ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Mix reality (3)

autor: Juraj Ondráš 2012-04-26

 

Mix reality (3)

DEFORMÁCIA, MULTIPLIKÁCIA A MIX REALITY (3)

Svetoví autori očami interaktívneho umenia

 

V tejto časti textu sa zameriavam na tvorbu autorov, v ktorých prácach badať princípy multiplikácie, prípadne deformujú realitu prostredníctvom virtuálnej reality, mixu médií a konfrontujú diváka s ich vnímaním reality. 
Mark Hansen začal svoju kariéru na Bell Labs pracovaním s veľkým a komplexným objemom dát a teraz ako profesor štatistiky na UCLA sa zaoberá problematikou prúdenia dát. Spolupracoval so zvukovými umelcami Ben Rubinom na diele Listening Post, ktoré vyhralo Zlatú Nicu na Ars Electronica v Linzi roku 2004. Taktiež spolupracovali na projekte Moveable Type, čo bola veľká zákazka Renza Piana a týkala sa budovy New York Timesu.


Ben Rubin sa narodil v roku 1964 a v súčasnosti žije v New York City. Je mediálnym umelcom a učí na Yaleskej Umeleckej Škole. Často spolupracoval s rôznymi umelcami a performermi, vrátane Laurie Anderson, Dillerom + Scofidiom a Steveom Reichom a Berylom Korotom. Dielo Listening Post (1999 – 2003) dáva vizuálnu a akustickú formu do elektronického šumu, čo sa deje každý deň v telekomunikačných systémoch. Listening Post je výsledkom spolupráce medzi umelcom Benom Rubinom a štatistom Dr. Markom Hansenom. Títo dvaja páni vytvorili spoločne veľkú multimediálnu inštaláciu, ktorá triedi konverzácie z internetových chatových miestností a zobrazuje ich úlomky, rolujúc ich v komplexných obrazcoch skrz mriežku, ktorá sa skladá z 231 malých obrazoviek, visiacich z plafóna. Zvukový syntetizér taktiež číta, alebo spieva slová, či frázy, ktoré sú náhodne vyberané a majú jednoduché hudobné pozadie. Úryvky, ktoré sa zobrazujú, sú vyrátané cez rôzne algoritmy. Prvý začne s najnefrekventovanejšími slovami, ďalší zoradí správy od najkratšej po najdlhšiu, a ďalší algoritmus vyberie vyhlásenia v prvej osobe jednotného čísla, ako napríklad: „Ja som, mám rád, milujem“. Dielo Listening Post obieha šiestimi rôznymi pohybmi počas približne dvadsiatich minút, z ktorých každá generuje rôzny druh vizuálneho či zvukového obsahu. Ako poznamenal Michael S. Grant, „minútové správy naberajú slová a následne sa valia dopredu, zapĺňajúc obrazovky čoraz dlhšími slovami, až pokiaľ sa celý rad obrazoviek v mriežke nezaplní ako čiastočky briliantu, niečo na štýl silového poľa.“ Michael Grant opísal tento experiment ako transcendentálny a zároveň ako vizualizáciu kolektívneho vedomia. Ba čo viac, tento experiment má prvky sledovania a odpočúvania, čím toto dielo posúva do kalných vôd, kde je používaný v rukách tajných služieb ako vlastný program na získavanie dát a informácií.


