ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

hollósk

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Vzostupy a pády humanizmu (2. časť)

autor: Elena Kenderešová 2016-03-08

 

Vzostupy a pády humanizmu (2. časť)

 

     Prierezom cez humanistické dedičstvo v rámci jednotlivých oblastí, cez jednotlivé úskalia a vzostupy v dôsledku prehĺbenia novej skutočnej reality predkladanej verejnosti (niekedy priamo, nevedomky, nainfikovanej do živého podvedomia), nám umožňuje pochopiť zákon života (zákon prežitia), ktorý je imanentnou súčasťou človeka a jeho mentálnej hygieny, ktorý môže nastať až v momente priamej, alebo nepriamej konfrontácie z účinkov vonkajších celkov (rodiny, spoločnosti, systému, štátu). Zachovanie idey života bolo v niektorých dejinných udalostiach slepo zradené, umlčané a zahnané do kúta. Inokedy sa mu dožičilo okúsiť aspoň záchvev radosti z jeho čiastočného naplnenia. Je preto za potreby zo strany človeka zrovnávať odvodenú tiaž a silu veľkolepého humanizmu. Nedokážeme vymazať prežitú ľahkomyseľnosť a neľudskosť páchanú na živých bytostiach, lebo ich stopy ostanú škvrnou na plátne dejín a výstrahou pre tých, čo neodmietajú poznanie veľkosti rozumu, dobra a zla. Produkty kultúry, techniky, byrokracie spôsobujú, že sa na svet dívame cez súbory stále nových otázok podnecujúcich k hľadaniu nových odpovedí (oslabovaných intelektuálnymi predispozíciami, vzdelanostným koeficientom, spoločenskými podmienkami a štátnymi zásahmi). Hranice ľudských možností, podmienené slobodou myslieť a konať, neexistenciou hraničných prekážok, alebo existenciou len nepostačujúcich prekážok sú „veľkou výzvou“ pre celosvetovú humanitu, stelesnenú v racionálnych, intelektuálnych, autonómnych bytostiach. Najvášnivejšia a zároveň zničujúca túžba „nebyť ničím“, prekonanie prázdnej úzkosti zo života, radostné vytrženie z ciest poznávania neznámeho sveta musí byť nutne pozbavené prejavov podlosti a nenásytnosti, lebo len vtedy sa dokáže vyhnúť zlu, spôsobujúcemu iným bolesť a pokračovať po ceste tajomna, dobra a toho čo sa nikdy nebude dať kúpiť, len naučiť. Ak v temnote ľudského vnútra zvíťazí žiadostivé zatienenie, šialenstvo prahnúce po chuti z moci, vášnivej túžbe žiť zoči-voči svojim pudom, môže byť pre iných len výjavom ľahostajnosti a nehasnúcej trpkosti nad postupnou stratou životného zmyslu, chuti po živote, ktorá je im vlastná od ich zrodu. Poučiť človeka z chýb napáchaných na iných, z chýb druhých, je neľahkou úlohou. Rozumovo otvorená bytosť je schopná tichého uvedomenia si svojich zlých konaní, ale je schopná uvedomenia si zlých konaní zo strany druhých a hlavné tých, ktoré nikdy nezažil, ktorých nikdy nebol súčasťou? Je jeho rozumová a intelektuálna podstata natoľko otvorená, aby dokázala prijať alarmujúce dôsledky konania druhých? Veď práve súčasná civilizácia bola kolískou spoločenských a sociálnych protirečení posilnených rozvojom prostriedkov ničenia a stelesnením dravosti jedných a samotným bojom o život na strane druhých.

 
     Tvrdenie nemeckého filozofa F. W. Nietzscheho vystihuje naopak nezištné konanie zo strany jedinca v súčasnosti, ale na druhej strane sa  jeho egoistický záujem o svoj prospech môže v ľudskej spoločnosti javiť buď ako nerelevantná konotácia, alebo ako čistá forma egoizmu realizovaná so zámerom realizácie osobných preferencií, aj keď jeho obsahová podstata je ďalekosiahlejšia „...duchom najbohatší ľudia, súc najsilnejší, nachádzajú svoje šťastie tam, kde by iní našli svoju skazu: v tvrdosti voči sebe a voči iným; radosť im robí, keď premôžu seba. Ťažká úloha je v ich očiach privilégium, pohrávať sa s bremenami, ktoré by iných rozmliaždili, je pre nich zotavenie...“ /1/ Egoistické konanie je najčastejšie predkladané ako protiklad pravej altruistickej formy ľudského konania. Nadobúdanie jeho sofistikovanejšej podoby podnecovanej rozumovou stránkou človeka a uvedomovania si „musím“ nazerať aj na záujem spoločnosti je výsadou druhej tváre egoizmu. „Ak ja chcem, aby sa ku mne správali slušne, musím tak sám robiť vo svojom vzťahu k iným, musím teda klásť morálne nároky na seba“. /2/
 
     Hyperkonzumný charakter doby umožňuje slobodné prezentovanie každého nazerania na svet, ktoré pri súžití jedincov vytvára rozporné bariéry, čo v konečnom dôsledku prispieva k priamemu oslabeniu kontinuity a nepriamemu prehĺbeniu dvojitej tváre dedičstva humanizmu. Začiatok tvorby ľudskejšieho sveta (poľudštenia) je možné len cestou každého jedinca, nakoľko ... 
   
     „Okovy (čo nosí) sú zo zlata, ak ich nosí za obohatenie ľudskosti.“
     J.J. Rousseau
 
Použitá literatúra
 
/1/ NIETZSCHE, F.: Antikrist. Bratislava: Iris, 2003, s. 64. 
/2/ VAJDA, J.: Etika. Nitra: Enigma, 1993, s. 85.
 
Súvisiace články:

https://www.rovart.com/sk/vzostupy-a-pady-humanizmu-1-as_327