ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

hollósk

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Videokontrola v médiách (1)

autor: Marek Stolarčík 2012-04-26

 

Videokontrola v médiách (1)

 

Video a mediálna realita
 
Nazdávam sa, že video je v súčasnosti najrozšírenejšie a najpresvedčivejšie médium nielen v umeleckej ale aj komerčnej sfére. Väčšina ľudí považuje záznam skutočnosti za realitu, teda pravdu. Spoliehame sa na zrak. Nechávame sa videným vtiahnuť a ľahko ovplyvniť. Slovné spojenia ako mediálna realita a videokontrola by mohli evokovať, že predmetom môjho problému bude teda video ako médium. K skutočnému jadru veci sa však dostávam analýzou médií a technológií ako takých, pričom odhaľujem ich mnohostrannosť.
„Elektrické svetlo je čistou informáciou. Pokiaľ nie je použité v nejakej verbálnej reklame alebo vyslovení mena, je akýmsi médiom bez posolstva. Táto skutočnosť je charakteristická pre všetky médiá. Znamená, že "obsahom" každého média je iné médium. Obsahom písma je reč, rovnako ako obsahom kníhtlače je písané slovo a ako je kníhtlač obsahom telegrafu. Na otázku „Čo je obsahom reči?" je nutné odpovedať: „Skutočný proces myslenia, ktorý je sám neverbálny." (McLuhan, 1991) 
Z uvedeného vyplýva, že video je médium ako každé iné, so všetkými pozitívami aj negatívami. To, čo ho robí možno viac výnimočným je jeho obsah, rozšírenie a účinky v modernej spoločnosti. Marshall Mc Luhan v knihe Jak rozumět médiím, rozdeľuje média na chladné a teplé podľa vyžadovania participácie na doplnení podanej informácie. „Pre teplé médiá je teda charakteristická nízka participácia, zatiaľ čo chladné médiá vedú poslucháča k vysokej miere participácie a doplnenia. Je preto prirodzené, že účinky, ktoré má na užívateľa teplé médium, ako je rozhlas, sa značne líšia od účinkov chladných médií, ako je telefón.“ (McLuhan, 1991)
Video je teplé a veľmi agresívne médium, schopné meniť proces myslenia na podvedomej úrovni, pričom nás denne ovplyvňuje viac ako sme schopní si vôbec pripustiť. Okrem iného priemyselné zmnožovanie vizuálnych a audiovizuálnych protéz a nadmerné používanie zariadení okamžitého prenosu od detstva spôsobuje chybné kódovanie mentálnych obrazov s malou možnosťou ich ďalšieho využitia a tým i rýchly zosuv pamäťovej konsolidácie. (Virilio, 2002)
Už prvé optické prístroje (mikroskopy, teleskopy, atď.) vážne deformujú vytváranie mentálnych obrazov a ich topografického vybavovania, narúšajú nutnosť reprezentácie, predstavovania produkovaného imagináciu, o ktorej dôležitosti čoraz častejšie počuť už aj z vedeckého hľadiska. Vďaka prostriedkom, ktorými môžeme nevidené celého univerza vidieť lepšie a v širšom rozsahu, prichádzame o našu hoci slabú schopnosť predstaviť si ho.
Od stredoveku môžeme pozorovať zjednodušovanie písaných znakov aj typografickej kompozície, čo zrýchľovalo prenos správ. Tento pretek medzi transtextuálnym a transvizuálnym trvá dodnes, kedy sa objavila okamžitá všade prítomnosť audiovizuálneho mixu, televízia a teledikcia v jednom. (Virilio, 2002)
„Hranice medzi vecami miznú, subjekt a svet už nie sú oddelené, čas akoby zastal.“ (Ernst Mach)
Ako tvrdil Merleau-Ponty: „Všetko, čo vidím, je principiálne v mojom dosahu (prinajmenšom v dosahu môjho pohľadu) a je na mape toho, čo „môžem“” V tejto významnej vete presne popisuje, čo teletopológia zničí, ak sa stane samozrejmosťou. „Podstata toho, čo vidím, už nie je principiálne v mojom dosahu, a hoci sa nachádza v dosahu môjho pohľadu, už nie je súčasťou mapy označujúcej čo „môžem“.”
“Logistika percepcie totiž rúca všetko, čo staré spôsoby reprezentácie zachovávali z toho ideálne ľudského originálneho šťastia, z toho „môžem“ pohľadu, ktoré zaručovalo, že umenie nemohlo byť obscénne.“ (Virilio, 2002) V tejto súvislosti Virilio poukazuje na Rodinove tvrdenie, že aj svet, ktorý vnímame si vynucuje iný spôsob odkrývania, nestačí ho otvárať prostredníctvom latentných obrazov fototypov.
