ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Čičváková

 

SlavkaHriadelova

 

Otto Szabó

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Vzostupy a pády humanizmu (1. časť)

autor: Elena Kenderešová 2016-02-25

 

Vzostupy a pády humanizmu (1. časť)

 

     Poznanie toho, že len slabomyseľný človek môže vyrozprávať ten najnelogickejší príbeh bez zmyslu, v ktorom sú všetky osudy ľudstva privedené do antagonistických vzťahov je vlastne pochopením skutočného ŽIVOTA. V dôsledku spomínaných skúseností je žiadúce, aby sme si práve teraz položili otázku o základnej podstate humanistickej perspektívy a jej protikladnosti v interpretáciách a realizáciách, ktoré sú exponovanou súčasťou prítomných okolností s absenciou relevantnej odpovede. Demaskovaním jej pravej podstaty a pozície podliehame sile rizika, odhalením skrytej frustrácie z poznania vlastnej skutočnosti, a v tom prípade je zotrvanie v našej nevedomosti o predstieranej (potencionálnej) politickej zásade, alebo vytúžených (ešte nenaplnených) životných ideáloch asi len tou najlepšou a najľahšou cestou v živote človeka. 

 
     Človek sám nachádza cesty na prispôsobovanie sa prostrediu, v ktorom žije, aj keď je vo svojej podstate celkom SÁM s ohromujúcim pocitom strachu zo zostávajúceho času, podnecujúcim jeho samotu. Okamih, v prítomnosti nášho vedomia (bytia) je zastrešený časom vonkajšieho sveta, ktorý sám tiká v hodinách a starne v ľudských telách ... Zakorenenosť v našej nevedomosti o skutočnostiach, ktoré sa dejú v okamihu prítomnosti je v tomto spôsobe života tým, čo pretrháva v človeku cnosť k životu a procesu nášho naplnenia v ňom. Človek je nedotknutým vládcom tvorstva, pýchou stvorenia, ale zároveň je jedinou živou bytosťou, ktorá disponuje skutočnou a umelo vytvorenou maskou. Voľba medzi jednou z nich ožíva vo chvíli, keď je ľudstvo na križovatke ciest, v ktorej je absolútne podriadené nevyhnutnému rozhodnutiu o svojom napredovaní. Špirála dejinných súvislostí nás núti podriadiť revízii náš život a aj samotný svet, v ktorom sa naša osobnosť rozvíja, rastie a upadá, rodí a zomiera. Keď sa ľudstvo obzerá v zrkadle času, rozmýšľa, pochybuje, nachádza chyby ... len ono samotné vytvára svet a len ono dokáže ovplyvniť svoju podobizeň na plátne života - na Zemi.
 
     Nestrážená, citeľná dynamickosť v kolerácii so statickou (špecificky obmedzenou) existenciou každej bytosti, je v dnešnom polootvorenom svete postavená cez nejasný impulz verejnosti pred otázku, v ktorej má obhájiť svoju nenalomenú, ochrannú pozíciu, smerujúcu prostredníctvom integrujúcich všeľudských vlastností cestou humanizácie aj do vyprahnutých oblastí. Ak preukáže fakty môže vyvrátiť pochybnosť (v sebe ukrývajúceho nebezpečenstva) vyslovenú z úst tých, ktorí cítia jej hrozbu, nadradenosť, otrockú moc. Ak je schopná využiť svoju slabosť je schopná premeniť bezmocnosť vo svoju moc, ukrytú v rukách obyčajného človeka. On sám dokázal stvoriť dnešný charakter sveta, jeho podobu a tvár ... Slabomyseľnosť, ktorou prijíma svoju podriadenú pozíciu v ňom ho zväzuje pevne k nohám jeho desivej samozrejmosti.
 
     Trváca je existencia starovekého sna, v ktorom by sa dokázal vymaniť z područia hlučného sveta, z nemenného osudu, ktorý mu mal byť predstavený. Múdry človek je obdarený rozumom, ale ak sa raz zobudí, bude pre neho ťažké rozoznať tiene od skutočných hraníc svojich schopností a možností. Tvrdý a pevný pancier modernej civilizácie je len povrchovým zastieraním hlbokých (vnútorných) prasklín pochádzajúcich z rúk tých, čo ju vytvorili. „Človek ako kôň zapriahnutý do žarnova horlivo otáča stále to isté koleso spoločenského stroja, každým dňom viac a viac slepne, zatiaľ čo stroj je už napoly rozpadnutý ... všade panuje závisť, zmätok jazykov, tresty bez viny a viny bez trestu“ Napriek tomu vlastná neohraničenosť ľudskej autoplasticity mu umožňuje vytvoriť sudcu a kata zároveň, ovplyvňovaného čarom vlastnej individuality a egoizmu v tej najsofistikovanejšej podobe ... môže byť tým, ktorý bude ničiť, alebo tým, čo bude ničený ... ale stále bude človekom, poháňaný spoločenskými a ekonomickými podmienkami až na prah svojho vytúženého ideálu - stať sa tým, čím chce byť. Zúfalý výkrik z područia vnútornej prázdnoty je produktom racionalizmu - iracionalizmu, konformizmu – totalitarizmu, hyperkonzumu a dichotómie z každého kroku a konania k otvorenosti. 
 
Mgr. Elena Kenderešová
doktorandka
Katedra politológie
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach