ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

hollósk

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Videokontrola v médiách (2)

autor: Marek Stolarčík 2012-04-26

 

Videokontrola v médiách (2)

 
Odraz v umení

 

Diela, ktoré viac či menej reagujú na problémy mediálnej reality alebo videokontroly, sa dajú pozorovať takmer v každej krajine. Pri bádaní touto témou som natrafil na mnoho umelcov a skupín, ktorí zaujali podobný postoj k zmieneným faktom. Transformácia mediálnej kontroly na sebakontrolu sa objavuje v rozličných umeleckých hnutiach, skupinách ale aj u jednotlivcov už od 60. rokov 20. storočia.

 


Česko - slovenská scéna

 

Jednou z takýchto umeleckých skupín, ktoré sa vzťahujú k problému mediálnej reality, je česká recesistická skupina Ztohoven. Skupina sa vyjadruje prostredníctvom umenia vo verejnom priestore. Pretváraním všednej reality tak mení jej význam. Reklama na nás útočí zo všetkých strán bez toho, aby sa nás ktokoľvek, kedykoľvek spýtal, či sa chceme na to pozerať. To bolo podnetom pre prvý z takýchto projektov Znásilnenie podvedomia (2003). V pražskom metre, v najpresýtenejšom centre reklamy, prelepili všetky reklamné lightboxy vlastnými plagátmi, ktoré približovali tento problém verejnosti. Vyvrcholením tohto projektu bola výstava spojená s vernisážou viacerých umelcov priamo na polohách týchto reklamných podsvietených zariadení. Všetky práce mali spoločnú tému plytkého obsahu reklamy a znásilňovania podvedomia týmto rozšíreným médiom. V ďalšom svojom projekte O mediálnej realite (2007) si skupina posvietila na kráľovnú všetkých médií, televíziu. Uvedomili si, že aj banálny program, ako je živá panoráma, nie je idylickým pohľadom na krajinu, ale iba obyčajným polhodinovým reklamným blokom na zábavné centrá lákajúce konzumentov do jednotlivých regiónov.
Dňa 17.6.2007 sa napojili do živého vysielania panoramatických záberov o počasí na ČT2 a simulovali v nich výbuch atómovej bomby. Svoj čin vysvetľujú tak, že chceli simuláciou atómového výbuchu upozorniť na manipuláciu s realitou v médiách. Vo chvíli pripojenia sa im podarilo spochybniť akýkoľvek obsah v televízii. Tém bolo nakoniec otvorených oveľa viac. Nehľadiac na pointu celého aktu, začali byť umelci označovaní za nebezpečných hackerov alebo digitálnych pirátov. Debata o (ne)závislosti médií sa zmenila na obžalobu za šírenie poplašnej správy. Pichli do osieho hniezda, dotkli sa slabého miesta systému a odkryli viac problémov než mali v úmysle. Sedem členov tejto akcie bolo počas dlhej doby vláčených súdnymi sieňami. Dostali pokutu od Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie ale na druhej strane sú ocenení Národnou Galériou, a to cenou NG333 pre mladých umelcov. Celá vec sa takto tiahla viac ako rok a stalo sa z nej niečo, čo si nikto z členov ani nepredstavoval. (O mediální realitě, 2008)
Pri rôznych vypočúvaniach a súdnych pohovoroch členovia skupiny zistili, že polícia o nich vie ďaleko viac ako by si priali. S kým telefonujú, s kým si píšu, s kým sa stretávajú, s kým spávajú, kde sa pohybujú vonku i na internete a mnoho iných detailov zo súkromia. Toto prekvapivé zistenie o rozšírenosti globálneho sledovania ich zarazilo a zároveň inšpirovalo k ďalšej téme a projektu Občan K (2010). Skupine Ztohoven v Prahe vystavili občianske preukazy zaliate do plexiskla. Umelci pod falošnou identitou volili, cestovali a dokonca sa ženili. Projektom Občan K chceli upozorniť na ľahké zneužitie identity. Po dvoch dňoch od happeningu šéfa skupiny, Romana Týca, zadržala polícia a doklady putovali na expertízu. (Szalai, 2010) 