Maurice Benayoun (1957) sa narodil v Alžírsku a momentálne žije v Paríži vo Francúzsku. Jeho transmediálne diela skúmajú vlastnosti videa, virtuálnej reality, webu a bezdrôtového umenia, inštalácií a interaktívnych výstav. Je spoluzakladateľom a riaditeľom firmy Creation for Z-A Productions, čo je nová spoločnosť, zameraná na média. Zároveň Maurice Benayoun je Profesor Videoartu a Nových Obrazov na Univerzite v Paríži od roku 1984. Jeho sólové vystúpenia zahŕňajú prvok Umeleckého dopadu na kolektív. World Skin, a Photo Safari in the Land of War(1997) – Koža sveta, fotografické safari vo vojnovej krajine. Dielo bolo po prvýkrát prezentované na festivale Ars Electronica v roku 1998, kde vyhralo hlavnú cenu v kategórií interaktívneho umenia. Fotoaparát v tomto prípade predstavuje zbraň, ktorou je divák vyzbrojený. Percipient sa pohybuje vo virtuálnom svete vyskladanom z fotografií násilia, vojny, sutín, vojakov, ranených ľudí. Svet ktorý je zobrazený je bezútešný a krutý. Dojem je ešte viac zosilnený zvukmi, vojny, trpiacich vzlykov a nepríjemných škripotov. Človek je dielom pohltený, obáva sa vlastnej intervencie do tohto sveta. Pohybuje sa ako turista s fotoaparátom, ktorý si dokumentuje dovolenku. Po vyfotografova ní fragmentu z tohto sveta jeho časť zmizne z obrazovky a je nahradená čiernymi siluetami. Táto fotografia sa následne vytlačí na papier a už viac nie je zobrazená na projekcií. No ako náhle sa posunie obraz v tomto chaotickom vesmíre ďalej, jeho prvky sa obnovia a tak pretrváva divadlo bez konca naďalej. Moment fotografovania, nás upozorňuje na našu povrchnosť. Vnímanie tragédie z odstupom, v ktorú zároveň dokumentujeme, ale aj ňou vyvlastňujeme intimitu bolesti. Najzákladnejšie a najbrutálnejšie skutočnosti sú redukované na emocionálnu povrchnosť v našom vnímaní. Fotografie zachytávajú svetlo odrazené v tomto svete. Neutralizuje sa tak obsah, čo je ekvivalent k médiám, ktoré nám sprostredkúvaj ú udalosti na jednej úrovni. Zo sveta sa tak vyberajú obrazy, ktoré sa samotné potom ponúkajú ako divadelné predstavenia. Umenie je tu prepojené s vojnou. Autor nám ponúka tragickú hru, v ktorej je telo vo vojne iba materiálom. Podstata diela spočíva v zásahu diváka, kľúčovou myšlienkou je porovnanie svedomia a pamäte. Dobrá pamäť sa nerovná, správnym skutkom, inými slovami, udalosti si dokážeme zapamätať, sú nám sprostredkované, otázka je ako na ne dokážeme zareagovať. Divák svojim interaktívnym vstupom odhaľuje nešťastie vojny, ktoré vidí len on navonok, prostredn íctvom záznamu fotografii. Dôležitý je aj pohľad na vojnu a na úlohu tela vo vojne. V kontraste s úlohou percipientov ako akýchsi bojovníkov, je audio zvuk, ktorý nám pripomína našu naturálnosť. Nie všetko sa dá sprostredkovať. Tento virtuálny svet nám umo žňuje priniesť pocity bližšie k nám, ale vždy iba ako metafory nikdy nie ako simulakrum. 


Christa Sommerer (1964 v Ohlsdorfe v Rakúsku) a Laurent Mignonneau, ktorý sa narodil v meste Gmundene, taktiež v Rakúsku, žijú v Linzi, kde aj učia a sú profesormi na Univerzite Umenia a Dizajnu. Christa aj Laurent sú považovaní za priekopníkov mediálneho umenia, pretože vytvorili simulácie umelého života a taktiež vdýchli život kreat ívnym prostrediam pre interakciu a participáciu divákov. Za zmienku stojí projekt s názvom „Interactive Plant Growing“ (Interaktívne rastúca rastlina, 1992), „Riding the Net“ (2000) a „Eau de Jardin“ (Voda zo záhrady, 2004). Ich spoločné práce sú celosvet ovo známe, a preto ich už bolo možné vidieť na viac ako stopäťdesiatich exhibíciách po celom svete. V interaktívnej počítačovej inštalácií A-Volve(1994-1995) používatelia vytvárajú a pozorujú umelé formy života v interakcii s virtuálnym tvorom, podobajúcim sa rybe, ktorý pláva v pohári vody. Používaním dotykového monitoru používateľ dizajnuje tohto tvora tak, že si vyberá rôznu charakteristiku podľa anatómie a správania sa, a následne ho vypustí do vodného ekosystému. Pohyby rybky v bazéne sú vytvárané jej samotnou formou a životaschopnosť je meraná jej schopnosťou adaptovať sa do daného prostredia. Formy života taktiež reagujú na pohyb ľudských rúk vo vode, snažiac sa utekať, alebo ostať nehybne stáť, keď ju užívateľ chytí. Diváci môžu tiež ovplyvniť evolúciu ryby tým, že ju ochránia pred predátormi. Ak sa stretnú dve rovnaké rybky, môžu sa spáriť a splodiť nový život, ktorý bude nosiť umelý genetický kód svojich rodičov. A-Volve vyzýva používateľov, aby reagovali pri stretávaní sa s umelými formami života v hybridnom prostredí interaktívne a hlavne s mierom pri vytváraní a fyzickom kontakte s umelou formou života. A-Volve spája reálny a virtuálny svet.


