ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

hollósk

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Transformácie sakrálna (1)

autor: Michaela Knížová 2012-07-22

 

Transformácie sakrálna (1)

Transformácie sakrálna (1)

Svätí a mučeníci v dejinách

 

Kresťanstvo pred Konštantínom bolo mysterióznym náboženstvom. Kresťania boli obviňovaní z praktizovania mágie, odmietania pozemského života a z pohrôm, ktoré doľahli na Rím. Ako je známe, náboženské umenie nemohlo byť verejne prezentované a z doby pred rokom 200 neexistujú práce, ktoré by bolo možné pokladať za dielo kresťanského umenia. V počiatkoch kresťania neuznávali žiadne výtvarné zobrazenia, ani akékoľvek materiálne symboly, čo zrejme vychádzalo z odporu proti tradičnému pohanskému zvyku stelesniť božstvo. Zákazy vyobrazenia môžeme nájsť v Starom Zákone – Múd 14:8-9 „Prekliata je (modla) urobená rukou aj s tým, čo ju robil. On preto, že ju spravil, ona preto, že je nazývaná bohom, hoc je vecou pominuteľnou. Boh rovnako totiž nenávidí modlára aj jeho dielo pohanské.“ Ako narážku na modlárstvo bolo interpretované aj prvé božie prikázanie. Prvé výtvarné prejavy vidíme od 3. storočia v katakombách a vizuálne pripomínajú antickú pohanskú symboliku, ich príbehy. Je možné že aj životy niektorých svätých, a najmä atribúty, boli prispôsobené, či vychádzajú z pôvodných božstiev. Podobne ako tí pohanskí, preberajú svätci patronát nad určitým živlom, časťou roka, predmetom, chorobou atď.


Neskôr každý svätec nadobudol cirkvou schválené znaky. Tie sa potom používali po stáročia a stali sa natoľko záväzné, že vytvorili atribút. Spočiatku mohla byť svätosť dosiahnutá až po smrti, ale časom sa priklonili k záveru, že človek môže dosiahnuť svätosť ešte v pozemskom živote. „Zúžili význam slova a označují jím křesťana, kterého církev blahořečila nebo svatořečila a zapsala do kalendáře. O svatost má ovšem usilovat každý křesťan a může jí dosáhnout, aniž ji církev oficelně uzná.“ Do 13. storočia mohli svätých blahorečiť biskupovia, neskôr a až dodnes je to pápež. Hlavne u ranokresťanských mučeníkov nevieme dokázať alebo vyvrátiť ich existenciu.


Martýrstvo

 

Počiatky kresťanstva sú časom radikálneho odmietania všetkého telesného, dobou sebaobety, bolesti. Je to podporené aj náboženským teoretikom Tertullianom, autorom Apologetiky. „Dokazuje v ní, že křesťané jsou dobří občané, ale tvrdí rovněž, že jsou povinni dodržovat přísný mravní řád a vyhýbat se svodům okolního světa. Zakazuje např. službu v armádě a správních úřadech. Podle něho mají křesťané vzít na sebe mučednictví, neboť mučedníci jsou sémě cirkve.“ Svätosť a mučenie sú nápodobou Krista. „Kruté utrpení zakouší ten, kdo položí život, aby dosvědčil sudu víru, a právě na tyto jedince se obrací Tertullianus (2. – 3. Století po Kr.) ve svém povzbuzení mučedníkům, když věřící podněcuje, aby snášeli nevýslovná utrpení (o nich se však vyslovuje s netajeným sadismem), jimž budou sami kráčet vstříc.“ A bude to aj sv. Sebastián, ktorý predstúpi pred panovníka, aby sa mu vyznal so svojou láskou ku Kristovi, vedomý si rozsudku smrti. Svätá Agáta, Lucia, Dorota, či Agnes odmietnu snúbencov, vzdajú sa majetku, nechajú sa mučiť a rezať časti svojich tiel.