„V dôsledku totálnej telekomunikačnej výstroje ľudia už v súčasnosti a ešte viac v budúcnosti budú kráčať k svojmu monadickému zavŕšeniu tým, že sa z nich vyvinú televízne monolity. Pritom budú však čoraz viac strácať kontakt a cit ku kedysi autentickej, "konkrétnej" skutočnosti, ktorá medzitým poklesla na neautentickú, sekundárnu, zdanlivo bezfarebnú realitu. Táto anestizácia voči niekdajšej realite je odvrátenou stranou vzostupu novej "reality", vzostupu tele-ontológie. Niektorí to nazývajú technologický pokrok. Ani v tomto prípade nemožno prehliadnuť efekty sociálnej desenzibilizácie. Vo svete narastajúcej mediálnosti existuje súcit prevažne len ako znakový cit osôb z obrazoviek, etika sa stáva telegénnym citátom a solidarita jestvuje primárne ako spoločné užívateľské správanie televízneho solidárneho spoločenstva." (Welsh, 1993)
„Fotografia pripravuje cestu hnutiu, prostredníctvom ktorého sa človek a prostredie odcudzia, čím sa vytvorí voľné pole, na ktorom všetko dôverné prepustí miesto osvetleniu detailov.“ (Benjamin)
Toto voľné pole je poľom pôsobnosti propagandy, marketingu, technologického synkretizmu, kde sa len v malej miere vyvíja odolnosť svedka voči fátickému obrazu. Pre ľudské oko je podstata neviditeľná – všetko je len ilúziou – ani vedecká teória, ani umenie, nie sú ničím iným než manipuláciou s našimi ilúziami. Tieto verejné procesy vytvárania mentálnych obrazov a ich psychofyziologické aspekty svedčia o krehkosti a jasných hraniciach týchto obrazov a dali by sa nazvať štátne tajomstvo podobné vojenskému, ktorého obsahom je prakticky neomylný spôsob manipulácie más. Obrazy veľkého systému priemyselnej reklamy a jej kódy slúžia na spustenie masového konzumu a proto-popovej kultúry. Dá sa hovoriť o reklamnom treste a to o vyvolaní žiadostivosti. (Virilio, 2002)
“Reklama je nejmocnější médium. Útočí na nás z televize, rádia, z internetu, ze stránek časopisů...zahlcuje ulice, dopravní prostředky, poštovní schránky i veřejné záchodky. Nevyhnete se ji. I když zdánlivě nabízí různé zboží, představuje stále tentýž dokonalý svět, ve kterém se po sladkém hubne, kde žvýkačky čistí zuby, cigarety chutnají a voní a auta jsou nejbezpečnějšími místy na světě. Hodnoty bez hodnot, krása bez krásy.“ (Ztohoven)
John Grierson (1942), priekopník dokumentárneho filmu, napísal v Documentary Newsletters, že vďaka propagande môžeme občanovi ponúknuť ovládanie imaginácie, ktoré až dodnes nášmu demokratickému spôsobu vzdelávania chýbalo; môžeme k tomu dospieť prostredníctvom rádia, filmu a pol tucta iných médií.
Verejná reprezentácia má však mnoho mutácií nie len v civilnej sfére, ale aj v policajnej alebo vojenskej a v oblasti strategickej obrany. Už Hitler prehlasoval, že úlohu delostrelectva a pechoty v budúcnosti prevezme propaganda. Reportéri, ale aj tí, ktorí mali urýchliť vojnu vo Vietname, ukazovali svetu hŕby amerických mŕtvol, zdrogovaných vojakov, týraných detí a civilistov namočených v terorizme špinavej vojny so známymi dôsledkami na americkú verejnú mienku. Takých príkladov poznáme v súčasnosti viac. Hlavne terorizmus, posledný z psychologických strašiakov verejnosti, sa stal objektom ovládania médií navzájom protikladných síl.
Dezinformácie a odstrašovanie patrí medzi jednu z najčastejších taktík súčasnosti. Virtuálny charakter v zbrojení a militarizácie je totiž napriek ekonomickým škodám vnímaný ako „priaznivý“, na rozdiel od reálneho charakteru stretu, ktorý by okamžite vyústil do opatery. Aj keď zdravý rozum uznáva oprávnenosť voľby „atómovej nevojny“, nikto si neodoprie poznámku, že takzvané odstrašovanie neznamená mier. (Virilio, 2002)
Deformácia skutočnosti sa veľmi ťažko meria: museli by sme najprv byť schopní definovať skutočnosť ako takú, a až potom sa zaoberať jej deformáciou. (Francois, 2006)
„Prvou obeťou vojny je pravda.“ (Joseph Rudyard Kipling)
Vzhľadom na potrebu rýchleho a komplexného podania informácií, je práve video médium médií a vo vzťahu k ostatným výtvarným disciplínam neúmerným náskokom predbieha sochu, maľbu, či ktorékoľvek iné médium.
 