Scott Sona Snibbe (1969), mediálny umelec, filmár a výskumník v oblasti sociálnej interaktivity. J eho diela boli vystavené na viac než stovke samostatných a skupinových výstav od roku 1989, vrátane Inštitútu súčasného umenia (Londýn), Berkeley Art Museum (Kalifornia), InterCommunications Center (Tokio) a Ars Electronica (Rakúsko). Je držiteľom bakalárskeho stupňa v odbore počítačových vied a výtvarných umení a magistra v odbore počítačových vied na Brown University, kde aj vyučoval. Snibbe študoval experimentálne animácie na Rhode Is land School of Design a jeho filmy boli medzinárodne prezentované. Jeho diela sú často interaktívne, vyžadujú fyzické zapojenie sa divákov. Experimentuje vo svojich dielach s rôznymi médiami, mobilnými zariadeniami, digitálnymi projekciami a s elektromechanickým sochárstvom. Dúfa, že svojím umením pomôže chápať svet ako vzájomné prepojenie a narušiť mylnú predstavu o tom, že človek môže žiť v izolácií a nevnímať ostatnú realitu a spojitosti. Jeho tvorba okrem iného vychádza i z budhistickej filozofie o vzájomnej závislosti človeka a prostredia.


Projekcia Impression (2003) pozostáva z bieleho nasvieteného obdĺžnika. Prostredníctvom manipulácie diváka, vplyvom jeho siluety, sa deformuje priestor obdĺžnika. V princípe ide o podmienené spojenie konvex a konkáv, keď na ľavej strane z „hmoty“ ubudne, na pravej strane zase pribudne.  V jeho známejšom diele Boundary Functions (1998), Linz, sa pohráva s osobným priestorom jednotlivca. Inštalácia aktívne reaguje na prítomnosť diváka. Akonáhle divák vstúpi na projekčnú plochu, táto predstavuje jeho osobný priestor. Pri prítomnosti jednej osoby inštalácia nevyšle žiadnu odozvu. Vo chvíli, keď sa k nemu pridá ďalší divák, na projekčnej ploche sa zobrazí biela deliaca línia, ktorá rozčlení priestor na dva, ak sa pridá ďalší, tak sa rozdelí na tri atď. Línia sa dynamicky mení v závislosti od ich pohybu, priestor akoby sa skladal z buniek. Pri prekrývaní alebo dotyku ľudí nastáva prepojenie ich osobných priestorov. V inštalácií dochádza ku deformácií iba virtuálneho nehmatateľného osobného priestoru. 


Daniel Rozin (1961) je umelec, učiteľ, ktorý pracuje v oblasti interaktívneho digitálneho umenia. Narodil sa v Jeruzaleme, študoval priemyselný dizajn. V súčasnosti žije a pracuje v New Yorku ako tvorca interaktivity a objektov, ktoré majú unikátnu schopnosť sa meniť a reflektovať realitu a súčasné trendy v umení. Ako učiteľ, lektor je Rozin rezidenčný umelec a spolupracujúci umelecký profesor na ITP na Scholl of d arts NY, kde učí predmety ako Svet pixelu za pixelom a projekt Development studio, druhý predmet sa volá Vytváranie dizajnu hračiek. Vlastní softvérovú spoločnosť, ktorá vytvára nástroje pre in teraktívne umenie a multimédiá autorskej komunity. V Rozinových prácach sa divák častokrát stáva samotným obsahom daného diela. Jeho práca sa stala pomerne rozšírenou v širšom merítku, často je publikovaný v The New York Times, Wired, ID, Spectrum a USA Today.


