ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Stráca sa v ničote

autor: Zsuzsanna Kozsár 2013-05-29

 

Stráca sa v ničote
 
Nechcem sa vydať za vdovca s troma deťmi, ktorý je omnoho starší než ja – toto je základný postoj hlavnej hrdinky drámy Mariša od bratov Aloisa a Viléma Mrštíkovcov. Dielo bolo uvedené v košickom Štátnom divadle v réžii Józsefa Czajlika. Ale keďže k deväťdesiatim minútam predstavenia nestačí iba toto rozhodnutie a konflikt, vyplývajúci z neho, mladá dievčina si rýchlo zmení svoj postoj a predsa sa vydá za ženícha, vybratého jej rodičmi. 
 
Toto správanie nie je logické ani tu, na začiatku. Nechápeme ani voľbu rodičov, ani počiatočnú nevôľu dcéry (Tatiana Poláková) a jej následné rýchle rozhodnutie pre sobáš. Nevieme, aké sú hybné sily postáv, ako spejú jednotlivé charaktery od jedného činu k druhému, aké majú emócie. Akoby sme nevideli živé postavy, ale iba nejaké gumené bábky. Ani neskôr sa nedozvieme, aký majú život novomanželia, Mariša chráni svojho muža (Peter Cibula) pred svojím vlastným otcom (Attila Bocsárszky), zároveň chráni slúžku (Lívia Dujavová) pred svojím vlastným mužom, ale čo prežíva, čo cíti ona voči svojmu mužovi a čo voči bývalému milencovi, ktorý sa znova objavil v jej živote (František Balog), to neprezradia ani jej činy, ani jej slová, ani jej tvár, ani pohyby. 
 
Mohli by sme to zvaliť na osud – ktorý sa nám sem-tam zjaví pred očami v podobe troch žien v čiernych šatách (Simona Fedorková, Anežka Petrová, Radka Šutľáková, študentky košického Konzervatória). Tieto postavy sú zdrojom napätia svojou zlovestnou mlčanlivosťou  v predstavení, ktoré je ináč dosť nudné. Tieto tri ženy by mohli byť grécke Moiry alebo rímske Parky, teda bohyne osudu, sudičky. Lenže občas sú tri, občas iba dve a a na začiatku predstavenia ležia vo vreciach ako úlovok, práve Vávra, Marišin muž ich prináša a práve Lízal, Marišin otec ich prezerá… Význam tejto úvodnej scény sa počas hry nevysvetlí, nerozvinie, nevieme, prečo tam ležali vo vreciach pred očami divákov, prečo sa z nich vyslobodili, prečo sedia občas ako veľké čierne vrany v kúte krčmy alebo v dome Mariše. Mohli by byť aj symbolmi smrti, ale pri posledných okamihoch Marišinho života sú z nich prítomné iba dve, kde je tá tretia, nevieme, iba tušíme. 
 
V tejto hre je priveľa otázok nechaných bez odpovede. Čo sa pozdáva Mariši na Franckovi, ktorý je vojak až komicky chvastavý a aké vážnejšie výhrady má Mariša voči Vávrovi, s ktorým sa predsa len dá zosobášiť. Prečo im Lízal nedá sľúbené veno a či zastrelí Vávra svojho soka alebo nie. A presne čo vedie k smrti Mariše. Samé pochybnosti, otázky, ku ktorým nám predstavenie nedáva žiadne usmernenie. Akoby bolo úplne jedno, nech si myslíme, čo chceme.  
 
Aj samotnú drámu považujem za slabú, bez vážnejšieho napätia – hoci nemožno ju posudzovať bez poznania pôvodného diela, ktorého päť dejstiev bolo skrátených na deväťdesiat minút hry bez prestávky. Čo si ma nájde, to je scénický obraz a kostýmy (Erika Gadusová). Táto izba s krivými, rozširujúcimi sa stenami ktoré držia iba laná, mi pripomína palubu lode, dopravný prostriedok pre cestu do neznáma. Že sa tieto steny rozpadnú pri smrti Mariše, to vyvoláva ľútosť a súčasne aj uľahčenie. Čo si ma tiež nájde, je scénická hudba (Róbert Lakatos) a pieseň na konci predstavenia, ktorá si kliesni cestu hlboko do srdca. V tých niekoľkých minútach sa naozaj klíči čosi katartické. Ale vyvinúť sa do úplnosti nemôže, lebo mu nič nepomáhalo počas celých deväťdesiatich minút. 
 
Je to na zamyslenie, prečo sa na začiatku 21. storočia vyberá dielo priemernej kvality z roku 1894, aký môže mať odkaz pre dnešnú dobu. Aký má odkaz pre dnešné emancipované dievčatá, ktoré sa nemôžu len tak prinútiť k sobášu iba z čírej vôle rodičov a z hmotných záujmov, a ktoré neriešia únik z nepríjemného spolužitia ani otrávením manžela, ani brutálnou samovraždou. Aký odkaz majú dobové pochmúrne kostýmy, krivé steny, krčmárska vznetlivosť chlapov a zarytá mlčanlivosť žien, aký odkaz majú tie čierne vtáky smrti. To všetko sa niekde stráca v ničote kvôli ťažkostiam s (de)kódovaním, niekde tie odkazy zlyhávajú. A darmo odznieva prekrásna pieseň a darmo sa nám zjaví prekvapivý a smrteľný posledný obraz pred očami, vstávam zo svojho sedadla namosúrená, s pocitom, že mi tu niečo chýba. Nie, Mariša, my dve sme si nenašli cestu k sebe. 
 
 
Foto: Joseph Marčinský