ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Umenie recyklácie - Niekoľko myšlienok k filmu Györgya Pálfiho Final Cut – Dámy a páni

autor: Gábor Szabó
preklad: Lívia Simon 2013-04-25

 

Umenie recyklácie - Niekoľko myšlienok k filmu Györgya Pálfiho Final Cut – Dámy a páni
 
Princíp je pomerne jednoduchý: povyberaj kocky rôznych filmov z podobných situácií, urobi zostrih každé 3-4 sekundy tak, aby časti neboli navzájom protirečivé z hľadiska dramaturgie. Potom z týchto zostrihov vytvor jednotnú obsahovú líniu a dosiahni, aby diváci sledovali príbeh viac stoviek mužov a žien tak, akoby videli jeden pár. Napísané to znie celkom jednoducho, ale samotná práca trvala 3 roky, film je vyhotovený z 800 hodinovej „druhotnej suroviny“( strih: Judit Czakó, Károly Szalai, Nóra Richter, Réka Lemhényi a 6 asistentov).
 
Niekto hovorí, že dnešný maďarský film je v ošemetnej situácii a ako príklad vyťahuje práve tento film, vraj varili z vody, keď nemali z čoho... Ale Pálfi a jeho kolegovia sú medzi najkreatívnejšími filmármi, a voda je priveľmi homogénna v porovnaní s heterogenitou filmu Final Cut – Dámy a páni.  
 
Ale vynára sa iná problematika staro-novosti, celku a častí, paradox Théseovej lode: ak počas plavby boli vymenené všetky čiastky lode, je to ešte tá istá loď pri pristátí? Hlavne, ak šikovný tesár v inom prístavisku zostavil zo starých dielcov podobu pôvodného plavidla? Riešenie paradoxu je jednoduché: nie je to tá istá loď. Je celkom iná. 
 
Film Final Cut – Dámy a páni je nový film, a nie iba jednoduchá montáž slúžiaca na účely výuky, kam to v súčasnosti smeruje kvôli nevyjasneným autorským právam. (Doteraz nie je v predaji vo svete, aj keď komárňanský filmový klub Vasmacska ten film premietol, ale bez vstupného, podotýkam, s obrovským úspechom.)
 
Tento film poukazuje na fakt, že jednoduché variácie jednotlivých záberov je možné použiť ako abecedu, t.j. z kombinácií jednotlivých „písmen“ môžeme vytvoriť nekonečné množstvo „slov“. To by znamenalo, že z množstva filmov, nakrútených doteraz, počas 120-ročnej histórii filmu je možné vytvoriť súvislú montáž nekonečného počtu filmov. To by bola budúcnosť? Je to možné. Ďaľší „Final Cut“ možno bude nakrúcaný z filmov štúdia 20th Century Fox, ktoré založil pred 100 rokmi Wiliam Fox, muž maďarského pôvodu. Team Pálfiho už rokuje o spolupráci, a v prípade úspešných jednaní by mohli vyberať z 1600 filmov štúdia. Legálne.
 
Žijeme v období recyklácie, tak prečo by sme nemohli recyklovať aj film? Ani nepotrebujeme nijaký vynález! V literatúre a hudbe je známy tento fenomén viac stáročí. Od Goldbergových variácií Bacha po Prekliatu zem T.S. Eliota. V maďarskej literatúre je Péter Esterházy významným autorom (aj) citácií. Ale Tarantino (Kill Bill 1-2, Nespútaný Django), alebo postmoderné kreácie Pixar-Disneyho (trilógia Shrek) dokazujú pravdivosť myšlienok Baudrillarda: model kópie je už kópia, teda kópia je kópiou kópie.... nič nie je existujúce, všetko je interpretáciou, a všetky interpretácie sú interpretáciami predošlých interpretácií. A, ako vždy aj teraz je nám nápomocné Písmo sväté, ak otvoríme Knihu kazateľa: „Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom“. Každú kocičku filmu Final Cut sme už mohli vidieť (hoci asi nežije takýto človek na Zemi, ktorý by to o sebe mohol tvrdiť). Ani scenár nie je bohvieako mohutný, ani nápad nie je nový, veď organizátori veľkých festivalov často poprosia popredných umelcov, aby zmontírovali signál, alebo čiastky podobnou technikou – vytvoriac krátke šoty. Oproti tomu  Final Cut je dlhý 83 minút – a napriek tomu funguje – alebo práve preto?
 
A tu prichádza fenomén mágie. Keby človek nebol ničím iným, než sumárom všetkých nervov, buniek, elektrického napätia, mikróbov, boli by sme si veľmi podobní navzájom. Keby Final Cut nebol ničím viac, ako zostrihom cudzích filmových kociek do celku, mali by sme možnosť vidieť tuctový produkt, čo by mohol vytvoriť hocikto s ľubovoľným strihačským programom na Youtube. Našťastie je tento film oveľa viac. Je to nielen hommage pred históriou filmu, ale dôkaz toho, prečo chodíme do kina už 120 rokov, a budeme chodiť aj ďaľších 120 rokov. Lebo existuje aspoň jeden príbeh, ktorý je večný na plátne aj v živote. Ten príbeh je mágia spojenia ženy a muža. Podľa Karinthyho sa títo nikdy nezhodnú, lebo chcú niečo celkom odlišné: žena muža a muž ženu. Ale toto protirečenie môže láska rozuzliť a nanovo zauzliť, vždy dookola. Final Cut vytvára pohyblivý pomník aj tomuto kolobehu využitím techniky kaleidoskopu, keď každé 3-4 sekundy sa mení žena na inú ženu a muž na iného muža.
 
Možno takisto, ako v  reálnom živote?