 
Videokontrola
 
„Teraz predmety vnímajú mňa.“ (Paul Clee)
Toto prinajmenšom objektívne tvrdenie začína byť odnedávna objektívne, vierohodné. Takéto obrátenie vnímania predmetov dnes už objavíme na všetkých úrovniach. 
Premnožené používanie zariadení okamžitého prenosu si môžeme všímať či už v meste, podnikoch ale aj v súkromí. Tento teledozor v reálnom čase neúnavne striehne na neočakávané a improvizované v bankách, supermarketoch, či športových areáloch. A tu by sa dalo hovoriť o téme Panopticon, ktorú vo svojej knihe Dozerať a trestať rozoberá Michael Foucault. V dnešnej dobe globalizácie, kedy mediálny panopticon získava čoraz väčšiu disciplinárnu autoritu, je čas položiť si otázku, či sa tento fenomén týka zločincov a vrahov vo väzenských celách alebo nás všetkých. Veď predsa hlavným účinkom Panoptica je „vštepiť uväznenému vedomie, že je stále viditeľný, čím sa zabezpečuje automatické fungovanie moci. Dosiahnuť, aby dozeranie bolo nepretržité vo svojich účinkoch aj vtedy, keď je ako činnosť sporadické. Dokonalosť moci má smerovať k tomu, aby sa jej skutočné vykonávanie stalo zbytočným...uväznení majú byť v zajatí mocenskej situácie, ktorej nositeľmi sú oni sami...Moc by mala byť viditeľná a neoveriteľná.“ (Foucault, 2004) Táto moc vniká do modernej spoločnosti, vo verejnej i súkromnej sfére, vynucuje si poslušnosť a formuje moderného človeka na užitočné indivíduum.
Nedávno sa objavil nový prístroj na meranie televíznej sledovanosti. Táto „obyčajná“ skrinka, ktorá sa už neuspokojí len so zaregistrovaním okamihu zapnutia stanice, monitoruje aj prítomnosť osôb pred obrazovkou. Alebo súčasný Xbox od Microsoftu sníma svojho používateľa v najexpresívnejších momentoch zo súkromia jeho zábavy a následne snímky odosiela do databázy na internete. Takýchto špiónov by sa našlo určite viac. Primitívny stroj videnia bez pochyby naznačuje vývin v oblasti mediametrickej kontroly. Práve, keď verejný priestor začína ustupovať pred verejným obrazom, súkromná sféra postupne stráca svoju relatívnu autonómnosť. Ľudia v súčasnosti dokonca dobrovoľne napĺňajú internetové databázy a steny sociálnych sietí najintímnejšími informáciami zo svojho súkromia, v podobe fotografií, videí, ideí či momentálnych stavov, ktoré sú neustále pod kontrolou nie len ich priateľov, ale aj rôznych „bezpečnostných“ organizácií. Dobrovoľne sa nechávajú zatvárať do monitorovaných kontajnerov a odhaľujú svoje súkromie. Jedným z príkladov je Big Brother, televízny formát reality show, v ktorom viac než 15 týždňov žijú súťažiaci v dome plnom kamier a snažia sa tam vydržať prostredníctvom hlasovania divákov a tým získať vysokú finančnú odmenu. „Big Brother vás srdečne víta ako budúcich obyvateľov v Big Brother dome. Budete centrom jedinečného televízneho projektu, ktorý je už dnes mediálnou udalosťou. Big Brother závisí od vás a od vášho postoja...vy a vaši spolubývajúci rozhodujete o úspechu tohto programu.“ (Rusnáková, 2005)
Táto relácia ohrozuje fyzický, psychický a morálny vývoj detí a pravidelne za to platí niekoľko miliónové pokuty. A to všetko pre sledovanosť. V ére reality šou a dokumentárnych telenoviel, televízne programy ako Big Brother opäť oživujú experimenty s vérité každodennosti. Tieto nové žánre otvárajú pohľad do oblasti nefiltrovaného súkromia a intimity, ktoré premiestňujú do zorného poľa verejnosti a poskytujú tím, ktorí predtým unikali pohľadu kamery šancu na mediálnu „sebarealizáciu“. (Rusnáková, 2005)
Práve toto svedčí o pomýlenom vnímaní straty súkromia, neuvedomovaní si potenciálneho nebezpečenstva a zneužívaní odovzdávaných údajov a priam opačné reakcie na ochranu osobného priestoru. So sledovaným problémom súvisí aj skutočnosť, že žijeme vo svete "manipulácie" verejnej mienky.
„Vojna obrazov a zvukov nahrádza vojnu objektov a vecí, pretože v tej už k víťazstvu stačí iba nestratiť toho druhého z dohľadu. Vôľa vidieť a vidieť všetko, vždy a všade: vôľa zovšeobecneného osvetľovania ako iná vedecká verzia božieho oka, ktorá by naveky zakázala prekvapenie, náhodilosť i vpád nemiestnosti.“ (Virilio, 2002)
„Dozerať a trestať vytvárajú pár.” (Foucault)
Z povedaného vyplýva, že dvojicu dozeranie a trestanie môžeme vnímať, ako osobitne nebezpečnú zlúčeninu, ktorá sa navzájom povzbudzuje a determinuje. Nasledujúca kapitola informuje čitateľa o snahe zavádzania systémov dozoru na globálnej úrovni.
 
