ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Ľudia veria zázrakom a seriálom

autor: Miro Procházka 2014-05-15

 

Ľudia veria zázrakom a seriálom
 
     Posledný román Umberta Eca „Pražský cintorín“ sa stal bestsellerom. Kritici ho považujú po „Mene ruže“ za najlepší. Hlavným hrdinom je kapitán Simonini, tajný agent a intrigán, stojaci za väčšinou politických sprisahaní v Európe tých čias. Autora pri písaní podnietili iba ozajstné historické postavy a udalosti, román sa tak stáva pútavým nazretím do zákulisia dejín 19. storočia. Dôležitú úlohu zohráva otázka antisemitizmu. Duch diela sa blíži Alexandrovi Dumasovi, najmä intertextualite „Josepha Balsana“
 
Po prevalení kauzy Gorila sa na Slovensku explodovali konšpiračné teórie. „Pražský cintorín“ je takisto najmä o sprisahaniach. Či skôr o tom, ako vznikajú sprisahanecké teórie.
Ale veď dochádza aj k ozajstným sprisahaniam. Ibaže sa o nich skôr či neskôr dozvedajú všetci. Lebo sa končia fiaskom práve preto, že všetci o nich už vedia. A keď sa skončia úspešne, jednoducho sa nimi prestaneme zaoberať.
 
Napríklad? 
Július Cézar. Veď prišiel o život v dôsledku sprisahania. Vieme o tom od pamätných marcových id. Jestvovalo sprisahanie Catilinu, ktoré malo viesť k štátnemu prevratu v Ríme? Áno, vyjavil ho Cicero. A slobodomurárska lóža P2?
 
Skutočne pôsobila v Taliansku v 70. a 80. rokoch XX. storočia.
... a bola tajná. To bolo v podstate sprisahanie majúce za cieľ prevzatie moci. Veľmi vydarené – polovica sprisahancov skončila v talianskej vláde.
 
S premiérom Berlusconim na čele. No dobre, to sú ozajstné sprisahania. A v čom spočíva konšpiračná paranoja? 
V presvedčení, že všetko, čo sa nám pritrafí, je dôsledkom činnosti tajomných síl. „Protokoly sionských mudrcov“, o ktorých píšem v „Cintoríne“, sa radia práve medzi paranoické teórie. A tie zvyčajne používajú diktatúry, aby ospravedlnili vlastné nezdary. 
 
„Protokoly“ hovoria o svetovom sprisahaní Židov, a napísali ich zrejme na objednávku cárskej Ochranky. Osobito na to, aby šírili antisemitizmus a odvrátili pozornosť poddaných od nezákonností cárizmu. 
Ale nielen diktatúry nepriateľskými sprisahaniami ospravedlňujú svoje nezdary. Napríklad spisovateľ grafoman bude tvrdiť, že za nedostatkom jeho zaslúženého úspechu stojí spisovateľská a vydavateľská mafia. Vlastne každému schádzajú na um trocha paranoické myšlienky, pravda? Keď sa v sobotu vyberám kamsi autostrádou, ktorá je samozrejme zapchatá, myslím si, že je to vina vlády alebo firmy ju spravujúcej. A pritom je to najmä moja vina. Moja a všetkých mne podobných idiotov: vyrazili sme v sobotu, vediac, že isto zavrzneme v zápche. Ale keďže sa pred sebou nechceme k tejto sprostosti priznať, hľadáme voľáke malé sprisahaníčko na ospravedlnenie. 
 
Mnohí vám vyčítajú, že váš román „Pražský cintorín“ len bezducho kopíruje antisemitské názory obsiahnuté v „Protokoloch sionských mudrcov “.
Istí čitatelia azda nechápu, o čo mi ide, ale veď spisovateľ nemôže zodpovedať za chybné prečítanie svojho románu. Nie je Flaubertova vina, že katolícki kňazi voľakedy zakazovali čítať „Pani Bovaryovú“ mladým dievčatám, aby náhodou nedostali chuť na manželskú zradu.
 