Z jeho prác som si vybral Weave Mirror (2007) - tkané zrkadlo, ktoré pozostáva zo 768 vytvorených laminovaných výtlačkov v tvare C, spolu vytvárajúcich štruktúrovaný povrch obrazu. Ten textúrovo pripomína tkané plátno. Tento obraz sa javí ako organický. Na prvý pohľad dielo pôsobí ako textilný dizajn, ale ide o nové médium založené na tradíciách. Tkané zrkadlo vytvára obraz pozostávajúci z graduálnej rot ácie rôznych sivých odtieňov od najbledších po najtmavší. Na každom kruhu v tvare C si môžeme predstaviť viditeľnú časť tohto kruhu, tá je aktívnym zobrazovacím princípom v danom momente. V počítačovom jazyku sa daný bod z frontálneho pohľadu javí ako pixel. Aktívnym pohybom týchto kruhov prepletených do akejsi textilnej mozaiky, pripomínajúcej vidiecky vzor tkaniny, sa vytvára plnohodnotný obraz, ktorý reaguje na participujúceho diváka v pohybe, alebo stojaceho pred ním. Je to taká hra, kde sa prostredníctvom multiplikácie jedného „pixelu“ stáva obraz plnozobrazovacím prostredím interaktívnej inštalácie, na ktorej je zobrazená rozpixelovaná podoba diváka a tým je reálny obraz deformovaný. Inštalácia je sprevádzná zvukom natáčajúcich sa C -lamín. Jedná sa o „elektroprácu.“

 

Situácia na našej scéne

 

Spomedzi nie veľkého počtu umelcov tvoriacich v médiu interaktívnych inštalácií a virtuálnej reality v „našich končinách“, mám na mysli Českú a Slovenskú republiku, som si vybral diela nasledujúcich dvoch autorov.
Richard Loskot (1984) od roku 2003 študuje odbor Vizuálnej komunikácie na Fakultě umění a architektury Technickej univerzity v Liberci u Doc. Stanislava Zippeho. V rokoch 2007 - 2009 študoval na Akademie der bildenen Künste München u Prof. Magdalény Jetelovej. Interaktívna inštalácia Co slyšíš, ale nevidíš? (2010) vo vile Dominika Skuteckého v Banskej Bystrici, bola realizovaná počas festivalu Intermédia BB 2010. Autor vytvoril inštaláciu, ktorá aktívne zapájala diváka a zároveň komunikovala s obrazmi D. Skuteckého. Inštalácia pozostávala z niekoľkých rádiových prijímačov na baterky a skrytých vysielačov v blízkosti obrazov, naladených na rovnakú frekvenciu. Vysielače s krátkym dosahom vysielali okolo každého obrazu signál so špecifickým zvukom, ktorý mal podtrhnúť atmosféru zobrazenú na maľbách od Skute ckého. Diváci svojím pohybom po galérií s malým rozhlasovým prijímačom v ruke odhaľovali svetlé miesta so signálom a miesta bez signálu, ktoré boli zahalené do šumu.


Syntéza (2008), Mníchov. Site specific interaktívna inštalácia reagujúca na svetlo. V galérií strešným oknom, ktoré je v nej dominantným prvkom, prechádza denné svetlo. V jeho inštalácií bol použitý fotovoltaický článok. Ten mal za úlohu produkovať elektrickú energiu pre malý ventilátor, ktorý "rozfúkaval" tenké drôtiky. Chvením vo vetre sa občas dotkli a to tvorilo vstupný impulz pre aktiváciu knižnice pozostávajúcej z elektronických zvukov. Zvuk smerujúci cez zosilovače do reproduktorov, umiestnených vo vrchnej časti miestnosti, sa prehra l v náhodnom poradí. Divák mal možnosť pozorovať „jednoduchý“ systém, ktorý autor preňho naservíroval na stôl. Bol osvietený slnečnými lúčmi a tým bola inštalácia živá. Účastník tak počul zvuky jednoduchého charakteru, ktoré vyzdvihovali atmosféru priestoru.


