ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Poézia kameniny

autor: Sylvia Holečková 2016-07-04

 

Poézia kameniny

 

Mesto Rožňava bolo po celé stáročia známe ako mesto, kde popri baníctve, ktoré bolo rozhodujúcim činiteľom hospodárskeho a spoločenského života, pulzoval i bohatý remeselnícky život s početnými cechmi. Významné postavenie si mesto Rožňava získalo i v oblasti priemyselnej výroby. Dve manufaktúry, ktoré na území mesta pôsobili, sa vo veľkej miere zapísali do priemyselných dejín na území Slovenska.

 

Po rozmachu výroby, hlavne finančne nedostupného porcelánu a doznievaní výroby habánskej keramiky, resp. fajansy, v Taliansku známej ako majolika, sa na území Slovenska dostala do popredia pomerne málo nákladná a vďaka bohatým prírodným surovinovým zdrojom z okolia aj dostupná kamenina.

 

V Rožňave po vtedy už známej Markovej manufaktúre na spracovanie kože, vznikla v roku 1810 v poradí druhá – kameninová manufaktúra. Jej zakladateľom a prvým majiteľom bol Ján Hoffmann, sídlila v objekte na vtedajšej Čučmianskej, dnes Hrnčiarskej ulici. Malé rodinné podnikanie si po Hoffmannovej smrti v roku 1843 udržala jeho rodina do roku 1845, potom ju spravovala akciová spoločnosť, vo vedení ktorej sa vystriedali Štefan Mattyassovsky, Imrich Szontágh, Alexander Dubrovszky, Jakub Weinstein a Fabián Groszmann.

 

Rožňavská kameninová manufaktúra opierala svoju výrobu o suroviny z neďalekého okolia: o bielu hlinu z Betliara, žltú hlinu z Krásnohorského Podhradia, čiernu hlinu z Brzotína a červenú hlinu z Gemerskej Hôrky a z Mikolčian. Íly a piesok dovážala z Kečova a Jősvafő.

 

Najväčší rozvoj dosiahla manufaktúra v rokoch 1851 – 1854 pod vedením Imricha Szontágha, kedy v prípravnom a výrobnom procese pracovalo 23 robotníkov (kvalifikovaní – napr. formovači, modelári, maliari a nekvalifikovaní – paliči, pomocní pracovníci, mlynár). V tomto období vlastnila poschodový dom, záhradu a pastviny a mlyn na mletie hliny s menším dvorom. Jej výrobky sa v najväčšom objeme, mimo regionálnych trhov, predávali v Budapešti a Debrecíne, kde mala aj vysunuté sklady, z ktorých sa predávalo po celý rok. Počas vedenia manufaktúry Alexandrom (Sándorom) Dubrovskym nastal jej úpadok, ktorý pretrvával aj počas vedenia podniku Jakubom Weisteinom a posledným majiteľom Fábiánom Grossmanom.

 

Počas svojej takmer 100-ročnej existencie manufaktúra vyrábala pomerne bohatý sortiment výrobkov – rôzne druhy súprav, misy, podnosy, košíky na ovocie, kvetináče, šálky, v najväčšej miere ale taniere – úžitkové a dekoratívne, o ktoré bol najväčší záujem. 

 

Výrobky sa vyrábali v rôznych typoch dekóru. Najjednoduchšie a najlacnejšie boli biele, potom nasledovali výrobky s modrým dekórom (s modrými linkami, prípadne na okraji doplnené inými vzormi), popri ktorých sa ujal aj motív viničového úponku a výrobky s farebným dekórom (kvetinové girlandy, kytice). Pri dekorovaní produktov sa najviac používali farby modrá, červená, zelená a hnedá.

 

V každej skupine dekóru sa rozlišovali tri stupne kvality výrobkov:

1. „fain“ – jemná

2. výrobky bez označenia

3. výrobky s najhoršou kvalitou – „aušus“.

 

Najdrahšie boli farebne zdobené výrobky maľované voľnou rukou. Výrobky maľované cez šablónu boli lacnejšie.

Výrobky boli značené slepou značkou, ktorá zabezpečovala ich originalitu. Známe sú štyri značenia, ktoré sú charakteristické pre približne  nasledovné obdobia:

Rosenau –  1. polovica 19. storočia 

ROZSNYON – polovica 19. storočia  

D.S. ROZSNYON – 70. – 80. roky 19. storočia

Weinstein – koniec 19. storočia

 

Do 2. polovice 19. storočia sa manufaktúra snažila vyhovieť požiadavkám meštianskych domácností. Po zaplavení trhu porcelánom z Rakúska, Čiech a Moravy, sa jej výroba dokázala účinne prispôsobiť trhu a začala vyrábať produkty podľa vidieckeho vkusu. Vďaka výrobe nových typov džbánov, úžitkových a dekoratívnych tanierov a ďalších výrobkov s rastlinnými motívmi, ale aj s motívmi vtákov, motýľov a ďalšími, sa rožňavská kamenina udržala na trhu do začiatku 20. storočia. Podľa údajov košickej obchodnej komory prestala vyrábať v roku 1905.

 

Výstava Poézia kameniny prezentuje pestrosť, krásu a rôznorodosť výrobkov, ktoré sú výsledkom šikovnosti, nápaditosti, umu a vkusu vtedajších  zamestnancov. Výstava nie je zameraná na detaily histórie, aj keď ju, samozrejme, neobchádza.

 

Výstavu vhodne dopĺňa silueta J. Hoffmanna v životnej veľkosti a ilustračne aj informácie z regionálnej historickej tlače Rozsnyói Híradó z rokov 1912 a 1913, z ktorých sa dozvedáme o nadobudnutí výrobkov tejto manufaktúry do zbierok Mestského múzea v Rožňave.

Záver je venovaný prezentácii výrobkov pravdepodobne vyrobených v Rožňave. Tieto síce nie sú značené, ale svojím dekórom a formou zodpovedajú charakteru rožňavských výrobkov. Výstava je doplnená aj o ukážku výrobkov ďalšej gemerskej manufaktúry na výrobu kameniny založenej v roku 1823 v Muráni. 

 

Na výstave sú prezentované zbierky Baníckeho múzea v Rožňave, Východoslovenského múzea v Košiciach, Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a výrobky, ktorých majiteľmi sú súkromné osoby.

 

Autorka je historičkou Baníckeho múzea v Rožňave a kurátorkou výstavy.