ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

eNRARV2019SK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Výstava Józsefa Szurcsika - Galéria Rovás

autor: László Császár
preklad: Andrea Gablyasz 2017-10-13

 

Výstava Józsefa  Szurcsika - Galéria Rovás

 


Dovoľte mi úvodom zopár osobnejších viet. Na nič podobné som si doteraz netrúfol, hoci som otváral už aspoň dva tucty Szurcsikových výsta v uplynulom štvrťstoročí. 

S Maestrom sme za zoznámili pred 38-mi rokmi, v roku 1979 a odvtedy ostro sledujem jeho umeleckú kariéru. V tom čase navštevoval ešte prípravku vysokej školy výtvarnej a keďže zvláštny pán školy hľadel krivým okom na tzv. umelecké dynastie, bolo ešte pochybné, či sa z mladšieho Szurcsika môže niekedy stať diplomovaný umelec. Nedostal sa síce na odbor maliarstva, ale napokon ho prijali. Najskôr sme sa stretli pri bráne vysokej školy, potom sme si vymieňali názory vo vinárni, aj vtedy už najmä o vzťahu jedinca a moci, o morálnych princípoch, čiže o veciach, ktoré sme vtedy obaja považovali za zásadné a dodnes ich za také považujeme – obávam sa, že to tak aj zostane. Z tohto stretnutia nevzniklo iba súkromné priateľstvo, spolupracovali sme niekoľkokrát aj mimo textov na vernisáže. Prvý krát som jeho výstavu otváral v roku 1992 v Galérii Stúdió s názvom Mierbojmierboj, o čom inom, ako o vzťahu jedinca a moci. Viackrát som o ňom písal, v niekoľkých médiách, on často kreslil ilustrácie k mojim textom, rovnako ako ja som sa pokúšal slovami priblížiť jeho obrazy. Napríklad „drsné szurcsikovské hrany tváre” pokiaľ viem sa prvý krát objavujú v roku 1986, na obale kazetového časopisu, zostaveného v Amsterdame. Naše priateľstvo v tomto roku prichádza k „ďalšiemu míľniku”: vyšla naša spoločná publikácia v Budapešti, s názvom Osemrúkosemnôh vo vydavateľstve Ab Ovo, ktorej obrazový materiál, čiže 125 „grafočarbaníc” vyberal majster Szurcsik z dvoch stoviek svojich diel, vyhotovených k tejto knižke.  Každú stránku knižky navrhol Józsi Szurcsik „ako remeselník” úplne sám. Toľko teda k tomu, ako som sa dostal dnes sem, do Galérie Rovás, a prečo sa chcem podeliť o textový odraz k niekoľkým aj tu vystaveným  obrázkom, ktoré ho z mojej hlavy vylúdili. 

Názov výstavy je Povaha nedostatku, ale čo je vlastne nedostatkom? 

Nesúcno; neprítomnosť osoby, predmetu, ktorý sa nenachádza tam, kde sa má; udalosť, jav ku ktorému nedôjde, hoci sa tak malo stať. Štrbina, prázdno; medzera, ktorá narúša jednotu istej veci, jej plynulosť, naštrbí jej celistvosť. Chýbajúca hodnota, nedostatočnosť; neukončený, nedokonalý stav, chyba, slabosť. 

Aká je povaha nedostatku?

Priznajme si, nedostatok nám nie je po vôli. Málokto po ňom baží, nech je to ktorýkoľvek druh: deficitné hospodárenie, nedostatok potravín alebo dôvery. Znakom nedostatku je apostrof  - alebo odsuvník, ktorý je vyslovene smutným interpunkčným znamienkom. Usmievavý, šťastný odsuvník by naozaj pôsobil groteskne. Nedostatok je skúseným preživším, ale šťastie nepozná ani z počutia. Nedostatkom nedostatku je úplnosť  - čo je stav, ktorý dosahujeme málokedy -  podľa niektorých nikdy. 

Mliečnym bratom nedostatku
je samota    keď nám chýba ten druhý/tí druhí. Voľba je slobodná: samota môže byť osamote, v pári alebo aj v spoločnosti. Môže to byť samota labute na jazere plnom kačiek, vyhnanstvo trpaslíka v krajine obrov, spásonosná samota nemého v ríši slepých, alebo bezmocná, zúrivá samota, ktorú pociťuje nič netušiaci volič, keď dav vykríkne meno Barabáša a z krotkej vravy je zrazu hurikán zvuku. Niet pochýb o  tom, že neľudia zo Szurcsikových obrazov dôverne poznajú všetky druhy samoty. 