Ivor Diosi (1973) je umelec a alchymista s technológiami. K jeho hlavnému tematickému zameraniu patrí identita, jestvovanie časopriestoru, organického života a vedomia. Charakter jeho prác sa vyznačuje pou žívaním média virtuálnej reality. Svojou prácou sa dostal medzi tých najlepších v Európskom meradle v oblasti virtuálneho 3D artu, umeleckých modifikácií počítačových hier a augmentovanej reality. Má vyštudovanú ochranu informácií, manažment informačných s ystémov, filozofiu a dejiny filmu. V roku 1999 začal byť známy verejnosti vystavovaním prác na mnohých vlastných výstavách. Ceny získava na zahraničných festivaloch medzinárodného charakteru, kde vystavuje aj s viacerými autormi. Pracuje intermediálnymi presahmi médií, sound artom, videoumením, pričom sa programovo jedná prevažne o interaktívne projekty. Vo svojej tvorbe spája filozofické úvahy s ich vizualizáciou. Dôležitým prvkom je preňho nadviazať kontakt s vnímavým návštevníkom, s ktorým rozohrá špec ifickú hru medzi mixom reality a fikcie. V roku 2003 sa presťahoval do Prahy, kde spolupracuje s medzinárodným centrom pre umenie a nové technológie CIANT.


Castanedize!: Dingir 2.0 (1999 – 2001) ide o interaktívnu digitálnu inštaláciu, ktorá využíva ako vstup zo strany diváka telesný pohyb, gestá a hlas. Centrálnym prvkom je obrazovka s rozšírenou realitou. Funguje ako zrkadlo otvárajúce pohľad do neviditeľného sveta. Okrem obrazu vonkajšieho prostredia, v ktorom stoja sochy, zobrazuje zrkadlo tiež umelé bytosti hemžiace sa pomedzi sochy. Zvuky vychádzajú priamo zo sôch, takže sa zdá, akoby tam tieto virtuálne bytosti skutočne boli. Návštevník galérie je snímaný optickým trekovacím systémom a ním je vtiahnutý do virtuálneho sveta, zobrazeného na obrazovke. Malé virtuálne bytosti reagujú na diváka prítomného v ich realite a hravo sa s ním integrujú. Koncepcia diela je založená na vtiahnutí diváka do novej paralelnej reality simulovanej reálnymi objektmi v prepojení s digitálnou podobou. Inštaláciu a jej vznik datujeme na roky 1999-2001, keď bola rozšírená realita v našich umeleckých kruhoch ešte neprebádanou oblasťou. Aj keď súčasné pole pôsobnosti unás, sa zdá byť čo do počtu skromné. Postupne sa na ňom vyformovala silná osobnosť Ivora Diosiho, či formujúca sa osobnosť Richarda Loskota . Ako dobrú príležitosť vidím v oboznamení sa s low-tech technológiami, prostredníctvom rôznych workshopov, na nadobudnutie základných zručností, p rostredníctvom, ktorých je možné nie len umelecký rásť do vyššíich levelov.

 

 

Buď mesiášom

 

Od nepamäti majú ľudia svojich vodcov. Držím sa presvedčenia, že moc, ktorú predstavovali v minulosti svetskí vládcovia, dnes už nemá takú silu a dopad na ľudí. Momentálne moc nesúvisí až tak s konkrétnymi menami, pretože tú moc na seba prevzali médiá, odhliadnuc od toho, že jestvujú rôzne konšpiračné teórie o tom, ako náš svet ovláda len malá hŕstka ľudí, ktorí sa skrývajú za dokonale nastav ený svet médií, prostredníctvom ktorého prijímame ten onen „reálny svet“. Všetci sa stávame akceptujúcimi bytosťami. Sme dav pritakávajúcich, ale zároveň čakajúcich na niečo alebo niekoho, kto nás z tohto stereotypu vyslobodí. Moc je stále prenikavejšia, láskavejšia a neviditeľnejsia, ľudia sú stále zahľadenejší do seba, „slabší“, inými slovami labilnejší a bez presvedčenia.