Ďalší autori s touto témou a nemenej rafinovanou tvorbou sú dvaja študenti FAMU Vít Klusák aFilip Remunda so svojím dokumentárnym filmom Český sen (2003), ktorý skutočne zasiahol do života mnohých Čechov. V máji roku 2003 sa zišlo niekoľko tisíc ľudí na lúke v pražských Letňanoch. Prilákala ich tam reklamná kampaň na nový hypermarket ČESKÝ SEN s nevídane nízkymi cenami. Dav ľudí však na mieste našiel len priečelie potiahnuté plátnom. Tento „priateľský podvod“ bol súčasťou spoločného projektu oboch študentov, na ktorý dostali príspevok od Štátneho fondu Českej republiky pre podporu a rozvoj českej kinematografie. Dvojica si totiž v jednej z najväčších reklamných agentúr objednala propagáciu neexistujúceho produktu - hypermarketu. Potom už len s kamerou sledovali celý proces výroby dôveryhodnej reklamy, ktorá ani pri najmenšom nemusí byť podložená skutočnosťou.
Zábavný i znepokojúci film zblízka pozoruje reklamných profesionálov, režisérov, psychológov, analytikov, české celebrity, riaditeľa hypermarketu i zákazníkov – teda zvodný kolotoč konzumenstva, v ktorom sa dnes väčšina z nás vezie. Humorná, provokačná a inteligentná „reality show“ ČESKÝ SEN dokázala vrátiť najširšiemu českému publiku záujem o dokumentárny film. Film získal radu ocenení nie len v Česku, ale i na významných svetových festivaloch v San Francisku, Dánsku, Rusku i kórejskom Soule. Do programu svojho festivalu ho zaradil i Michael Moore, tvorca najúspešnejšieho súčasného dokumentu Fahrenheit 9/11. Slovné spojenie „český sen“ označujúce plané sľuby prebrali do svojho slovníka novinári, politici i obyčajní ľudia. (Česká televize, 2004)
Kritikou systému a ironizovaním mediálneho sveta za zaoberá aj česká umeleckoaktivistická skupina Guma Guar pôsobiaca v Prahe.
Zo slovenskej scény umelcov je veľmi výrazný dokumentarista Marek Kuboš, ktorý vo svojom filme HLAS 98 (1999) síce nerozoberal tému mediálnej reality ani videokontroly, ale jednoduchým konceptom nevývratne dokázal všade prítomný a rastúci záujem politických strán o manipuláciu názorov obyvateľstva a potencionálnych voličov. „Dokument zachytáva atmosféru na Slovensku pred kľúčovými parlamentnými voľbami, ktoré znamenali Mečiarov pád. Nevyužíva pritom iba formu klasického dokumentu ale využíva napr. televízne spoty väčších parlamentných strán, vďaka nekonvenčným postupom a mystifikácii uvidíme aj volebné machinácie, strach ľudí a rozpoltenosť spoločnosti.“ (ČSFD, 2008) Ďalší Kubošov film s názvom TAKÁ MALÁ PROPAGANDA(2001) zachytáva „Portrét bývalého spravodajského redaktora STV, vytvárajúceho „pozitívny obraz Slovenska“ za vlády Vladimíra Mečiara. Ten popisne odhaľuje, ako fungujú posttotalitné mechanizmy televíznej manipulácie, ako vznikajú zostrihy hovoriace divákom, čo si majú myslieť a čo pokladať za správne.“ (ČSFD, 2010)
