ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Uvoľnene a neisto – Rozhovor s Miklósom Forgácsom

autor: Enikő Lovas
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-18

 

Uvoľnene a neisto – Rozhovor s Miklósom Forgácsom
 
Najúžasnejším, najodvážnejším podujatím košického divadla TeatRovás bolo pre mňa uvedenie drámy Miklósa Forgácsa s názvom Si zradca, Halász! – ktorá vznikla podľa novely Lajosa Grendela Večer v Amerike. Predstavenie odohrali zatiaľ dvakrát, videli sme ho asi tridsiati.
Je to pekným príkladom jedinečnosti pôsobenia divadla: niečo sa deje tu a teraz, niečo, čo sa nedá reprodukovať, ani zachovať. Gesto tvorenia je živené nádejou, že to predsa zanechá nejakú stopu v niekom. 
Už mesiace debatujeme s Miklósom Forgácsom, autorom-dramaturgom-režisérom o divadle, písaní a všeličom inom. Je to pokus o dialóg. Pokus prehovoriť a odmlčať sa.
 
 
O písaní
 
 
Miklós Forgács: S touto Grendelovou novelou spolunažívam už 26 rokov. Doteraz bola pre mňa dôležitá jej atmosféra, snová vírivosť a to, že sa v nej dajú Levice absolútne presne identifikovať, trasa postáv by sa dala vyznačiť aj na mape. Teraz je pre mňa podstatným už životný pocit, zotrvanie v malom meste, vkročenie do stredu dráhy životnej, mnohé tie banálne apokalypsy. Zúčtovanie so sebou bez konkrétneho výsledku, bezvýchodiskové sebaskúmanie, ako sa na seba premietnu vnútorná a vonkajšia skutočnosť a ty sa tak trochu stratíš v nich.
Moja hra sa odohráva v tomto ambientnom stave, keď sa miešajú vplyvy podstatné a nedôležité, zdôraznené a nevýrazné, osobné a vonkajšie – miešajú sa osudovo, ale predsa ľahko, takmer harmonicky. Okrem toho je to hra aj o prichádzajúcej neistote – čo je to skutočnosť, čími očami ju pozorujeme, koho život žijeme... Samozrejme, teraz len mudrujem. Písal som ju za tri dni, pravda, pol roka som robil k nej poznámky. Ale v skutočnosti som neuvádzal verzie, iba isté hľadiská. A potom som otvoril kohútik.
 
Enikő Lovas: Nie je to práve ľahké letné čítanie.
 
M.F.: Je to taký mozgový prúd... V skutočnosti je tam iba jedna postava, Halász, ostatné sú iba odtlačky a projekcie. Príbeh sa začína Halászom, ktorý je sám a končí sa matkou, ktorá je sama, ale tie samoty vôbec nie sú také jednoduché.
Registre prejavov neudávajú charakter, sledujú iba stavy. Možno je to veľmi prerozprávané, ale to bola hudobná štruktúra, kde sa hlavná melódia mieša s doprovodom. 
Ako žáner hry, zatiaľ pracovne uvádzam banálne ambientné inferno. 
Je to pravdepodobne ďalej od mnohých textov, ktoré sa považujú za hry. A čo je mojou prednosťou aj nevýhodou, som sfušovaný básnik, rozmýšľam naozaj v hudbe.  Nie v pridanej hudbe, ale v tom, že to je hudba samotná. 
A teraz, v tomto momente sa mi v nej javí najdôležitejším divadelným prvkom telo.  
 
 
O pol roka neskôr, po premiére
 
 
M.F.: Vykonal sa náš veľký podvod. Po niekoľkých veľmi intenzívnych skúškach, bez ovládania textu, uvoľnene a neisto sme odohrali predstavenie.
 
E.L.: Prečo ho nazývaš podvodom? Upozornil si obecentsvo, že je to pracovná fáza. Ako to brali?
 
M.F.: Mali sme veľký vplyv na všetkých dvanásť divákov. Zdalo sa, že to v nich čosi vyvoláva, že to považujú za osobné a sugestívne. Niekto sa vyjadril, že ak sa naučíme text a spravíme to poriadne, môže z toho vzniknúť celkom dobré divadelné performance. 
Myslím si, že najväčšou hodnotou tohto predstavenia je jeho charakter vyznania a personálnosť. Herecký výkon Petra Cibulu bol skvelý a vravelo sa aj o tom, že som mu bol rovnocenným partnerom.
 
E.L.: Diváci Rovásu sú vždy veľmi prívetiví...
 
M.F.: Boli tam aj herci z Thálie. Uznanlivo pohmkávali.
 
E.L.: Herec pravdepodobne dobre vníma, dobre vidí, čo robí druhý herec. Som však v ustavičnej neistote ohľadom toho, ako dokáže posúdiť celkové predstavenie. Prikláňam sa k názoru, že korektne.
 
M.F.: Niet zaručeného návodu na to, kto vie posúdiť celok alebo časť, ja už nie som si istý ani v posudzovaní seba samého. 
 
 
Po druhom predstavení
 
 
M.F.: Vďaka za vašu intenzívnu prítomnosť. Zloženie publika bolo dobré. Pätnásti z najrozmanitejších spoločenských, duchovných, vekových vrstiev. 
 
E.L.: Bol to zážitok. Čo sa týka rozmanitosti obecenstva: bola pekným príkladom toho, ako znáša publikum nezvyčajné divadelné formy alebo jazyk. Nikto neutiekol. 
 
M.F.: Možno to bolo iba dobrou výchovou. Alebo poctivosťou, vyplývajúcou z malého priestoru. Ale dúfam, že to bola aj zvedavosť a zahĺbenie sa do hry. Samozrejme sa vyskytla otázka, či je to ešte divadlo. Možno naráža na jeho hranice, ale ani nie najmodernejšími spôsobmi, veď performance a konceptualizmus sú trendy prítomné už niekoľko desaťročí. Jeden z divákov porovnal prácu prijímateľa pri tejto hre k horolezectvu: ak sa chvíľku nedržíš, už padáš a si vo fázovom oneskorení. Nám, účinkujúcim sa to javilo skôr ako prúdenie.
Pre mladých by tá hra bola snáď bližšie,  keby vedeli, že je to zásadne hororová dramaturgia, vnútorné prekonanie pekla. Je v nej línia prízrakov, je v nej hra so skutočnosťou a fikciou, stavy vedomia sa premietajú a zdeformujú, teda možno to považovať aj za smer popovej kultúry... Ale je potrebné to ešte presnejšie sformulovať.
 
E.L.: Samotná forma nie je pre mladého diváka cudzia. Asi nemá zakotvené očakávania, aj ľahšie vníma metaforický textový obsah. Ale myšlienkový obsah, ktorý ste vy nazvali príbehom krízy muža v strednom veku, sa pre mladého asi ťažšie prežíva. Je to prežívateľné pre diváka v strednom veku. Ktorý je však náchylnejší k tomu, aby bol rozčarovaný kvôli forme. 
Ako našiel v tebe tento materiál – najskôr epický, potom dramatický – svoju formu?
 
M.F.: Je to dosť závažný problém: zdanlivé alebo skutočné napätie medzi tematikou a zvolenou formou a menej markantné určenie cieľového obecenstva. Forma bola daná tým, že sa na javisku stretli dva rôzne postoje, postoj herecký a postoj „neherecký“, teda interpretujúci prítomnosť na javisku viac psychologicky, v ponímaní vonkajšieho pozorovateľa. Týmto bola daná forma zmien perspektív, spájajúca a zrážajúca iluzorické a konceptuálne prostriedky. Sformulovali sme sebatrýzniaci problém rozčarovanosti zo stredného veku s nadšením a pátosom puberty a naozaj sa to zdá byť rozporuplným. Po prečítaní textu bolo najväčšou otázkou, či je to naozaj divadelný text, ktorý sa môže predviesť, ale predstavenie akoby obišlo tento problém, iba prezentuje text, ale nespája ho s ďalším systémom, jednoducho iba priradí k vedomiu priebežné pásmo.
 
E.L.: Teraz si naivne myslím, že autor-dramaturg-režisér-herec Forgács prešiel týmito premenami práve kvôli tomu, aby sa väčšmi priblížil sám k sebe, k vlastným domnienkam. Preto som narážala na hľadanie formy. Názory divákov, „príbehy vnímania“ alebo prúdenie versus horolezectvo sú iba druhoradé.
 
M.F.:Ale táto časť je práve pudová. Lebka sa otvorí a – hoci je moja – ja som práve tak unášaný. Autor, režisér a herec sú tri rôzne osoby.
 
E.L.: Čo unáša a k čomu unáša?
 
M.F.: Hľadanie nejakého rajského jazyka... Vlastný raj je však peklom. Hľadanie strateného jazyka. Neexistuje vonku, iba vnútri. Po prestavení, zhovárajúc sa o ňom, znova vytvárame význam textu z nálad a duševných polôh. Je to emocionálny konceptualizmus. Mesto ako maternica... maternica ako očistec... vízia plodu pred narodením. Únik človeka v polovici životnej púte do maternice. Metafyzická panika.
 
