ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Od mesta „bezmenných“ k existencializmu - logoterapia

autor: Elena Kenderešová 2016-04-09

 

Od mesta „bezmenných“ k existencializmu - logoterapia

 

      Humanista moderných dejín Viktor Emil Frankl priniesol svetu celistvejšiu terapeutickú teóriu – logoterapiu, disponujúcu určitými špecifickými prvkami odlišnými od retrospektívnej psychoanalýzy. Po ťažkých rokoch prežitých v koncentračných táboroch sa rozhodol svoju prácu venovať skúmaniu existenciálnej psychológie a jej prínosu pre nasledujúce generácie. Vyštudoval lekársku fakultu vo Viedni so zameraním na psychiatriu a neurológiu. Logoterapia, ktorej zasvätil svoj život je doteraz považovaná za „tretiu viedenskú školu psychoterapie“. Po absolvovanom svetovom turné, kde prezentoval výsledky svojej práce mu dvadsaťdeväť univerzít z piatich kontinentov udelilo doktoráty. Za jeho celoživotnú prácu mu tiež bolo udelené ocenenie Oskara Pfistera. /1/ 

 
      Frankl svojou prácou predstavil svetu novú, introspektívnu analýzu, pri ktorej každý človek „musí počúvať veci, ktoré sa niekedy počúvajú veľmi ťažko“. Iba v prípade, ak je jedinec vystavený konfrontačnej situácii, môže byť jeho vedomie preorientované na hľadanie správneho zmyslu a v konečnom dôsledku môže viesť k hlbšiemu prekonaniu „sekundárnej racionalizácie“ prirodzených „inštinktívnych pudov“. Zmysel ako motivačná energia jedinca je častokrát pod vplyvom rozličných podmienok (vonkajších, ale aj vnútorných) vystavená konfrontácii medzi uspokojením a túžbou po zisku z moci. 
 
      Tvrdenia, že hodnoty v živote každého z nás sú len určitými „obrannými mechanizmami“, nie sú správnymi nositeľmi pravdy, nakoľko človek je ochotný kvôli nim žiť, rovnako ako je ochotný žiť aj pre svoje ideály. Existujúcou výnimkou v tomto prípade môže byť aj to, že na svete je mnoho jedincov, ktorí svoj hodnotový rebríček odvodzujú od svojich vnútorných konfliktov. Tu sa objavuje nutnosť priameho demaskovania týchto skrytých „pseudohodnôt“, ale len do tej miery, pokiaľ sa v človeku nenatrafí na jeho autentickosť (nemôžeme znevažovať tú najzmysluplnejšiu túžbu v živote). /2/ Vnútorný konflikt vyvolaný zmiešanými pocitmi môže byť pre život v určitých prípadoch prospešný a zdravý pre nasledujúci rozvoj ľudskej bytosti. Ako hovorí staré príslovie „čo nás nezabije, to nás posilní“, môže byť zrkadlom nášho budúceho rastu. 
 
