ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Výtvarno z pasáže (2. časť)

autor: Miloslava Hriadeľová 2014-08-17

 

Výtvarno z pasáže (2. časť)

Umelec zoči-voči sebe

 
      Ono vystupňovanie pocitov, výstrednosť formálnych riešení a prekračovanie dovtedajších medzí v XX. storočí zrejme najlepšie ozrejmuje pasáž „Narcisistické zrkadlenia”. Ide o otázku, akú rolu a miesto pripisuje v tvorivom procese umelec sám sebe. Po mnoho storočí sa autorská účasť prejavovala ľúbezne v podobe maľovaných či sochaných autoportrétov. V XX. storočí sa tvorcovia začali sebe prizerať nielen oveľa skúmavejšie (podmanivé príklady na výstave spod ruky Stanisława Ignacyho Witkiewicza, Mirosława Bałku či Josepha Beuysa), ale takisto – a to je kvalitatívny skok – začali brať vlastné telo ako výtvarný materiál. Predovšetkým kvôli novým výrazovým formám ako happening, akcia či performancia.
 
      Tak do dejín umenia vtrhli radikálni viedenskí akcionisti, seba ako sochy vystavujúce duo Gilbert&George, vo vlastnej tvári sochárčiaca Orlan a mnohí ďalší. Lodž ponúkla aj zopár podnetných a závažných príkladov tohto typu prác Mariny Abramović, Ewy Partum či skupiny Sędzia Główny. Ale taktiež Romana Opałku, ktorý takzvanými počítanými obrazmi vytvoril koncept diela na celý život. Jeho totiž zavŕšenie nastáva až v okamihu umelcovej smrti. Výtvarník od roku 1965 bielou farbou zapisoval na obraze vždy rovnakého formátu vzostupné  neprerušované číselné rady. Sprvoti tak robil na čiernom plátne, potom ich zmenil na sivé a, od roku 1972, postupne použitý podklad rozjasňoval o jedno percento. Každé číslo navyše vyslovoval a nahrával na magnetofón. K dokončenému obrazu pridával svoj momentálny fotografický autoportrét, kde je vždy rovnako oblečený. Učesaný. S rovnakým výrazom v tvári. Zámerom cyklu „Opałka 1965. Od jedna do nekonečna“ bolo predstaviť plynutie ľudského času.
 
      Ale umenie XX. storočia sa dopracovalo aj k vlastným, originálnym a prv takmer neprítomným námetom. Im taktiež venovali zopár pasáží. Tak je nepochybne s prehodnotením, ba dokonca degradáciou poňatia krásy („Novodobá peknota”), s psychoanalytickým prístupom k našej prítomnosti vo svete, k jeho spodobovaniu, osvojovaniu si, budovaniu („Čudesný príbytok”) alebo aj so zmenou funkcie umenia, usilujúceho sa nielen zobrazovať svet, ale ho aj pretvárať („Snová politika”). Jedným zo závažnejších je „Strhovená estetika“ – pokusy výtvarne vyjadriť javy ako súčasné spotrebné mechanizmy, narastajúci psychický tlak na hromadenie statkov, vzťah práca–polovýrobok, reklamný teror. Počínajúc od pionierskych cyklov „Konzumné umenie” Natalie LL z roku 1972, kde jednotlivé modelky zmyselne pojedajú banány, párky či zmrzlinu, po video „Fabrika na džínsy” Aliho Kazmu z roku 2008 – pôsobivú podobizeň procesu „tovarizácie”.
 
Premúdrené barličky
 
      Ak sa už máme držať – ináč nevšedného – nápadu pasáží, potom na lodžskej výstave prekvapuje absencia niekoľkých tém pre umenie XX storočia mimoriadne dôležitých. Takže chýba línia nastoľujúca otázku telesnosti, gender, pohlavnej totožnosti. Chýba pasáž, ktorá by vypovedala o umení lámajúcom jednotlivé tabu, demystifikujúcom, spochybňujúcom skutočnosť. Chýba časť, venovaná prudko sa meniacim vzťahom „umenie - prijímateľ” alebo ktorá by objasňovala, aké dôsledky pre umenie priniesol modernistický imperatív pôvodnosti ako hodnoty v tvorbe nadradenej. Nehovoriac už o takom strašne závažnom námete ako „umenie a médiá”.
 
      Hoci ide o závažnú a a intelektuálne podnetnú výstavu, treba poznamenať, že organizátori divákom jej vnímanie rozhodne neuľahčujú. Úmysly boli tie najlepšie. Veď vydali impozantný katalóg (1000 strán!), ale už prehrýzť sa v ňom zaradenými esejami si vyžaduje aspoň doktorát z filozofie. A ustavičné odvolávanie sa na rozpravy Jacquesa Lacana a Waltera Benjamina nijakovsky neprispieva k schodnejšiemu priblíženiu kurátorských zámerov. Roztrúsenie autorských komentárov a úvah multivýtvarníka Tomasza Kozaka po výstave vari bolo aj sviežim nápadom – taký spochybňujúci, osobitný hlas umelca pozorovateľa – ale akosi nie celkom vyšiel a oné zrnká múdrosti len prehlbujú percepčný zmätok.
 
      Kto však hodí za hlavu všetky tie premúdrené barličky na poznávanie expozície a spoľahne sa na vlastný zrak, má príležitosť na pozoruhodný zážitok. Síce miesto voľne kráčať pasážou nevyhnutne berieme umenie XX. storočia poklusom, ale oplatí sa. Zriedka totiž v našich zemepisných šírkach naďabíme na výstavu, kde by rozmiestnenie výtvarných diel nebolo úlohou samou osebe, ale konečným výsledkom dlhého a lopotného myšlienkového procesu. Takého, ktorý diváka stavia pred neodvratne nasledujúcu otázku: „A čo ty na to?“