E.L.: Je pekná táto nepretržitosť. Vo mne sa vytvorila podoba hry pri čítaní, v čase pripravovania drámy a v porovnaní s jej zložitosťou som videla usadené, čisté predstavenie. Samozrejme premýšľanie o tom, čo som videla, zostáva otvorené vo všetkých smeroch, ale systém samotný je uzavretý. Jasne vytyčuje vlastné hranice. Voda, narodenie, zem, smrť... a medzi nimi chaos. 
Bola v tebe nejaká snaha o usporiadanie? V strede dráhy životnej... 
 
M.F.: Strohá kompozícia k bujneniu jazyka. Túto novelu chcem pretvoriť už 5 rokov. Doteraz som ju v sebe nosil.
 
E.L.: Strohosť bola badateľná, hmatateľná a všetko bujnelo, čo bujnieť malo... Ale mohol by si povedať niečo aj o sebe. 
 
M.F.: Ale to moje ja je fiktívne ja. Ktoré môže byť reálnejším, každopádne viac hmatateľným, prebádateľným, lepšie vytýčeným, ako moje reálne ja. Namiesto nepohodlného ja rola preskúmateľného ja.  
 
E.L.: Myslíš tým iba sám pre seba? Alebo robí človek divadlo pre ilúziu, aby si na konci mohol myslieť, že nie iba?
 
M.F.: Je to stvorenie, teda objektívna skutočnosť. Neprichádza do úvahy, že nie je totálne.
 
E.L.: Kedy prichádza do úvahy? Alebo kedy nie je také?
 
M.F.: Jednoducho je také. Pochybnosti, sebairónia, neistota sú prítomné v istom parodistickom, neustále relativizujúcom sklone. Ale aj ten má charakter stvorenia... Svätý alibizmus.
 
E.L.: Péter Esterházy hovorí, že človek je pri písaní smrteľne istý niečím a zároveň aj smrteľne neistý. Pokračuje tým, že ak do tejto vnútornej drámy vpadne kritika, môže byť udalosťou s veľmi neistým vplyvom. Ale ešte nehovoríme o kritike.
 
M.F.: Pri tomto predstavení je podstatné, že čítame (nevieme text) a píšeme v ňom, čo nie je klasický divadelný prvok. Teda nie je to hotové, je zraniteľné, vytvára sa... Je to alibizmus a koncepcia súčasne. Alibizmus ako koncepcia, koncepcia ako ad hoc materializovanie situácie. Súkromná situácia ako cesta, ako poslanie, ako martýrium, ako riziko. Súkromná zraniteľnosť ako odvaha, ako jazyk.
Je to môj pradávny pocit, že ako tvorca neukazujem podstatu, ale generujem istý šum v pozadí, istý nával, sledovaním čoho sa môže v hlavách zrodiť aj čosi podstatné. Vytváram prostredie, ale koniec koncov netvrdím nič, iba vyprovokujem tvrdenia iných. Toto poskytuje aj predstavenie, istú štylizovanú súkromnú personalitu.
 
 
Namiesto písania kritiky rozhovor
 
 
M.F.: Tvoja kritika (ak ju napíšeš) bude odbornou analýzou. Náš rozhovor však môže byť subjektívnym ba lyrickým.
 
E.L.: To je teraz také zvláštne, lebo nie som dosť ďaleko, ani vonku, aby som písala kritiku. Aspoň si myslím. Povedal si toho tak veľa, že nedokážem mať iné myšlienky.
 
M.F.: Tak sa pokús o tento myšlienkový pochod ako východisko: čo je, ak berieš toto predstavenie ako tradičné divadlo, alebo jednoducho iba divadlo? Čo sa stane vtedy? Možno k nemu mať takýto vzťah? Kladie odpor? Je riešiteľné? Znehodnocuje sa?
 
E.L.: To sú práve otázky, ktoré možno klásť vonkajšiemu pozorovateľovi. Človek nemôže vymazať časť svojho mozgu predtým, než začne rozmýšľať. O predstavení by som vedela a chcela písať pravdepodobne vtedy, ak by ma bolo rozrušilo v hocijakom zmysle.
 
M.F.: Nerozrušili sme ťa?
 
E.L. Nie. Vstúpili ste do mojej veľmi intímnej sféry, do mojich kruhov, ale nerozrušilo ma to.  Nie som muž v strednom veku, nie som ani v kríze... Ale bolo dojímavé sledovať, čo ste ponúkli ako pohľad. Považovala som za úplne samozrejmé, že je scéna obnažená, obratá o všetko, čo by sa mohlo dotknúť súkromia a sily textu. Text pre mňa panoval tak silne nad priestorom, že som mala chuť zatvoriť si oči. Ale zaujala ma aj inzultácia, prichádzajúca odtiaľ, smerom od pohľadu.
 
M.F.: Materializácia ba „priestorovanie“ textu.
 