Samotný Jozef Bazovský, bývalý redaktor STV, v Kubošovom filme vysvetľuje: „Tvrdilo sa že televízia v tej dobe, vlastne predvolebnej, v 98. roku klame. Ale nikto to tak nebral. Podľa mňa to nebolo klamstvo. Išlo tam o takú zlôžku poloprávd, rôznych dohadov, niekedy možno trošku aj výmyslov. Niekedy sa tá informácia nepodala celá, podala sa neúplná, skreslená. Podávali sa informácie iba z jednej strany, ale že by to bolo klamstvo...to si nemyslím." (Bazovský, 1998) Bazovský úplne otvorene popisuje svoju hlavnú úlohu v televízii a to udržať vtedajšiu vládu pri moci, ale i to, čo sa dialo, keď táto vláda o moc prišla. Dnes všetci vieme, že dejiny sa opakujú a nič nie je večné, ani isté. Zvlášť nie to, čo vidíme v TV a tobôž nie demokracia, na ktorú sa spoliehame. (ČSFD, 2010) „Mal som pri tom, dá sa povedať, taký veľmi dobrý pocit, lebo človek keď má možnosť manipulovať s ľuďmi, tak manipuluje...Množstvo ľudí má problém s tvorbou vlastného názoru a preto sú radi, keď im ho niekto ponúkne. Prichádzajú médiá, prichádzajú politici, prichádzajú rôzni manipulátori, ktorí im ten názor dajú. Množstvo ľudí si ten názor osvojí...necítim za to absolútne žiadnu zodpovednosť, lebo človek má mať vlastný názor... Tak. Ja za to nemôžem, že ľudia sú teľce." (Bazovský, 1998)
Aj Miroslav Nicz sa vo svojej tvorbe venoval podobnej téme. V práci Trvalé hodnoty (1993) „si privlastnil sekciu s elektronikou v obchodnom dome K-mart v Nitre, kde využil trinásť monitorov a videorekordérov v regáloch, na ktorých sa dňa 4.októbra 1993 v čase od ôsmej do devätnástej hodiny premietalo video, zosmiešňujúce pseudovedeckú publikáciu z pera historika Viliama Plevzu, nazvanú Trvalé hodnoty. Na videozázname „klonovanom“ na trinástich obrazovkách bolo vidieť, ako jednotlivé verzálky titulu Plevzovej knihy boli v časových intervaloch umiestňované v strede mušlí záchodových mís, ktoré ich nemilosrdne splachovali a posielali do „žumpy“....Svojim provokujúcim videoprogramom nahradil obvyklú kulisu programov televíznych komerčných staníc, vrátane obligátnych hudobných videoklipov, ktoré zvyčajne nonstop bežia na monitoroch televízorov v oddelení s elektronikou.“ (Rusnáková, 2006)
O sedem rokov neskôr, realizuje Miro Nicz svoju individuálnu výstavu v Nitrianskej galérii s názvom Priamy prenos (2000) ako interaktívnu videoinštaláciu, vysielanú na internete. „Vychádzala zo symbolu viacznačnej komunikácie, akým je dlažba – v súlade s touto premisiou autor vydláždil podlahy jednotlivých priestorov galérie dlažobnými kockami, kde farebne odlíšené časti podlahy obsahovali navigačné slová z počítačového jazyka a stručné autorské texty, viažúce sa na logiku informačných technológií a vizualitu médií, ktoré boli impulzom na generovanie mentálnych procesov návštevníkov galérie. Ich pohyb bol snímaný v jej priestoroch štyrmi webovými kamerami, a tieto živé obrazy s miernym časovým posunom boli transportované na internetovú stránkuwww.alfanet.sk/priamyprenos." (Rusnáková, 2006)
Na fakt, že masmédiá, televízia, dozorné kamery a rôzne kontrolné systémy sa podieľajú na zmazávaní hranice medzi súkromnou a verejnou sférou, poukazuje aj videoprojekcia Ilony Némethovej, nazvaná Morning (2003), ktorá je ambivalentnou výpoveďou na tému ochrany i straty súkromia. Videofilm nás uvádza do bytu výtvarníčky, kde ju od skorého rána ako významnú celebritu strážia dvaja bodyguardi – kukláči. Lajtmotívom krátkeho videofilmu je permanentné sledovanie umelkyne v malom byte – pri rannej toalete, počas raňajok, cestou na nákup a podobne, čo pôsobí nielen nepríjemne, ale aj komicky. Nebezpečenstvo, ako sa už neraz ukázalo, tiež číha v tom, že hranica medzi ochranou a orwellovským sledovaním je veľmi tenká a tieto dva fenomény môžu nakoniec splynúť.“ (Rusnáková, 2006)