Prečo sú, podľa vás, sprisahanecké teórie tak silne zakorenené v povedomí?
Prečo? Lebo sú večné. Podľa filozofa Karla Poppera sprisahanecké teórie sa začali Homérom, pretože všetko, čo sa dialo v Tróji, zosnovali predtým bohovia na Olympe. Prvých 10 rokov môjho života ma talianski fašisti učili, že Angličania, Židia a kapitalisti konšpirujú proti úbohým Talianom. A Berlusconi ešte nedávno navrával ľuďom, že všetko je sprisahaním komunistov. V Taliansku už nie sú komunisti, ale on tvrdil, že sa chystajú prevziať moc. 
 
Sprisahanecká teória usporadúva život, je liekom na jeho nepredvídateľnosť. Stačí potravinová nákaza či oslepujúci pančovaný alkohol a hneď sa vyroja konšpiračné teórie. Strach býva tým väčší, že nevieme, skade zlo naozaj prichádza. Ľahko je nám uveriť, že potraviny otrávil nejaký bin Ládin. 
Jednako najdôležitejšie je asi to, že sprisahanie sníma vinu z nás samých. Neurobil som kariéru, lebo som mal závistlivého šéfa. Alebo preto, že akurát dáki Židia...
 
Po prečítaní vašej knihy sa čitateľ môže pocítiť trocha upokojený – teraz konečne vie, kto stojí za všetkými tajuplnými aférami XIX. storočia. Váš hlavný hrdina má prsty v Dreyfusovej afére a zodpovedá za dodnes nevyjasnené potopenie parníka „Ercole“,  na ktorom utonul básnik Ippolito Nievo a účtovné knihy Garibaldiho výpravy na Sicíliu. Prečo ste si zvolili práve XIX. storočie? 
Lebo vtedy vznikli „Protokoly sionských mudrcov“, ale pokiaľ ide o antisemitizmus, tiež sa prihodilo čosi nové. Až do francúzskej revolúcie bol teologický, Židov obžalúvali zo zabitia Krista. Žili v getách, ktorými sa z času na čas prehnali krížové ťaženia, páliac, vraždiac a rabujúc Židom trochu zlata. Ale nik ich neobviňoval, že chcú vládnuť svetu..
 
Boli prichudobní a prinevplyvní? 
Správne. Po francúzskej revolúcii sa Židia emancipujú, podaktorí asimilujú, stávajú sa súčasťou spoločnosti. Pôsobia ako advokáti, vedci, ale aj bankári. Odozvou je laický antisemitizmus, ktorý umožnil vytvoriť teóriu všeobecného židovského sprisahania majúceho za cieľ ovládnuť svet. To napokon nebolo iba dáke tmárstvo. Pri písaní „Cintorína“, som pre seba objavil celý prúd socialistického antisemitizmu, ktorý stotožnil Žida s kapitalistom, s „Rotschildom“. Jeho predstaviteľom bol jeden z hrdinov mojej knižky, francúzsky spisovateľ Alphonse Toussenel. V rovnakom čase, kedy vyšiel môj román, taliansky vedátor Michele Battini uverejnil prácu nazvanú „Socializmus imbecilov“. Tento, zrejme Gramsciho výraz sa týka práve socialistického antisemitizmu. 
Ale písanie sprevádzajú aj motívy nevedomé a úchylné. 
 
Napríklad? 
Voľba padla na XIX. storočie taktiež preto, že som mal veľkú chuť napísať un roman-feuilleton, čiže román na pokračovanie, podobný tým, čo vtedy uverejňovali noviny. Práve romány tohto typu, hoci „Tajomstvá ľudu“ Eugena Suea, podnietili „Protokoly sionských mudrcov“. U Suea išlo naozaj o sprisahanie riadené jezuitami, ale schéma bola tá istá. Postačilo len vymeniť neobľúbených rehoľníkov za Židov. 
 
Roman-feuilleton vo Francúzsku prakticky zakázali dekrétom ukladajúcim vydavateľom daň, ktorú neboli schopní zaplatiť. Prečo sa úrady báli pokračovaní? 
Lebo vďaka Sueovi sa roman-feuilleton stal revolučný. Vo svojom súbore esejí „Superman v masovej literatúre“ som mu venoval esej. Bol dandym, dekadentom, až ho raz večer zaviedli do domu robotníka. Obrátil sa. Keď začínal písať „Tajomstvá Paríža“, román o šľachetnom kniežati, ktorý strieda totožnosť, aby konal dobro, chcel predovšetkým rozprávať o raubíroch. Zmenil však názor a začal písať o sociálnej skrivodlivosti a nevyhnutnosti reforiem. Stal sa hrdinom všetkých francúzskych proletárov, potom politikom, skončil vo vyhnanstve. Sue písal naozaj nebezpečné knižky.
 
