ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Peter Milčák - interview

autor: Ján Gavura 2012-04-26

 

Peter Milčák - interview

Interview s Petrom Milčákom

 

 

 

Keďže ťa poznám, povedal by som, že žiješ intenzívnym básnickým životom. Napriek tomu si za posledných 25 rokov napísal tri a vydal dve zbierky poézie. Čo si robil medzitým?

 

Ležal som na podlahe na matraci a sledoval, ako sa v parku za oknom hýbe moja borovica vo vetre. Načúval som, ako s hrmotom do seba narážajú velikánske kryhy v Nottawasaga Bay, až kým sa priateľ Kali neprepadol cez ľad po kolená do vody. Na brehu zaplaveného poľa som očami spájal bobuľky brusníc do nekonečných náhrdelníkov. Z okna na štvrtom poschodí internátu cez aleju topoľov v rozličných častiach dňa a noci som ako bytosť dlhé mesiace pozoroval Varšavu. Bol som manželom a otcom. Usiloval som sa inšpirovať svojich študentov. Venoval som sa textom iných ako vydavateľ i ako prekladateľ. A po celý ten čas som písal, aj vtedy a najmä vtedy, keď som celé roky nenapísal ani písmenko, ba aj v obdobiach, v ktorých som mal pocit, že už nikdy nenapíšem žiadnu báseň. Povaha mojich textov a písania mi neumožňovala vytvoriť veľký počet básní, čo sa v mojom prípade považuje za množstvo, ktoré by mnohí iní autori pravdepodobne nepokladali ani za bežnú produkciu. Básnickú zbierku Brum, ktorú mám pripravenú na vydanie, som začal písať v roku 1987, teda pred 24 rokmi, ale to je nepodstatný údaj. Básne uverejnené v tomto čísle časopisu Enter sú však z iného rukopisu, ktorý vzniká paralelne a mal by nadväzovať na predchádzajúci zväzok Prípravná čiara 57.

 


Tvoja poézia sa od začiatku zmenila. Zmenil sa aj tvoj vzťah k nej? Potrebuješ ju ešte?

 

Viac ako kedykoľvek predtým. Zmeny, ktoré sa dejú vo veršoch, len kopírujú zmeny v mojom vnútri spôsobené a vynútené skúsenosťou s neistým a nestabilným svetom alebo tým, čo ho pre mňa predstavuje. Písanie mi pomáha prežiť, umožňuje mi porozumieť samému sebe, porozumieť minulému i budúcemu, čo sa ukazuje ako dôležité pre prítomnú chvíľu, teda pre to, aby sa ešte čokoľvek mohlo stať minulým a budúcim.

 


Ako vydavateľ zameraný na vydávanie súčasnej poézie (Modrý Peter, Levoča) sa stretávaš s mnohými básnikmi. Majú niečo ako osoby spoločné alebo sa tiež usilujú o originalitu za takmer každú cenu ako pri písaní veršov?

 

Neverím, že sa dá ohraničiť a oddeliť či vyčleniť to, čo z autora robí autora, aby túto svoju súčasť ako ťažký a nepotrebný kufor mohol v istej chvíli odložiť do staničnej úschovne a takto oslobodený sa len naľahko vybrať na prehliadku neznámeho mesta. Ako vydavateľ si na autorovi cením autenticitu, z ktorej celkom prirodzene zvykne vyrastať aj originalita. Myslím si, že sa jedno bez druhého nezaobíde. Originalita bez autenticity bude len gestom, ktoré skúsený čitateľ skôr či neskôr demaskuje. Možno som ako vydavateľ (a čitateľ) staromódny, ale za textom potrebujem cítiť i srdce, nielen rozum, a aj preto ma mnohé dômyselné básnické konštrukcie, v ktorých by som sa krvi nedorezal, nevedia nadchnúť.

 


Do akej miery by si básnikovi dokázal odpustiť jeho mravné pochybenia, ak je jeho dielo básnicky dokonalé (M. Válek, E. Pound a iní)? Môže taký človek vôbec písať dobrú poéziu?

 

Vidí sa mi, že hľadanie odpovede na túto otázku súvisí s odhaľovaním vzájomného vzťahu dvoch konkurenčných činiteľov prítomných v každom človeku, ktorým zvykneme hovoriť „naše lepšie a naše horšie ja“. To, v akej miere sa „naše horšie ja“ v praktickom živote presadí pred „lepším ja“ alebo naopak, môže byť odrazom výchovy, zvolených vzorov a uznávaných hodnôt, ale aj reakciou na konkrétnu, veľmi individuálnu životnú skúsenosť. Zaiste, je nesmierne dôležité, aby „naše lepšie ja“ vedelo vybadať, ak v myslení, no najmä v konaní začína prevažovať to „horšie ja“, a aby sa dokázalo včas zaktivizovať a jeho pôsobeniu vzoprieť. Predpokladom fungovania „lepšieho ja“ je prítomnosť svedomia, ktoré zvykneme z mravného hľadiska chápať ako vedomie zodpovednosti za vlastné činy, ale podstatná pre jeho uplatnenie bude vždy aj naša vôľa. Človek je slabý tvor, ktorý sa ľahko nechá pomýliť, a aj keď vie, čo je správne, neraz i pod vplyvom okolia nekoná v súlade s tým, čo mu napovedá jeho svedomie. A aby som bol celkom konkrétny: naozaj si myslím, že taký človek môže písať hodnotnú poéziu. Možno je práve ona prejavom jeho „lepšieho ja“, na ktorého presadenie nemal v praxi bežného života dostatok síl.

 


Nepreceňuje sa poézia? Okruh jej príjemcov je aj v rámci kultúry zanedbateľný. Priemerný hollywoodsky film zasiahne väčší počet príjemcov ako všetkých čitateľov poézie v Európe. Alebo ide o iný zásah?

 

Priznám sa, že ma forma a početnosť zásahu v tomto zmysle celkom prestali zaujímať. Naopak, začal som si užívať a vychutnávať príslušnosť k elitnému klubu čitateľov poézie, čo mi nebráni naplno sa venovať aj mnohým iným činnostiam, ktoré s poéziou nemajú (alebo aspoň zdanlivo nemajú) nič spoločné. Poézia je nevyňateľnou súčasťou tohto sveta, ak zanikne poézia, zanikne svet. V poézii je priveľa odpovedí, bez ktorých by sme si na tomto svete neporadili. Azda najpresnejšie to vyjadril americký biológ Lewis Thomas, keď povedal: ak je vesmír zámkou, potom kľúčom k nej bude skôr metafora než miera.  

 

 

rozhovor pripravil Ján Gavura
(kompletnú verziu rozhovoru nájdete v časopise ENTER)