 


Zahraničná scéna

 

So zaujímavým konceptom prišiel už v roku 1938 americký filmový režisér Orson Welles v predvečer sviatku strašidiel Halloween, ktorý pripravil pre poslucháčov rádia CBS, čakajúcich na inscenáciu pod názvom Vojna svetov (1938), nezvyklú zmenu. Hru spracoval tak, že v nej bolo nainscenované autentické rozhlasové spravodajstvo o invázii Marťanov na Zem. Herci v úlohách rozhlasových reportérov ohlasovali ich pristátie na farme neďaleko Grover’s Mill v štáte New Jersey. Počas vysielania odzneli každých 40 minút upozornenia (tí, ktorí si to nestihli vypočuť, boli min. 40 minút v omyle), že ide len o hru a že udalosť nie je reálna. Jeden z „reportérov“ mal doslova nervy trhajúci vstup, keď zahlásil: „Nebesia, čosi vystúpilo z tieňa, zvíja sa to ako veľký sivý had,“ povedal s hrôzou v hlase. „A tu sú ďalší a ďalší. Majú chápadlá... A tá tvár. To...to sa nedá opísať. Premáham sa, aby som sa vydržal na to dívať. Majú čierne blýskavé oči. Z úst im tečú sliny... Nenachádzam slová. Na chvíľu musím skončiť vysielanie, pretože si musím nájsť bezpečnejšie stanovisko. Prosím, ostaňte pri prijímačoch, čoskoro sa opäť ozvem.“ Vydesení americkí poslucháči samozrejme prepadli panike, balili si veci a naskakovali do áut. Táto rozhlasová hra spôsobila celonárodný škandál. „Analýzy správania Američanov okrem iného upozornili, že mnohí z poslucháčov sa nazdávali, že Spojené štáty nenapadli Marťania, ale Hitlerove Nemecko. Ale pri správe o útoku Japoncov na Pearl Harbour vraj mnohí na základe skúsenosti s údajnou inváziou Marťanov zapochybovali, či je to pravda.“ (Oríšková, 2006)
Táto skutočnosť nevývratne potvrdzuje silu a manipulatívny potenciál médií. S témou dozoru už v 70.tych rokoch ako prví svetoví umelci experimentovali Bruce Newman a Vito Anconci. Napríklad inštalácia Brucea NeumanaLive Taped Video Corridor (1970), kde divák kráčal dlhým, rovným koridorom, na konci ktorého boli dve na sebe umiestnené monitory. Nižšie umiestnený monitor prenášal záznam z koridoru, pričom ten, ktorý bol na ňom, prenášal priamy (CCTV) záznam z chodby a to záber z kamery vo výške asi 3 m, umiestenej pri vstupe do koridoru. Výsledkom bolo, že divák, ktorý kráčal po koridore, videl seba samého zozadu a čím bližšie pristupoval k monitorom, tým viac sa vzdiaľoval od kamery. Takže sa nikdy nedostal bližšie k "sebe" samému. 
Prácu s koridormi s názvom Corridor Instalation, robil v roku 1971 Nick Wilder, kedy použil sieť šiestich koridorov, pričom iba do troch z nich sa dalo vstúpiť, vybavenú niekoľkými monitormi, ktoré prenášali priamy prenos z týchto priestorov. Autorovi sa takto podarilo v divákovi vyvolať rozpor s tým čo videl, a s tým, čo zažíval v skutočnosti: divák sa strácal s pocitom zmätku a izolácie. (STANZA, 2008) 
Jedným zo súčasných tvorcov je aj britský umelec, vystupujúci pod pseudonymom STANZA, ktorý veľmi intenzívne rozoberá tému dozoru. Od roku 1984 vystavuje po celom svete práce týkajúce sa miest, krajiny, priestoru neustáleho dozoru, odcudzenie v meste a urbanizmu. Za svoje práce, ktoré využívajú net art, kódovanie, generatívne umenie, multiscreenové inštalácie a podobne, získal mnoho ocenení, bol súčasťou Benátskych Bienále a vystavoval v Tate Britain, Victoria a Albert Museum. (STANZA, 2010)
