k nejakému eskatologickému cieľu. Zo židovského historického ducha pramení aj idea pokroku moderného sveta, kde bola eskatologická idea budúceho židovského štátu nahradená ideou pozemského raja: komunizmus, liberalizmus, svetovláda.
 
Zdroje
 
ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a idei I. Vydanie prvé. Bratislava : Agora, 1995. s. 398. ISBN 80-967210-1-1.
Mircea Eliade. http://sk.wikipedia.org/wiki/Mircea_Eliade. (17.12.2013).
Mircea Eliade. http://cs.wikipedia.org/wiki/Mircea_Eliade. (17.12.2013).