Martýrstvo ostro kontrastuje s blahobytným antickým životným štýlom a pre Rimanov vyľakaných zo smrti a bolesti je nepochopiteľné. „...zavrhujete život, plivete na slávu, pohrdáte všemi city náklonnosti a bažíte po kruté smrti, místo abyste se jí báli“ konštatujú Rimania kresťanským bratom Markusovi a Marcellianovi v najstaršej legende o Sebastiánovi. Ich strach zo smrti privádza kresťanov do katakomb, kde sa môžu bez problémov združovať, lebo majú istotu, že pohanský svet im nesiahne na kultové miesto mŕtvych.


Skutky Sebastiánove sa pokúšajú citovať svätcove kázne. Sebastián popisuje radostný a bezstarostný život po smrti. Každá bolesť, utrpenie, rany duchovné aj telesné pominú v okamihu smrti. Nestraší peklom, ako to bude zvykom v stredoveku, aj keď ho spomína, avšak skôr ako miesto pre neveriacich než miesto pre hriešnikov. Sebastián káže v bohatších vrstvách, ale do 3. Storočia, pred jeho údajným pôsobením bolo nové náboženstvo rozšírené najmä v chudobnejších vrstvách a medzi otrokmi. Martýri z prelomu 2. a 3. storočia sú majetní a dobre postavení. Dobrovoľne podstupujú muky, vzdávajú sa majetku, svojich priateľov, detí, rodičov. Chudoba, pokánie a bolesť fyzického tela ich môže rýchlejšie priblížiť k Bohu.


Spočiatku sa kresťanské umenie obmedzilo na idealizované zobrazenie dobrého pastiera. Ukrižovanie nebolo považované za ikonograficky prijateľný námet, vraj preto, že utrpenie Krista deklaruje hlavne jeho ľudskú podstatu a potláča podstatu božskú. „Teprve později, ve středověku je člověk na kříži uznán za skutečného člověka, poníženého, potřísněného krví, znetvořeného utrpením. Zobrazení ať již ukřižování či různých fází pašijí nabývá dramaticky na realismu a v Kristově utrpení oslavuje jeho lidskost.“ Expresívnym príkladom je Kristus z Grünewaldovho Isenheimského oltára (1513-1515). Je šedý, takmer zelený, z tela mu trčia tŕne, prsty má skrútené.  Vľavo je omdlievajúca Panna Mária. Na ľavom krídle je zobrazený Sebastián ako zrelý bradatý muž bez akéhokoľvek náznaku expresívnosti. Jeho telo je takmer celé zahalené.


Kým Kristus bol zobrazovaný rôznym spôsobom (dobrý patier, Pantokrator, trpiaci na kríži..) od počiatkov kresťanstva, svätci a mučeníci získali výraznejšiu obľubu v umení až po ikonoklazme (8. storočie). Hlavným ikonografickým symbolom mučeníka je palmová ratolesť. Ostatné atribúty vychádzali z ich životov a vzťahovali sa buď na ich konkrétny zážitok (často práve spôsob, akým boli umučení) alebo na zázraky, ktoré sprevádzali ich sväté relikvie.


V stredovekom umení mučeník nie je zobrazovaný zničený mučením, u obyčajného svätca ide len o vyrovnanosť, oddanie sa svojmu osudu. Kristus priniesol mimoriadnu obetu a všetci ostatní sú iba napodobovatelia. „Takový obraz trpíciho Krista převezme i kultura renesanční a barokní, které budou klást stále silnejší důraz na erotiku bolesti.“ Ľudská zmyselnosť  je neodmysliteľnou  súčasťou Berniniho Extázy svätej Terézie.  Terézia z Ávily bola mystička, autorka kníh zo 16. storočia. Popisuje okamihy nadpozemskéo pohnutia  a túžbu po splynutí s Bohom, ponúka mu celú svoju bytosť. Potvrdil správnosť jej cesty mnohými extázami až po mystické (práve Berninim zobrazené) prebodnutie srdca, ktoré zaplavilo Teréziu ohňom nadprirodzenej lásky. Aj keď ona sama mučeníčka nebola, dobrovoľná bolesť spojená s extázami, ktoré popisuje, a aj zobrazovanie jej osoby v umení sú mučeníctvu blízke. Dalo by sa povedať, že vizuálne zobrazenie „erotiky bolesti“ u sv. Terézii z Ávily a Sebastiána, ako uvidíme v nasledujúcich kapitolách, sa pohybuje na rovnakej hrane extázy a orgazmu.