V projekte Urban Generation (2002 - 2005) skúma emocionálny svet metropoly a naznačuje svet univerzálnej kontroly. Dielo zhromažďuje živé vysielanie z CCTV kamier v mestách po celom svete, v reálnom čase, a tieto video streamy transformuje do multi- vrstvených vizuálnych štruktúr, pričom využíva autorský hardware aj software. Kamery sú stále spustené a preto sa dielo stále mení – to zobrazuje neustály a vyvíjajúci sa pohľad na mestskú krajinu a jej obyvateľov. V práci CCITYV II: Inside the Panopticon (2004) na podobnom princípe spracovania záznamu generuje 3D priestorové víry (architektúry). Priemyselná televízia alebo uzavretý televízny okruh (Closed Circuit Television, CCTV) ľudovo nazývaná kamerový systém, je spôsob televízneho prenosu na krátke vzdialenosti, zvyčajne po kábli, pričom sa televízny prenos používa na iné účely ako na prenos programu. Tieto systémy sa používajú predovšetkým na bezpečnostné účely (monitorovanie priestorov v snahe o zamedzenie krádežiam, vandalizmu a iným formám kriminality napr. v obchodných domoch, dopravných prostriedkoch, uliciach a mnohých ďalších priestoroch s masovým pohybom ľudí) a ďalej na diaľkové sledovanie rôznych automatizovaných procesov v priemysle (od toho pochádza slovenský názov). Dielo Publicity(2004) sa zaoberá otázkou, kto je vlastne vlastníkom dát bezpečnostných kamier a kto nás nimi sleduje. V projekte Authencity (2005) otočil pojem kultúry dozoru. Umožňuje divákov, aby všetci sledovali všetkých a tým položil otázku o legálnosti sledovania. Memory Space z roku 2005 používa nové technológie senzorov, CCTV sledovacie systémy a systémy rozpoznávania tváre, ktoré sledujú priestor, verejné interakcie a poskytujú "interpretačné" odpovede cez zhluky návštevníkov vo veľkých priestoroch. Návštevníci galérie sú "umelci", ktorých pohyb sa dá sledovať. STANZA v roku 2007 žiadal o povolenie nahradiť Eros Picadilly v Londýne robotickou plastikou s CCTV kamerovými systémami pod názvom Monument (2007). Robotické paže by sa pohybovali, kamery by mohli hovoriť "ahoj", zaznamenali by vašu tvár a záznam by potom odvysielali na plochách obrazoviek po celom meste a taktiež v on-line verzii. We have nothing to hide just to lose (2010) je performatívnym dielom používajúcim kamerové systémy. CCTV kamera sleduje pohyb umelca po budove počas hlbokej noci, pričom výsledok sa premieta mimo v meste. (STANZA, 2008) 
Rovnako dôležité je spomenúť jedného z najprogresívnejších streetartových umelcov, vystupujúceho pod pseudonymom Banksy. Ten sa vo svojich prácach zaoberá politickými a spoločenskými témami ako napr. anti-vojna, anti-kapitalizmus, antifašizmus, anti-imperializmus, anti-autoritatívny režim, anarchizmus, nihilizmus, existencionalizmus. Jeho diela taktiež bežne kritizujú chamtivosť, chudobu, pokrytectvo, nudu, zúfalstvo, absurdity a odcudzenie. Hoci sa Bansky pri práci zvyčajne spolieha na vizuál metafor a ikonografie, vždy sa tam snaží dostať svoje posolstvo. Zosumarizoval zoznam „ľudí, ktorí by mali byť zastrelení“ a tým sa naklonil ku skupine „fašistických kriminálnikov a náboženských feudamentalistov“.