Dozaista aj ich masovosťou – a hromadné publikum v XIX. storočí sa ešte len rodilo. 
Prenikali aj k negramotným, lebo domovník, ktorý vedel čítať, čítal ďalšiu časť služobníctvu z celého baráku. 
 
Boli noviny s románmi na pokračovanie predchodcami bulváru? 
Skôr mali funkciu ako dnes mydlové opery. Umožňovali ľuďom si oddýchnuť od skutočnosti, stotožniť sa s hrdinami, ich príhodami.
 
Prv noviny využívali za tým účelom fiktívne postavy, teraz – ľudí známych tým, že sú známi. 
Aj tí sú vymyslení. Ide o vyfabrikované osobnosti, ktoré slúžia verejnosti na to, aby sa s nimi mohla stotožňovať. Predtým tiež jestvovali, boli nimi svätci. Ale teraz nasledovaniahodným vzorom je rosnička z televízie, a nie svätá Terézia z Lisieux. 
 
Hoci iná Terézia, z Kalkaty, bola síce aj nasledovaniahodným vzorom, aj celebritou. 
Aj otec Pio. A Panna Mária z Medžugoria – i keď akurát tú cirkev neuznala, je teda rovnako domnelá ako hrdinky „Dallasu“. Ale ľudia veria aj zjaveniam z Medžugoria, aj fabuli „Dallasu“. Nerozlišujú pravdu od fikcie.
 
Masmédiá, teraz internet, ale taktiež individualizácia západnej spoločnosti priniesli so sebou posunutie hraníc súkromia. Celebrity nemajú ťažkosti rozprávať v bulvári o podrobnostiach svojho sexuálneho života. Čo tam celebrity, aj obyčajní ľudia o tom vykladajú v talk-show!
Pre moje pokolenie je to neľahké prijať. Keď som bol dieťa, v mojej rodnej Alessandrii každoročne uvádzali vianočnú komédiu, ktorej dej sa odohráva medzi pastiermi. Ale tí pastieri, napriek tomu, že žijú v Betleheme, hovoria dialektom. Prichádzajú Traja Králi, stretajú cestou pastiera Gelinda a pýtajú sa ho, či počul o Jasličkách. Ten sa vracia domov a reve: „Kto im povedal, že sa volám Gelindo?“. „Ja“ - priznáva starý sluha. Gelindo ho mláti bakuľou, vreštiac: „Meno sa neprezrádza!“. To bola primitívna forma ochrany súkromia, tak ako omerta. Zatiaľ čo môj 12-ročný vnúčik sa na Facebooku chváli, že sa mu páči nejaká spolužiačka. Zrejme pre neho súkromie bude mať zúplna inú funkciu a inú hodnotu, ktorú nechápem. Ja nepoužívam Facebook, ani nie som v telefónnom zozname.
 
Keby ste boli v telefónnom zozname alebo na Facebooku, fanúšikovia a všetečníci by vám nedali pokoj. 
Na zvedavcov mám lepší spôsob: keď ľudia chcú čosi o mne vedieť, hovorím všetko. Ak klamem manželku, odchádzam a vravím, že idem k frajerke. Beztak tomu nik neuverí, ale nemôže mi ani predhadzovať, že čosi tajím. Ale ako pre ženu v XVIII. storočí bolo nemysliteľné, aby ukázala členok, tak je pre mňa nemysliteľné, aby som písal o svojich pocitoch na Facebooku. To nepochybne značí len toľko, že som veľmi starý. 
 
Šípili ste už pri písaní „Mena ruže“, že to bude svetový bestseller? 
Keď som sa rozprával o vydaní „Mena“ s priateľmi, navrhovali: čo takto v Blankytnej sérii Franca Mariu Ricciho? To je veľmi vyberaná edícia, s nákladmi dosahujúcimi 3-tisíc exemplárov. Ale ledva sa rozniesla zvesť, že som napísal román, dostal som dva telefonáty – jeden z vydavateľstva Einaudi, druhý z Mondadori. Chceli ju kúpiť bez čítania. No tak som dal „Meno“ prečítať šéfredaktorovi vo mojom materskom vydavateľskom dome Bompiani. Povedal: „Okamžite tlačím 30-tisíc“.  Zbláznil si sa – odvrkol som. Ale on mi skutočne dal závdavok na 30-tisíc exemplárov. 
 