 
Kontrola a (ne)bezpečie
 
Kontrola a dozor dokážu samozrejme operovať aj na všetkých iných úrovniach. „Kompetentné inštitúcie“ majú možnosť odpočúvať náš telefón, sledovať náš pohyb a komunikáciu na internete, prezerať si naše bankové transakcie a ďaleko viac ako sme schopní vôbec prijať. Vedia o nás všetko a môžu to využiť/zneužiť v mene globálneho „dobra“ a boja proti napr. „terorizmu“. Tieto skutočnosti v spojení s dnešnými technológiami a softvérovou evolúciou začínajú byť pre mňa prinajmenšom znepokojivé, hlavne kvôli vysokému potenciálu ich zneužitia. Množenie sa databáz s údajmi o obyvateľstve na globálnej úrovni, štatistiky pravdepodobnosti chovania a pod. signalizujú veľmi intenzívnu snahu zaviesť systémy globálneho sledovania, ktoré majú omnoho viac spoločného s politickou a spoločenskou kontrolou, než bojom proti terorizmu. Po 11. septembri 2001 začali Spojené štáty tlačiť na všetkých svojich partnerov, predovšetkým na krajiny, s ktorými mali bezvízový styk, aby do cestovných dokumentov zahrnuli „biometrické identifikátory“. Spojené štáty vytvárajú databázu na zhromažďovanie biometrických identifikátorov zahrnutých v cestovných dokumentoch (digitalizované fotografie a odtlačky prstov na vízach pre väčšinu krajín sveta a digitálne fotografie v pasoch pre krajiny participujúce na programe bezvízového styku s USA).
Organizácie zaoberajúce sa ochranou súkromia, ako je britská Statewatch, vidia negatíva biometrickej identifikácie1 ako veľmi reálne hrozby. Ide o využívanie technológie, ktorá môže ohroziť základné ľudské práva. (EurActiv, 2010) Vo chvíli, keď sa uchyľuje k automatizácii percepcie, k novinke umelého videnia a k prevodu právomoci analýzy objektívnej reality na stroj, oplatilo by sa znovu vrátiť k povahe virtuálneho obrazu, k výrobe obrazov bez zjavného podkladu, bez inej trvácnosti, než je trvácnosť mentálnej alebo inštrumentálnej vizuálnej pamäte. Hovoriť o rozvoji audiovizuality dnes vlastne ani nie je možné bez toho, aby sme sa zároveň nezamerali na vývoj virtuálnych obrazov a na ich vplyv na správanie, alebo aby sme nepredpovedali i tú novú industrializáciu videnia, nastolenie skutočného trhu syntaktickej percepcie; a to so všetkými etickými otázkami, ktoré predpokladá a ktoré sa týkajú nie len kontroly a dozoru, vyvolávajúceho stihomam2, ale predovšetkým filozofickej otázky onoho zdvojovania uhlu pohľadu, zdieľania percepcie okolia medzi živým – vnímavým subjektom a neživým – strojom videnia. (Virilio, 2002)
Príkladom zneužívania osobných údajov je internetový projekt Face to Facebook, ktorý kradne milión facebookových profilov, tie spracuváva technológiou rozoznávania tvári a na základe požadovaných špecifikácií vytvára ideálne ľudské páry.
Je možno len otázkou času a možno všeobecného nevedomia, kedy budú existovať podobné projekty vyhľadávajúce napríklad ideálnu ľudskú rasu a podobne. V súčasnosti štandardizované biometrické údaje sú digitálna mapa tváre, odtlačok prsta a snímka dúhovky. Zákonnosť: s postupom technológie bude potrebné prijať novú legislatívu, definujúcu povolený zber a použitie biometrických údajov. Hospodárnosť: správa tvrdí, že Európa bude môcť zo svojej pozície na špici biometrických technológií výrazne profitovať. Stihomam označuje pocity prenasledovania, podozrievavosť, vzťahovačnosť.
 
 
(pokračovanie)