Legenda o sv. Sebastiánovi a jeho rola v dejinách umenia

 

Legenda o Sebastiánovi pochádza z neskoro antického obdobia, kedy vzniká množstvo hagiografických textov označovaných ako gesta martyrum – skutky svätých.  „Ta se vyznačují tím, že do vyprávění o titulním světci, či mučedníku jsou, více či méně organicky, vřazeny epizody pojednávající o dalších mučednících majících vztah k hlavnímu hrdinovi, jejichž jména sice pocházejí z „autentických“ pramenů, ale zpracování jejich příběhů je zcela ponecháno fantazii autora.“ Skutky Sebastiánove boli populárne v ranom stredoveku. Koncom päťdesiatych rokov 13. Storočia bol pôvodný príbeh adaptovaný Jakubom z Voragine do Zlatej legendy, ktorá mala pravdepodobne význam aj pre umelecké zobrazenia.


Podľa legendy sa Sebastián narodil v bohatej rodine v Galii a na kresťanstvo prestúpil zrejme počas puberty. „První podrobnosti o Šebestiánovi, například to, že pocházel z Milána a zemřel mučednickou smrtí v Římě, přidává v letech 395–396 Ambrosius z Milána.“ Jeho obľuba ešte stúpla v 7. storočí. Vraj počas moru v roku 680 mu v Ríme v Bazilike sv. Petra vztýčili oltár, ktorého stavba zázračne zastavila epidémiu.


Sebastián sa stal vojakom a neskôr pretoriánom (kráľovským, palácovým strážcom) najskôr v Miláne a potom v Ríme počas panovania posledného prenasledovateľa kresťanov – Diokleciána. Hovorí sa, že bol jeho obľúbencom, panovník netušil o vojakovom vyznaní.


Najstaršia legenda začína Sebastiánovou kázňou, kde vysvetľuje zmysel pokory a mučeníctva. S kázňou sú spojené dva zázraky – vyliečenie nemej sv. Zoe (bude neskôr obesená za vlasy, lebo odmietne obetovať modlám) a zjavenie siedmych anjelov sprevádzaných svetlom ožiareným mladíkom, ktorý pobozká Sebastiána na znak jeho svätosti. Nasleduje mnoho ďalších kázaní, ničenie modiel, zázračné uzdravenia a pomáhanie uväzneným a prenasledovaným kresťanom. Sebastián sa spolu so svojimi najbližšími ukrýva v dome správcu panovníkovho sídla – Kastula (sv. Haštal) a u jeho manželky Ireny. Zjavuje sa mu vo sne mŕtva Zoe, je svedkom pochovania Kastula zaživa a iných vrážd a mučení. V neskoršej, zjednodušenej legende sa uvádza, že Sebastián im vyslovene závidel a žiadal o muky a smrť. Želanie sa vyplní, vierou sklame samotného Diokleciána. Panovník  nechá v poli z jeho tela urobiť terč pre lukostrelcov. Sám sa prišiel pozrieť a vyžívať v jeho trápení. Možno tu vznikol mýtus o Diokleciánovi a Sebastiánovi, kde panovník túži po tele vojaka, ale ten ho odmieta, čo mu zabezpečí mučeníctvo. Mýtus je podobný legendám o mladých dievčatách (sv. Dorota, sv. Agáta...) uprednostňujúcim obetovanie tela bolestiam a Kristovi pred pohanským milencom či snúbencom. Súčasťou mýtu sa v neskorších storočiach stane aj mladosť a mimoriadna Sebastiánova krása.