Mali ste viac šťastia než Giuseppe Tomasi di Lampedusa, ktorému „Geparda“ nechcel nik vydať. 
Ďalší signál prišiel pri každoročnom stretnutí kníhkupcov a vydavateľstiev z celého Talianska, kedy prezentujú nové knihy. Kníhkupci si objednali 80-tisíc kopii, tiež bez čítania. A pamätám sa, že keď som písal, myslel som si, že ak sa podarí uhrať do 10-tisíc výtlačkov... 
Všetko sa stalo sťaby samo. Je recept na jablčník, takže všetci vedia ako urobiť jablčný koláč. Ale keďže skoro nikto nevie ako napísať bestseller, tak istotne nieto naň receptu. Ani ja ho nemám. 
 
Po šiestich bestsellerových románoch?
Ja vždy rozlišujem medzi knižkami „best sold“ a „best to sel“. „Best sold“ je napríklad Biblia, „Pinocchio“, „Snúbenci“ Alessandra Manzoniho, ktoré za 20 rokov mali 60 pirátskych vydaní.
 
Pirátskych? 
Manzoni na nich nezarobil ani líru. Alebo „Malý princ“ – vydavateľstvo Bompiani každoročne predá 100-tisíc exemplárov. Ide o knižky, ktoré sa nezávisle od úrovne tlače predajú vždy. Boccaccio uvádza príbeh o kováčovi, ktorý spieval strofy Danteho, prekrúcajúc ich – čiže dokonca keď „Božská komédia“ bola v rukopise, stala sa takou populárnou, že ju spieval ľud. 
Zase „best to sell“ je kniha zamýšľaná ako bestseller. Aký-taký recept na ňu jestvuje: treba do nej vraziť 30 percent sexu, 30 percent napätia, musí byť veľmi dlhá, nemožno napísať: „vyšiel a nasadol do taxíka“, ale: „zamkol za sebou bedlivo dvere, pomaly zišiel po mramorových vyšúchaných schodoch“. Čitatelia sa chcú s dejom stotožňovať. A také bestsellery píšu Stephen King či Dan Brown. Ale i tak možno napísať „best to sell“,  ktorý sa nestane bestsellerom. Čiže vzor bestselleru zo Sevres nejestvuje.
 
U vás nieto 30 percent sexu, nájde sa sotva nejaké promile, a knižky sa beztak skvele predávajú. 
Je to ešte horšie, lebo miesto toho tam pchám 30 percent latiny. Keď veľká vydavateľka Helen Wolffová chcela uverejniť „Meno ruže“ v USA, povedala mi, že medzi Bostonom a New Yorkom sa určite predá tritisíc výtlačkov. A na tritisíc mi dala zálohu. Zatiaľ čo najzaujímavejšie listy od čitateľov som dostal z Texasu, od ľudí, ktorí nikdy v živote nevideli katedrálu. To bol ozajstný fenomén – „Meno ruže“ sa nepredalo len medzi ľuďmi vzdelanými, ale upútalo aj tých menej pohrúžených v kultúre. Tento americký úspech bol pre mňa najväčším prekvapením.
 
Ako následnosť toho úspechu možno považovať popularitu Dana Browna, ktorý ako vy píše ustavične o sprisahaniach. 
V kníhkupectvách zameriavajúcich sa na okultizmus Brown kupoval tie isté práce čo ja, keď som písal „Foucaultovo kyvadlo“. Lenže ja som ich nebral vážne, on áno. V podstate je jedným z hrdinov „Kyvadla“, dokonca som mu pri našom stretnutí povedal, že som ho vymyslel. 
 
Počujte, nepíšete romány príliš učené pre masového čitateľa?
Isteže píšem pre masochistov. Ale jedine vydavatelia sa nazdávajú, že ľudia chcú jednoduché knihy. Ľudia chcú výzvy.
 
Miro Procházka, Bologna