ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Panoramatické obrazy – Výstava László Harisa

autor: Lajos Lóska
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-05-25

 

Panoramatické obrazy – Výstava László Harisa

 

V Galérii Rovás možno navštíviť výstavu fotografa László Harisa, ktorá trvá do 23. júla. Diváci môžu obdivovať viac než tucet veľkoplošných farebných alebo čiernobielych panoramatických obrazov (jeden z nich je dlhý takmer tri metre). 

 
Je potrebné, aby som pred hodnotením diel načrtol umeleckú dráhu tvorcu, ktorá je netradičná z viacerých hľadísk. 2. novembra 1956 ako trinásťročný vyfotil budapeštianske miesta revolúcie. Z materiálu, ktorý sa musel dlho skrývať a sčasti bol aj zničený, mal nakoniec v Budapešti a vo Washingtone výstavu po uplynutí pol storočia. László Haris získal diplom na Technickej univerzite (1968), ale predsa sa nestal inžinierom, bol fotografom, ktorý sa na celý svoj život zaviazal k veľkej vášni, k fotografii. Kuriozitou jeho dráhy je aj to, že vždy spolupracoval s výtvarníkmi, filmármi, tvorcami plakátov. 
 
Prvýkrát vystavoval v roku 1969 – aj vtedy spolu s maliarmi a sochármi – na výstave Szürenon, ktorá má odvtedy výnimočné miesto v histórii maďarského umenia. Onedlho sme ho mohli vidieť na výstavách v kaplnkách v obci Balatonboglár (1970-73), tieto podujatia boli komunistickou mocou zakázané. V tomto období fotil detaily rôznych predmetov, vytváral konceptuálne práce, neskôr v roku 1975 vytvoril svoju sekvenciu fotiek, pozostávajúcich zo 480 záberov, ktoré sú teraz v zbierke Maďarskej národnej galérie. Desať rokov (1980-1990) pracoval s Istvánom Oroszom a inými vo Filmovom štúdiu Pannónia. Mal mnoho individuálnych výstav a zúčastnil sa na viacerých spoločných výstavách, veľmi významných v histórii fotografie. Od roku 2008 sa zaoberá jedinečnými možnosťami digitálnej fotografie: vytvára panoramatické obrazy, znázorňujúce simultánne viac časových rovín. Z týchto záberov môžu spoznať košickí návštevníci šestnásť diel. 
 
K vytvoreniu panoramatického obrazu je potrebná hlavica, pripevnená na statív, na tejto sa fotoaparát otáča dokola. Dielo pozostáva väčšinou z 24 záberov, ktoré poskladá umelec počítačovou technikou. Obrazy sú výnimočné tým, že sa na nich nachádzajú rôzne fázy tej istej udalosti súčasne oproti klasickým záberom, zachytávajúcim iba jeden okamih skutočnosti.  
 
Fotografiami sa predstavujú dve miesta: väčšia časť spracováva sedmohradské témy, menšia budapeštianske. V diele Búzaszentelés Csíkszentdomokoson (Svätenie pšenice v obci Sândominic, 2009) zobrazuje fotograf dôležitú udalosť sedliackych kultúr, svätenie pšenice na ochranu úrody. Na jar, keď sú už polia zelené, celá dedina sa po omši náhli do chotára, na čele so svojím kňazom, ktorý svätí pšenicu, zabezpečujúcu život a obživu. Ak sa podívame na tento obraz dôkladnejšie, vidíme, že skupina ľudí s kostolnými zástavami, blížiaca sa ku kopcu, sa objavuje ešte raz na kopci, týčiacom sa uprostred obrazu. Gotickí maliari fresiek, napríklad Sassetta tiež vytvárali obrazy, na ktorých sa v rámci jednej kompozície vyrozprávali viaceré udalosti. László Haris využíva túto metódu na každom svojom obraze, napríklad keď predstavuje učiteľku na dôchodku, Máriu Tankó z obce Mădăraș so svojou zbierkou krojov, alebo uja Petra z tej istej obce v priestore dedinského domu. Záber o unitárnom kostole so stredovekými zobrazeniami sv. Ladislava je zachytením skutočnosti našej doby a zároveň dokumentom histórie umenia. K tomuto tematickému okruhu možno priradiť aj sedmohradské autoportréty. Nakoniec musíme spomenúť aj veľmi sugestívny obraz Torockó (2008), ktorého stlačené štíty, týčiace sa k nebu navodzujú panorámu Csontváryho malieb. 
 
V Budapešti sa zrodili väčšinou autoportréty. Obraz Állatkerti önarckép (Autoportrét v zoologickej záhrade, 2010) je prvou kompozíciou krivej panorámy. Obraz Mátyás téri önarckép (Autoportrét na Námestí Mátyása, 2012) bol vytvorený na balkóne budovy, v ktorej umelec býva. Obraz 100 éves a Teleki tér 3. (Námestie Telekiho má 100 rokov 3, 2003) zachytáva visuté chodby obrovského bytového domu z prelomu minulého storočia a rómske deti, ktoré sa na nich ponevierajú – a rozpráva týmto o súčasnom každodennom živote.  
László Haris so svojimi transparentnými a technicky bravúrnymi panoramatickými obrazmi vyjadruje posolstvo – naozaj sa oplatí pozrieť si jeho zábery.   
 

 

V kocke o umelcovi

 
László Haris je maďarský fotograf, člen Oddelenia filmu a fotografie Maďarskej akadémie umenia,  člen predstavenstva Združenia maďarských fotografov. 
Narodil sa v roku 1943 v Budapešti. Jeho umelecká kariéra sa začala netradične: v novembri 1956 ako 13-ročný fotografoval Budapešť počas revolúcie, tieto zábery sa museli dlho schovávať, boli vystavené až na 50. výročie revolúcie v Budapešti a následne vo Washingtone. 
Svoje štúdiá absolvoval na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Budapešti, od roku 1972 pracoval ako fotograf v rôznych médiách aj vo Filmovom štúdiu Pannónia, kde sa podielal na tvorbe filmov a spoznal techniku animovaného filmu. Vypracoval nový postup fotografickej animácie, ktorý bol aplikovaný vo filme prvýkrát v roku 1984. Vystavoval v rôznych budapeštianskych galériách aj v iných maďarských mestách (Göd, Kecskemét, Pécs, Várpalota), taktiež vo Washingtone, v Prahe, v Hamburgu. Jeho diela sa nachádzajú v múzeách a galériách v Budapešti, Kecskeméte, Pécsi a Sárospataku. Je nositeľom rôznych ocenení.