Téma mojej práce sa najviac približuje dielu What are you looking at? (2004). Podstatou je CCTV kamera hľadiaca na graffity zobrazujúce nápis „Čo čumíš?“ umiestnená v Londýnskom Marble Arch. Aj v tomto diele rozoberá politickú tému, odráža tak modernú kultúru a je zreteľným výsmechom kultúry dozoru, nezmyslenej a prehnanej, ktorú v tej dobe Spojené kráľovstvo presadzovalo. Výskyt a množstvo CCTV kamier dosahovalo nadmerné hodnoty a tak začal Banksy, anonymný umelec, tichý protest, ktorým chcel vyjadriť svoju nespokojnosť nielen Britskej vláde ale aj verejnosti. (Bacon, 2010)
V januári tohto roku vznikol zaujímavý, možno i neplánovaný koncept, prostredníctvom ktorého mohla vyjsť na svetlo sveta jeho utajená totožnosť za 1 milión dolárov. Medzi položkami americkej internetovej firmy e-Bay sa objavila ponuka predajcu, ktorý tvrdil, že je schopný zistiť Banksyho skutočné meno porovnaním cien a dátumov predaných diel z daňových priznaní. O niekoľko dní bola aukcia zrušená, no v súčasnosti má vraj Banksyho identita hodnotu 2,500 – 4000 amerických dolárov, no zaujímavé sú aj špekulácie, že Banksy je v skutočnosti žena. (McHugh, 2011)
V roku 2008 sa mu podarilo vytvoriť veľmi odvážny kúsok pod názvom One Nation Under CCTV. Na bočnú stenu poštového úradu v londýnskom Newman namaľoval dielo, zobrazujúce malého chlapca, stojaceho na rebríku, ktorý maľuje obrovský nápis ONE NATION UNDER CCTV priamo pod reálne nasadeným bezpečnostným kamerovým systémom. (Mail Online, 2008)
Do nami sledovaného kontextu sa včleňuje aj nasledovná práca holandských študentov. Thomas voor´t Hekke Bas van Oerle z Hogeschool voor de Kunsten, spolupracovali na utrechtskom projekte PanoptICONS (2010), ktorý v skutočnosti rieši skutočnosť, že sme neustále pod dozorom sledujúcich bezpečnostných kamier umiestnených v centrách miest. Stály policajný dohľad prirovnávajú k skutočnému škodcovi, ktorý sa živí našim súkromím. Túto ideu reprezentujú kamerové vtáky (straky a čajky) – vtáky s kamerami namiesto hláv, umiestnené priamo v centre mesta Utrecht, kde sa živili ľudskou prítomnosťou. Okrem toho bol tento kamerový vták spolu so svojimi mláďatami umiestnený na výstave v klietke, zobrazený pri kŕmení - každodennom porušovaní nášho súkromia a osobnej slobody. (Galperina, 2010)
Nedávno prebehla svetovými médiami správa o diele moskovskej aktivistickej umeleckej skupinyVOJNA s názvom Úd FSB (2010) (FSB je ruská tajná služba, nástupkyňa KGB). Členovia skupiny namaľovali na zdvíhací most v Petrohrade, hneď oproti sídlu tajnej služby, vyše 60 metrový falus. Akcia trvala menej než 30 sekúnd. Symbol bol namaľovaný v obrysoch aktivistami a aktivistkami, pomocou liatia bielej farby z kanistrou. O niekoľko minút neskôr sa dostavil žiaduci efekt. Po otvorení mosta sa falus vztýčil smerom k budove tajnej služby. Dvaja z umelcov skupiny sú momentálne vo väzení, no zároveň bola skupina nominovaná na ruskú štátnu cenu za inováciu v oblasti vizuálneho umenia, ktorú však odmieta. Do celého prípadu sa zaangažoval aj známy britský grafitový umelec Banksy, ktorý skupine ponúkol peniaze na zaplatenie kaucie. Tie však boli napriek vysokej sume aj vysokej miere ruskej korupcie odmietnuté. (Kukurová, 2011)

 

 

(pokračovanie)