Mučenie šípmi nespôsobilo svätcovi smrť. Na druhý deň ho nájde sv. Irena, odnesie ho domov a tajne lieči. Vyliečeného ho chcú prepraviť do inej krajiny, on odmieta a predstúpi opäť pred Diokleciána, aby sa mu vyznal z lásky ku Kristovi po druhý krát. Oceňuje ho ako vládcu a rešpektuje jeho autoritu. Cíti sa poddaným, ale za omnoho väčšieho pána považuje Krista. Dioklecián ho nechá zbiť a zabiť. Telo je odhodené do stoky, aby sa nedostalo ku kresťanom. Po zjavení nájde telo sv. Lucina a pochová ho.
V roku 680 vypukol mor v mestách Pavia a Rím, potlačili ho relikvie svätcových šípov a obe mestá mu vzdali poctu. Sebastián je oficiálne uznaný ako patrón strelcov, vojakov a osôb napadnutých morom a sviatok je stanovený na 20. januára. Svätec mal v tomto období ďaleko od krásneho mladíka. Takéto zobrazovanie je zrejme len dôsledkom mýtu a k transformácii ku krásnemu mladému mužovi dochádzalo postupne. Na mozaikách v období morových pliag (pravdepodobne okolo roku 682) je zobrazený v rúchu, s bradou, v postoji sudcu a bez rán po šípoch.

 

Renesančný Sebastián

 

Dve odlišné podoby svätca ukazujú fresky od Benozza Gozzoliho z roku 1464 a 1466. Na staršej sedí ako Kristovi podobný vznešený muž s bradou v modrom rúchu na tróne, pod ním je dav ľudí a nad ním sa vznášajú anjeli so šípmi. Na jeho tele vidíme jediné poranenie na ľavej nohe, pod rúchom. Na druhej, namaľovanej tiež pre kostol San Giminiano, je takmer nahý a jeho telo stojí na podstavci pred lukostrelcami, je poviazané  a prebodané spŕškou šípov.


Raz mučeník a raz otcovský ochranca pred chorobou. Tieto dve tváre sa striedajú niekoľko storočí, dominantnejší je Sebastián ako obnažený, krásny a silný muž – obraz, ktorý vytvorila práve renesancia. Akoby bol mužskou verziou ženy – Venuše, a zároveň dôvodom na zobrazenie obnaženého tela. Renesancia mu dala aj nádych erotizmu. Miestami môžeme nadobudnúť dojem, že jeho atribútom je omnoho viac nahé telo ako šípy. Už protireformácia vyčítala umelcom, že berú Sebastiána len ako zámienku k zobrazeniu mužského aktu.


V druhej polovici 15. Storočia maľuje Perugino Sebastiánov nemajúcich už nič z dôstojného a strohého svätca stredoveku. Úplne nahý, s minimálnou pokrývkou okolo bedier, hlava naklonená dozadu bolesťou alebo rozkošou, živými farbami namaľované zmyselné telo. Takmer žiadne rany. Na obraze z roku 1495 má v sebe jediný šíp – v krku. Evokuje ranu po uhryznutí milencom. 
Spoločným znakom Perugionovych Sebastiánov (pokiaľ zobrazuje cele telo)  je rúcho previazané cez bedrá tak, aby evokovalo tvar mužského pohlavného orgánu.


Od Perugina pochádza niekoľko zmyselných Sebastiánov. Keďže pracujem s autopotrétom, je pre mňa najsilnejší autorov autoportét ako sv. Sebastián z r. 1493. Na obraze je portrét a poprsie autora, zobrazený vznešene, ale zároveň žiadostivo. Opakuje sa šíp zabodnutý do krku. Výnimočné je, že nejde o skutočný šíp, ale o jeho ilúziu vytvorenú nápisom Opus Peruginus Pinxit - „Dielo namaľoval Perugino“. Možno tu začína cesta autoportétu, ktorú v 20. Storočí dovedie do extrému japonský básnik  Yukio Mishima.


(pokračovanie)