V krátkosti opíšem moje dve staršie práce, ktoré riešil skrytú hrozbu a moc.
MÉDIUM MOCI (2007) - V diele možno polemizovať po formálnej stránke ako o niečom, čo na pozorovateľa pôsobí priam militaristicky - svojskou vojenskosťou, ktorá je obsiahnutá v použitých predmetoch (statív ako zbraň či fotoaparát) avšak trochu inak . Jednoducho predmety, ktoré majú moc zachytiť a bulvarne znehodnotiť jedinca, tak isto ako zbraň pripraviť o život, čiže voľne som pretransfotmoval takzvanú vojenskú moc na moc masmedií. Manipulovať realitu, miesením faktov a lží.


Nová madona I (2009) - Práca vo svojom rozsahu zachytáva manipulovaný obraz mojej spiacej manželky Zuzany, v bližšie nešpecifikovanom letiajúcom stroji. Na horizonte sa odohráva odkaz. Využívam súčasnú technológiu a navodzujem divákovi atmosféru ku krátkej meditácii pri projektovanéj fotografií, na ktorej sa v pozadí odohráva atomový výbuch. Mix reality a fikcie.
Svojou prácou chcem poukázať na spoločenský problém, a to stádovité správanie sa jedincov v čase neistoty, v dobe straty významu a hodnôt. Staré je zlé, nové ešte neexistuje a každý sa sústreďuje na seba a na uspokojenie vlastných pôžitkov a túžob. Ako náhle vystúpi zo všednosti niečo ojedinelé, niečo, čo sa odlišuje, postupom času sa to stane trendom. Termín „masová spoločnosť“ označuje spoločenské zoskupenia v Európe a v Spojených štátoch amerických, ktorých formovanie začalo v rannom období industrializácie a vyvrcholilo po druhej svetovej vojne.  


My, ľudia súčasnosti, sme najviac ovplyvňovaní médiami, ktoré nám diktujú štýl, nálady, presvedčenia a rôzne formy právd. Prostredníctvom interaktívnej inštalácie, ktorá bude obsahovať videoprojekciu a čisté meditatívne prostredie, som sa sústredil na moment, kedy masa nasleduje vodcu. Inštalácia si ďalej v samotnej koncepcií vyžaduje intímny prístup diváka.
Už aj samotný názov mojej práce - Buď mesiášom, s podtitulom Terapeutická pomôcka pre potenciálnych vodcov - oslovuje jednotlivca. Vo fáze rozpracovanosti som svoju víziu vyjdril vo forme „básne“.

 

Nech existuje projektované prostredie
nech pre diváka existuje možnosť vstúpiť medzi projektor a plátno
keď divák je osvetlený projektorom
stáva sa osvetleným, ale aj "osvietený"
a z diaľky k nemu začína prichádzať dav, masa ľudí
prichádza a čaká, čaká a prichádzajú ďalší
oni čakajú.
Dav z plátna stále čaká, hýbe sa, masa sa prestupuje
a čaká, čo prehovorí "osvietený"
a osvetlený - vrhajúci tieň na plátno a aj na "dav"
je divákom, pozerajúcim na masy, a masy sú divákmi pozerajúcimi na "vodcu",
"osvieteného"
a osvetlený - teda divák
nič neprehovorí
a odíde
dav sa rozíde a čaká na príchod nového vodcu, nového "osvieteného"

 
úryvok z bakalárskej práce Juraj Ondráš – DEFORMÁCIA, MULTIPLIKÁCIA A MIX REALITY, 2011

(Akadémia umení v Banskej Bystrici, FVU, Ateliér digitálnych médií, MgA. Ing. Michal Murin ArtD.)