Antihrdinovia stoja tu prikovaní v bláznivom svete, v ktorom si menia póly surrealita a realita, morálne a amorálne, v ktorom hrdinovia čakajú na svoj osud vo vývarovni, kde je vlk vlkovi človekom, kde strážcovia duší duše nechránia, ale zatracujú, v ktorom tým, ktorí načúvajú, sa naleje do uší olovo a zúfalí nadšenci sa napichnú na vlastné meče. 

Chýbajú z tohto sveta hrdinovia, a ktorí z nich zvýšili, sú zníženej hodnoty, zlacnení. Napadli ich mole, boli skrátení, rozkúskovaní, zomletí do salámu, použití ako handry.  Pena ich interakcií s vonkajším svetom je zbrzdená, uskutočňuje sa výlučne cez škáry múru, ktorý si okolo seba postavili.  

Chýba tu dôstojnosť mieru, osobnosti a slobody. Moc alebo iný  neduh ich zožral spolu s dušami. Nádenníci priemyslu nenávisti pochodujú pod vlastnými víťaznými oblúkmi, držia sa vlastných piedestálov, slepo hľadajú niečo, čo je Bohu podobné – niečo nafukovacie, nemilosrdné, niečo na zbožňovanie s lesknúcou sa mastnou kožou, veľkým tučným bruchom. Proti vymysleným démonom tvoria skutočné príšery, nasledujú divokého vuduvodcu. Zo slávnostnej tribúny mávajú kápovia z Panteónu, rozvratníci v motýliku. Holohlaví bitkári sa bijú na život a na smrť o veľký hrebeň. 

… a samotný boj 

Neustály boj, to nás privedie do hrobu. Za prežitie sa trpí. Globálny index mieru dnes nemá najlepšie hodnoty. Blahoslavení sú nemilosrdní. Boj má nespočetné množstvo podôb. Áno, boj, tí, ktorí bojujú, samotný zápas a príkaz v ňom vydržať. Zápolia tu  pásy so štvorcami, lichobežník s kruhom, slovesá s predmetmi, podmety s prísudkami. Ukrývaj sa, zavádzaj, špekuluj! Túžba zvíťaziť za každú cenu. A čo chovanie? Tomu príslušné. Až do svojej smrti, a potom aj po smrti veria vo svoju nesmrteľnosť. Porazení víťazi. Upozorňuj, zastrašuj, väzni! Maratón o prežitie sa blíži do finále. Pred múrom hriechov sa konajú preteky udavačov. Aréna praská vo švíkoch, tribúny zívajú prázdnotou, motá sa tade iba zopár obzerajúcich sa vnútorných bezdomovcov, civilisti trpiaci demenciou z prenasledovania vojnou. Láska nemá v aréne miesto. Život je boj, každý muž a každá žena v ňom bojujú, každý proti každému, neustále pripravení k lynčovaniu. Pochybuj, otáľaj sa, buď prehnane opatrný. Nie je pravda ani to, čo je pravda. Všetko je iné, než ako sa zdá. Kto hovorí nahlas, klame. Kto hovorí potichu, klame aj ten. Nikto nevysvetlí, prečo sa slová spravodlivosť a zloba v maďarčine líšia iba jedným, začiatočným písmenom. Chvost vrtí psom, súkromná bieda je na verejný smiech, na priečelí domova veteránov sú strieľne, nadčasová hlúposť, falošné proroctvá. V rezervácii trpaslíkov pitvú hrdinov. Trpasličia alternatíva obdivovaná z pohľadu trpaslíka, trpasličia elektráreň na trpasličí pohon. Buď dobromyseľný, nešikovný, preciťuj nekonečnú hanbu. Balansuj alebo odvisíš na lane, budeš chodiacou reklamou a nie pamätnou dlažobnou kockou na bulvári. 

… a tí, ktorí sú zatvorení do škatúľ 

Szurcsikove postavy sú samotárske tvory, beznádejne uzatvorení do seba. Eskimácki turisti ako cudzinci v púšti, so zmrazenými pocitmi, bez najmenšej šance roztopenia. Darmo sú zatvorení do škatúľ, priezor je zbytočný, sú osamelí a vystavení napospas, ako bezdomovec v kartónovom koterci, sú bezbranní so žalostným a falošným vedomím ochrany. Zamurovaní v ochrannom odeve, ktorí ich pred ničím nechráni, s maskou a papierovým štítom. Na larvárnej tvári niektorých z nich sa kotúľajú slzy, možno si práve v tejto chvíli uvedomili, že prítomnosť sa nikdy nezrodí z príležitostnej súlože dvoch apostrofov. Sú vlastnými totemovými stĺpmi vo svojich skafandroch – komparzisti a hosťujúci herci, na záskok v hre toho druhého, až do veľkej železnej opony. Citlivé, zraniteľné a veľmi krehké bytosti. Obete jeden druhého a samých seba, a samozrejme najväčší v pretvárke, pretože tá má milión spôsobov, umenie je iba jedným z nich.