E.L.: Zaujímavý bol aj kontrast herca a takmer civilnej osoby, harmónie, dysharmónie, protipóly...
 
M.F.: To bolo hlavným cieľom. Text ako priestor, účasť ako text.
 
E.L.:  Ani telo som nevidela doteraz takto napnuté, očisťujúce sa vlastnou hanbou a nakoniec prestávajúce byť... Hoci je to somarina, lebo nakoniec sa objavil Kruh alebo skôr kruhový pohyb (plodová voda a zem), ako vystúpi z jednej a poklesne do druhej. Alebo stúpa aj to, čo klesá? Možno je to z hľadiska kruhu nerelevantné. 
Čo je pre mňa veľkou otázkou – a práve tu som odmietla dobiedzanie –, či zahynie duch skôr ako telo. Toto predstavenie mi kládlo túto otázku. Lebo to žblnkanie, čím komentujeme vlastné bytie, nemá hornú vrstvu. Presnejšie povedané nemá adresáta, ak voláme stále iba na seba, aj vo svojich pridelených úlohách. 
 
M.F.. Teraz na mňa zvalíš svoje hľadiská. Tieto tvrdenia privádzajú do pomykova.
Ale telo je iba núdza. Duch sa valí.
 
E.L.: Ale nie vždy rozumieť jeho reči. Ako sa ozýva Anjel v Hamvasovom Karnevále. U teba, na tvojom javisku: ozýva sa aj odmlčí sa duch zatvorený do tela. Dotkla sa ma aj beznádejnosť dekódovania.
 
M.F.: Snaží sa o znovasformulovanie, o odlúčenie, ale často sa vie tento duch iba odraziť. 
 
E.L.: Bolo to aj drámou odrazení. A v tomto ohľade tam bolo mnoho krásy.
 
M.F.: Jeden môj priateľ nenávidel tento text preto – a nevedel, čo si s ním počať, nechápal to –, lebo sa cítil, že to celé iba prešľapuje na jednom mieste, celé je iba trýznenie bez riešenia. A to, že sa nedeje nič, nie je o prázdnote v zmysle Becketta, ale iba o becmocnosti, zmätku, trápení...
 
E.L.: Ak ho to miatlo, predpokladám, že sa cítil v tom osobne dotknutý. Podľa mňa je Si zradca, Halász! veľmi silne mužské dielo. Keďže som žena a ako pozorovateľ som bez emócií, oceňovala som najmä estetickosť.
 
M.F.: A to si predstav, že som doteraz písal absolútne ženské diela. Ak začnem písať, nejako vždy skončím pri maternici. Aj keď neviem nič, symbolicky sa vždy motkám v tej oblasti. Bolo pre mňa podstatným zážitkom byť pri narodení dcéry... A to bolo potrebné aj k plodovej vode. To je ináč aj alternatívnym názvom drámy Si zradca, Halász! – Chuť plodovej vody. A ako je pri mne stále Grendelova novela, tak aj báseň, ktorá je so mnou od obdobia strednej školy a ktorú si občas znova privolávam:
japonskí hasiči
japonskí hasiči sa zadívali na seba
japonskí hasiči videli udivených japonských hasičov
.
.
.
.
Takže pri Danteho strede dráhy životnej je druhým mottom drámy táto báseň od Tibora Wehnera. Je práve o tom.
 
E.L.: Ďakujem, že si sa o to podelil so mnou. 
 
M.F.: Mal som vždy dve základné témy: rozotieranie hraníc medzi fikciou a skutočnosťou a v spojení s tým túžba odísť. Zistil som aj to, že ani nechcem nič povedať pomocou tvorby. Tvorba je iba istým druhom bytia, transformácia bytia do diela, nie obsah, entita. Práve preto v tom nemusíš vidieť iba to, čo chceš... Dobre, z istého hľadiska, čo aj dovoľuje, musíš v ňom ale uvidieť čosi, lebo ináč je prázdne.
To mi máta v hlave už dlhšie, že podstatou nie je dielo, tvorba, ale to, na čo sa nasmeruje pozornosť skrze neho. Origo je niekde medzi dielom a prijímateľom. Čitateľ alebo divák nemá na výber, musí si moje dielo stále znova a znova vymyslieť.
Mimochodom ja sám sa od svojich diel vzďaľujem. Vidím ich úplne zvonka. Nie ako kritik, ale ako cudzinec. Nie kriticky, ale s počudovaním.
 
E.L.: Boh videl, že je dobré. (Prepáč!) Myslela by som si, že pán Forgács by sa najskôr čudoval tomu, že Je a iba potom tomu, aké to je. A až úplne na konci tomu, že to, čo je a je nejaké, čím vlastne je.
  
 
 Titulná fotografia: János Hegedűs