      Spoločnosť je tvorená aj tou časťou verejnosti, ktorá prepadla novému typu života, v ktorej jediným zmyslom je vyhľadávanie zábavy (niekedy ako len nepriame vonkajšie prezentovanie nezmyselnosti života). Sklon ľudí k pohodlným podmienkam života, k určitej forme apatie a degradovania nebezpečenstva, bola súčasťou každého spoločenstva už od prvopočiatku, no nikdy sa nedotýkala až takého veľkého počtu ľudí a nikdy až doteraz nepredstavovala pre budúcnosť takú hrozbu. Avšak priemyslová kultúra prispela k zavedeniu novej a vo svojom charaktere falošnej dogme, že sa zastiera skutočnosť, pri ktorej je ľudstvo uvrhnuté do nepriaznivej situácie. Široká ponuka jednotlivostí určených pre zábavu nielen deťom, ale aj dospelým, priniesla do voľného času množstvo ničotností, ktoré nevedú k povzneseniu ducha človeka. Väčšina jedincov v dôsledku nového životného štýlu v značnej miere (v niektorých prípadoch úplne) podlieha prejavom nezmyselnosti v pracovnom čase alebo v čase osobného voľna. /3/ Ako tvrdí Frankl, nezdravý prístup k absurdite o zmysle je neustále rozširujúcim pocitom na svete, prechádzajúcim do stavu vyhorenia a prázdnoty, ktorý nazýva fenoménom dvadsiateho storočia – „existenciálnym vákuom“. Človek sa dostal do stavu, kedy nemá presne predpísanú cestu a je na jeho úsudku akým smerom sa vyberie. Niekedy je zavedený do stavu váhania, v ktorom volí podobný smer ako volí väčšina – „konformizmus“, alebo v inom prípade bude jeho konanie v plnom rozsahu podliehať rozhodnutiu druhých – „totalitarizmus“. Zárodky vzniku existenciálneho vákua môžeme nájsť vo viacerých oblastiach života, ale jednou zo zásadných príčin je prežívaný pocit nudy zo stále sa zvyšujúcej automatizácie. Frankl sa nezriedka prikláňal k Schopenhauerovi, keď tvrdil, že dochádza k zjavnému striedaniu krajných pocitov – nudy a úzkosti. Ich skutočné demaskovanie odhaľuje priame frustrácie z nedostatku dosiahnutých cieľov. Túžba po dosiahnutí moci, odvodená od jej elementárnej podoby – finančných prostriedkoch, taktiež túžba po pôžitku sú len maskovanou túžbou po zmysle vyžadujúcou vhodnú kompenzáciu. Ak si jedinec dokáže sám alebo za pomoci iných adekvátne vyplniť „vákuum“, zamedzí opätovnej recidíve. /4/
 
      „Ži, akoby si žil už po druhý raz a akoby si prvýkrát konal tak zle, ako sa chystáš konať teraz“! ... tak znie kategorický imperatív, na ktorom je založená logoterapia neurológa Frankla a z ktorej sa snaží odvodzovať zmysel pre zodpovedné konanie a tým podstaty života. Prístup k zodpovednému konaniu vo vzťahu k iným, k spoločnosti, k systému a k svetu je ponechané na vedomí jedinca a na jeho vlastných úsudkoch bez nútenia k moralizovaniu. Vonkajší svet jedinca je prestúpený v jeho vnútri, ale len do značnej miery. Existencia zmyslu pre život je večná a nikdy nekončiaca. Zmena orientácie zmyslu je určená viacerými spôsobmi. Medzi najviac rozšírené je honba za vlastným úspechom vedúca cez prácu, vzdelanie, snahu, ale niekedy aj cez nekalé postupy. Frankl dáva do protikladu dva spôsoby – zmyslu lásky a utrpenia (prežívanie pocitov pravdy, vľúdnosti, vnímanie krás prírody, alebo uvedomovanie si jedinečnosti druhého). Vnútro ľudskej bytosti, jeho najhlbšia podstata, a jeho potenciál môže byť pochopený len cez zmysel vľúdnosti. Na druhej strane ľudský život môže dostať zmysel v momente, keď je vystavený skúškam osudu, ktoré môžu prispieť k rastu jedincovej osobnosti. „Zmysel v živote každého jedinca je bezvýhradným zmyslom, pretože v sebe zahŕňa aj potenciálnu zmysluplnosť“ k druhým. /5/ Uvedomenie si pominuteľnosti všetkého je zároveň uvedomením si skutočnosti, že „nič sa nedá odčiniť a nič sa nedá zahodiť, pretože naša minulosť je jasnou šľapajou v pieskoch nášho času“. /6/
 
Poznámky
 
/1/ FRANKL, V.: Hľadanie zmyslu života. Napriek všetkému povedať životu áno. Bratislava: Easton Books, 2011, s. 133.
/2/ FRANKL, V.: Ref.: 1, s. 84-85.  
/3/ MACHOVEC, M.: Smysl lidské existence. Praha: Akropolis, 2012, s. 8-10.  
/4/ FRANKL, V.: Ref.: 1, s. 91-93.  
/5/ FRANKL, V.: Ref.: 1, s. 93-98.   
/6/ FRANKL, V.: Ref.: 1, s. 101-103.  
 
Mgr. Elena Kenderešová
doktorandka
Katedra politológie
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach