ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Transformácie sakrálna (2)

autor: Michaela Knížová 2012-07-29

 

Transformácie sakrálna (2)

Transformácie sakrálna (2)

Obraz Sebastiána v tvorbe a živote Yukia Mishimu

 

Mishima je najskôr modelom pre temné a expresívne fotografie, ktorých autorom je Eikoh Hosoe. Niekoľko Sebastiánov a ponurý portrét s ružou v ústach, majú blízko k sadizmu aj masochizmu. 25. 11. 1970 inscenoval Mishima svoju samovraždu. „Najprv si vrazil do brucha meč a následne sa mu jeho milenec pokúsil odťať hlavu, zasiahol však len šiju. Nakoniec ho sťali prívrženci a po ňom aj jeho priateľa. Smrť mala sumarizovať jeho dielo – apoteóza krásy, lásky a krvi.“ Jeho smrť je mystifikovaná a šíria sa o nej rôzne teórie. Šlo o rituálnu samovraždu, ktorú si plánoval rok dopredu a vychádzal z vlastnej poviedky Patriotizmus. Súčasťou príprav boli fotografie, na ktorých inscenoval rôzne podoby smrti, aj hrdinskú smrť sepukku, ktorú neskôr zrealizoval.


Mishima v autobiografickej knihe Confessions of a Mask zažíva svoju prvú ejakuláciu nad reprodukciou jednej z malieb sv. Sebastiána od Guida Reniho. Manieristický maliar Guido Reni (1575-1642) podobne ako Perugino vytvoril množstvo portrétov svätca, pozornosť sústreďuje na zmyselnosť tela a šípy sú takmer nepostrehnuteľné. Tieto maľby boli modelom pre Mishimove fotky. Jeho zviazané telo, pózy, inscenovaný les, očakávanie krásnej smrti sú bezpochyby voľným pokračovaním Reniho snahy o senzuálnu poetiku bolesti a umierania.

              
Motív svätej Ireny

 

Svätá Irena našla v lese umierajúceho Sebastiána a vyliečila ho. Je to jej jediný významný skutok, legendy ju spomínajú len niekoľkými vetami. Kanonizovali ju ako jednu z mála neumučených v období martýrií. Od baroka sa stala populárnou ženskou postavou na maľbách sv. Sebastiána. V minulosti som zvykla pracovať s jej postavou, držiacou v náručí Sebastiána, alebo vyťahujúc z neho šípy. Je to motív vizuálne podobný piete. Oblečená žena (alebo dve ženy) drží v náručí, alebo ošetruje v lese či na posteli Sebastiána. Niekedy mu vyťahuje šípy, niekedy natiera liečivými masťami.


Španiel Jusepe Ribera (1591-1652) svojich Sebastiánov zjemňuje, pribúda sv. Irena liečiaca svätcove rany. Jeho telo žiari v ponurej kompozícii s dvojicou starostlivých žien. Myslím, že na rozdiel od erotických, alebo krvavých Sebastiánov, sú Riberove obrazy plné nehy a skutočného náboženského zanietenia. Kompozično -svetelným protikladom sú  diela od Georgesa de la Toura (1593-1652). Zranený mučeník leží alebo sedí v tme a svieca, fakľa ožiaruje tvár ošetrujúcej svätice. Telesno je obrátené na duchovno. Irena je Pannou Máriou a Sebastián Kristom.


Jemný Sebastián

 

Výrazná zmena pri zobrazovaní Sebastiána nastáva koncom 19. storočia v dekadentnom umení, u symbolistov. Definitívne stráca náboženskú auru. Jeho telo je jemné, chlapčenské, takmer až dievčenské. Estetizácia, štylizácia, preludy, magično, fetišizmus, masochizmus a paradoxne istá neha. Získava dobovo  módny androgýnny ráz.


Výjavy francúzskeho symbolistu Gustave Moreaua (1826-1898) sú zasadené do nereálnych snových prostredí. Tváre mužov a žien sú takmer identické. Najslávnejším stvárnením svätca je Svätý Sebastián a anjel. Rúcho točiace sa mu okolo nohy pripomína hada ovinutého okolo tela Lilith a jeho pohľad nie je pokorný či agonický, ale namrzený. Nekomunikuje s divákom, ani s anjelskými postavami, ktoré ho obklopujú. Je zahalený estéctvom a chladom. Omnoho zaujímavejšie sú kompozície so svätými ženami, ktoré ho nájdu v lese. V jednom prípade má pri nohách mláku alebo jazierko, v bolesti sa nad ním nakláňa, možno aby v ňom uvidel Narcisa.


Odilon Redon (1846-1916) sa najviac vzďaľuje atmosfére utrpenia a bolesti. Na jednej maľbe je Sebastián prežiarený svetlom a obklopený pestrofarebnými kvetmi, na inej pripomína lesného bôžika vo svojom kráľovstve. Akvarel z roku 1912 ukazuje štylizované zobrazenie prikrčeného tela, dobodaného šípmi. Leží v uzavretom nepravidelnom ovále tvarom pripomínajúcim orgán. Je ohraničený červenou a mohol by byť bunkou alebo maternicou.


Tieto zjemnelé práce korešpondujú s hrou mytérií od talianskeho básnika a spisovateľa Gabriela d′Annunzia. D′Annunzio spolupracoval so skladateľom Debussym na hudobnej verzii jeho hry Le martyre de Saint Sébastien. Viaže sa na ňu historka, že videl tancovať ruskú tanečnicu Idu Rubinstein, a o jej nohách povedal, že sú to nohy Sebastiána a vymohol si, aby ju obsadil do baletu (1911) vytvoreného podľa hry. Hra bola kresťanskou obcou odsúdená kvôli alternácii ženou a aj kvôli jej židovskému pôvodu. D′Annunziova milenka Nathalie de Goloubeff sa v milostných listoch inscenuje do roly svätca a žiada si podstúpiť podobné muky a Sebastián prestáva byť výlučne mužským, homoerotickým  objektom. Otvára sa mu cesta na bytie ženou. Alebo alternatívna cesta pre ženské umelkyne, podstupujúce bolesť, prezentujúce utrpenie na hrane eufórie a agónie.


Motív sv. Sebastiána vo filme

 

Zobrazovanie a vnímanie svätého Sebastiána, podobne ako mnohých ďalších ranokresťanských svätcov – mučeníkov, môže mať pôvod v antických mýtoch. Spočiatku sa zobrazoval ako nenápadný muž v zrelom veku. Neskôr sa z neho stal nový Apolón – urastený a krásny vojak, aj s apolónskymi atribútmi – šípmi. Homér popisuje v Iliade, ako Apolón strieľal šípy medzi ľudí a prenášal nimi mor. O niekoľko stovák rokov neskôr sa stali šípy (hlavne tie „pravé“ Sebastiánove) ochrannou relikviou proti stredovekým morovým nákazám. V osemdesiatych rokoch 20. storočia nadobudne patronát nad ľudmi chorými na AIDS.


Vzťah medzi Sebastianom a pohanskou mytológiou som som našla vo filme Dereka Jarmana a Paula Humfressa Sebastiane z roku 1976, s hudbou Briana Ena. Film bol odmietaný pre kontroverzné spojené biblickej témy s homosexualitou a na festivale v Locarne ho vypískali.


Sebastiane je voľné spracovanie  legendy, založené skôr na mystifikácii svätca ako gay ikony. Začína orgiastickými oslavami na počesť boha Slnka, tancom mužov s obrovskými penismi simulujúcimi pohlavný styk. Krásny Sebastian so zlatou vavrínovou korunou víťazov je panovíkovým favoritom, možno milencom. Po tom, čo sa zastane svojho druha je za trest vyhnaný strážiť hranice krajiny spolu s ostatnými odvrhnutými, pohanskými vojakmi, ktorým vadí jeho náboženské presvedčenie a zároveň ich provokuje jemným vzhľadom. Celý film je pozliepaný z homoerotických scén a scén mučenia Sebastiana vedúcim jeho stráže, keďže sa odmieta milovať s ním. Pri jednom mučení je pripútaný o zem a vystavený prudkému stredomorskému slnku.  Po čase začne mať vidiny a prihovára sa pohanskému slnečnému bohu (Apolónovi), ktorý sa v istých okamihoch stáva Kristom a nesmierne ho priťahuje, vo svojich blúznivých stavoch po ňom túži takmer fyzicky. Keď niekoľkokrát odmietne vodcu strelcov, je popravený a umiera dostrieľaný šípmi, na rozdiel od legendy, kde tento útok prežije.


Krátky film z roku 1947 Fireworks amerického experimentálneho režiséra Kennetha Angera patrí medzi prvé radikálne poňaté homoerotické filmy. Sám režisér si v ňom  zahral hlavnú úlohu. Príbeh je bez dialógov, dôraz je kladený na vizuálnu stránku, každý záber by mohol byť fotografiou. Atmosféra aj masochistický ráz filmu evokujú legendu (resp. mýtus) o Sebastiánovi.


V prvej scéne za zvukov dažďa sa k divákovi približuje námorník, v náručí s bezvládnym telom mladého muža. Záber sa vzďaľuje. Vystriedajú ho pohľady na zmyselne spiaceho muža. Nasleduje rad symbolických záberov: sledovanie sa v zrkadle, rozopínanie si nohavíc, rozhádzané fotky s námorníkmi, zapínanie košele... Neodolá zvádzaniu mladého námorníka, za čo je zbitý jeho kamarátmi. Zábery bitky ukazujú len na jeho tvár, po ktorej stekajú rôzne tekutiny, môžu byť krvou, vodou, semenom.


Bez slov, čiernobiely s emotívnym striedaním záberov a s dynamickým strihom je aj krátky film Bava Defurna z roku 1996 Saint. Defurne využíva dojemnú poetiku prostredníctvom takých momentov ako sú symbolické slzy na chlapčenskej tvári, ľalie v mysterióznom lese, plačúci chlapec, zviazané ruky, biele rúcho, rozbité sklo.


Telesnosť, bolesť a smrť

 

Storočia vykryštalizovali dva možné vzorce pre svätých mučeníkov. Buď sú strohí, bez náznaku expresie, ich identitu zistíme len prostredníctvom atribútov, alebo je dôraz kladený na ich utrpenie a sústreďuje všetku našu pozornosť na bolesť. V prípade sv. Sebastiána náboženskosť alebo utrpenie  sú nahradené atribútom tela a sexualitou, ale stále ostávajú v sakrálnom kontexte. Aj umelci druhej polovice 20. storočia pristupujú k téme niekedy možno extrémnym spôsobom, ako som spomenula u básnika Mishimu, na strane druhej máme množstvo svetských, neheroizujúcich a éterických portrétov mladých mužov evokujúcich Sebastiána. Je jednoznačne najpopulárnejším mučeníkom v dejinách a v súčasnom umení, ale samozrejme nie jediným.


Sila bolesti, stopy na tele, skarifikácia, dobrovoľné mučenie, rany zahojené aj nezahojené. Mučenícke momenty v 20. storočí podstúpia mnohý umelci. Budú vnímať vlastné telo ako posvätný objekt, alebo len bežnú „vec“ použitú na umelecké účely. Mne evokuje telá svätíc Ana Mendieta, jej práca s telom a jeho stopy zanechané v prírode, napríklad prostredníctvom ohňa (možno nájsť odkaz na časté mučenie ohňom). Aj jej deformácia tela sklenenou doskou by sa dala prirovnať k zdeformovanému telu svätej Agáty (odrezali jej prsia). Dalo by sa povedať, že akýkoľvek rituál môže byť posvätný. Na vnútornej aj vizuálnej úrovni pripomínajú Mendietine záznamy jej akcií obrazy a odrazy mučeníkov.


Stopy na tele

 

Akčné umenie už neprináša iba tvorivý akt umelca, ale aj jeho priame prežívanie bolesti. Má šancu byť sám mučeníkom. Nie je to iba hra a sebaštylizovanie sa. Autori a autorky prechádzajú za hranice vlastných možností, ubližujú si, nechávajú ubližovať si, tečie skutočná krv, ostávajú skutočné jazvy. Vo väčšine prác body artu je možné s trochou nadsádzky nájsť ľubovoľného kresťanského mučeníka. Ranokresťanské učenie nás presviedča, že čím väčšie utrpenie na zemi, tým je trpiaci bližšie k bytiu svätým už za pozemského života. Je teda možné, že (nielen) predstavitelia body artu takýmto spôsobom sakralizujú svoje telá?


Japonský spisovateľ Yukio Mishima otvára svojou rituálnou „hrdinskou“ samovraždou inú otázku. Mohla by byť mučenícka smrť pokladaná za samovraždu? S psychologického hľadiska určite.  Sebastián a iní svätci žiadajú o smrť. Nielenže sa zámerne dostávajú do životu nebezpečných situácií, ale často o ňu prosia, dúfajú v ňu a je ich najdôležitejším životným cieľom.


Závan možnej dobrovoľnej smrti nájdeme napríklad v akciách Marini Abramović a Ulaya – The Other/Rest Energy (1980) a Chrisa Burdena – Shoot (1971).
 

Marina Abramović v akcii The Other drží luk a Ulay šíp napnutý v tomto luku. Šíp mieri na ňu. Obaja sú vypätý ako tetiva luku, priestor medzi nimi vypĺňa napätie fyzické aj duševné. Slávny Burdenov Shoot zašiel skôr smerom ku fyzickej bolesti, umelec bol skutočne postrelený. „Gina Paneová si počas svojej Action sentimentala pichala do predlaktia ružové tŕne a v Tušenom tele sa nad vlhkou sadrou rezala žiletkou.“


(pokračovanie)