ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Za benátskym Biennale

autor: Miro Procházka 2014-01-10

 

Za benátskym Biennale

 

Večné utópie

 

     V roku 1955 americký umelec talianskeho pôvodu Mario Auriti prihlásil na patentovom úrade USA projekt s názvom Il Palazzo Enciclopedico. Budova vysoká 700 metrov v tvare stupňovitého kužeľa mala na 136 poschodiach pomestiť celú vedu a všetky vynálezy uskutočnené ľudským rodom. Komisár tohtoročného 55. Biennale v Benátkach Massimiliano Gioni si od neho vypožičal nielen názov, lež aj koncepciu celej výstavy – čím zhrnul už zopár rokov trvajúci proces hľadaní iných než dosiaľ záväzných výtvarných paradigiem.

 

     Neúčinnosť viery v kladné výsledky pôsobenia vysokých technológií a globálnej ekonómie splodila ako arabské revolúcie, tak aj radikalizáciu spoločenských postojov v „dvojrýchlostnej“ Európe. Čiže nieto divu, že na veľkých prehliadkach umenia posledných rokov bolo možné pozorovať pokusy vysledovať nie iba príznaky, ale aj zdroje tohto stavu veci. Bez takých akcentov sa nezaobišla nijaká zo štyroch európskych cyklických výstav roku 2012 (Biennale v Berlíne, Manifesta 9 v Belgicku, Documenta XI v Kasseli, La Triennale v Paríži); riaditeľ berlínskej Hamburger Bahnhof Udo Kittelmann v rámci stáleho cyklu Secret Universe už zopár rokov odhaľuje širšej verejnosti neznámych umelcov zaoberajúcich sa tvorbou „celistvých“ systémov videnia sveta. Vlna odklonu od racionalizmu vyplavila opomínané hodnoty – nie je preto dielom náhody, že benátske Zlaté Levy za celoživotné dielo toho roku pripadli dvom „osobitým“, čiže hlavným výtvarným prúdom sa vymykajúcim dámam: Marii Lassnigovej (ročník 1919) Marise Merzovej (nar. 1926). Neprekvapuje ani vyštúranie zo zabudnutia osoby Maria Auritiho a jeho utopického zámeru.

 

     Znázorniť nemožné, zhmotnené v tvare 3,5 metrového modelu utopického paláca, Gioni poňal iba ako symbolický odrazový mostík na vybudovanie analogickej štruktúry dokladajúcej stav poznania obdobne utopických úmyslov. Krabičky v krabičke. Škatuľková a zároveň odbočujúca náplň kurátorskej výstavy má dva východiskové body: v hlavnom pavilóne na pôde Giardini di Castello expozíciu uvádza C.G. Jungom vlastnoručne ilustrovaná „Červená kniha“, nie sú tam však obrazy Jacksona Pollocka, pokladané za vizuálny ekvivalent Jungovských teórií. Do ďalšej sály nás nabáda posmrtná maska „pápeža surrealismu“ Andrého Bretona, ale na celej výstave by ste márne hľadali čo len jedno dielo predznamenaných surrealistov. Múry sú vytapetované tabuľami, ktoré objasňujú antropozofickú teóriu Rudolfa Steinera a ktoré živo pripomínajú chýrne tabule Josepha Beuysa, ale Beuysove práce na výstave rovnako chýbajú.

 

     Práve tak sa odvíja druhá časť Gioniho expozície, zaberajúca obrovské plochy budov bývalého Arsenalu a začínajúca sa modelom titulného paláca. Tuná takisto z obsahu vyčiarkol klasické východiská umenia XX. storočia. Namiesto nich v oboch častiach expozície natrafujeme na rozrôznené vízie sveta tvorené umelcami, aj amatérmi, mágmi, šamanmi, zberateľmi kuriozít a rojkami siahajúcimi do skrytých vrstiev svojej psychiky a k vlastným predstavám o svete – ako z nich čerpajú napríklad nevidomí z pražskej nadácie Artevide, maľujúci obrazy vďaka haptickej metóde akademického maliara Dina Čeču. Nemáme tu teda do činenia s pozorovaním všednej skutočnosti, lež skôr s projekciami „vnútorného sveta“, aj vtedy, kedy kamera zaznamenáva udalosti zo života veľkých a malých miest. Dokonca aj obyvatelia Benátok sochársky portrétovaní Pawłom Althamerom tak nadobudli podobu prízrakov. Naďabíme taktiež na diela ezoterické a okultistické, výplody a postupy vzniknuté pod vplyvom látok meniacich vedomie, práce duševne chorých, ako aj diela rozličných liečiteľov, kozmografie povstalé v dôsledku meditačných praktik alebo parapsychologických schopností; prítomné sú vizualizácie Kafkových „Denníkov“ a beštiárov z prózy Jorgeho Luisa Borgesa.

 

     Samostatnú škatuľku tvorí „výstava vo výstave“ Cindy Shermanovej, poskladaná z vyše dvesto prác tridsiatich výtvarníkov. Čierny pápež Mirosława Bałku tam susedí s perverznými kresbami Hansa Bellmera, tými istými fotografiami rôznych autorov, vrátane albumov zo zbierky samotnej Shermanovej a situácií naaranžovaných Rosemarie Trockelovou s použitím cudzích diel.

 

     V húštinách tejto osnovy Gioni ukryl tiež svoje vlastné univerzum znalosti umenia prestupujúceho alternatívne vízie skutočnosti. Kontrapunktom k celku sú po výstave roztrúsené minimalistické „syntézy všetkého“ Richarda Serru, Jamesa Leeho Byarsa a expozíciu uzatvárajúca práca Waltera de Mariu „Apollónova extáza“.

 

     S hlavnou výstavou súperia čoraz početnejšie národné pavilóny, ako aj rozličné výstavy „externé“. Nedá sa obhliadnuť väčšinu z 88 národných zastúpení a všetky (dokopy 57) mimoprogramové expozície rozptýlené po celých Benátkach. Počas niekoľkých „predpremiérových“ dní sa pozornosť návštevníkov sústreďuje tam, kde si možno prezrieť veľa výstav naraz, čiže na Giardini a v Arsenale. Neodvratne tu nastáva konfrontácia toho, čo je individuálne, s tým, čo je globálne; do popredia sa teda derie vzťah jednotlivých štátov k ústrednej téme – ako sa to deje v pavilóne USA, kde Sarah Sze vytvorila „Prenosné planetárium“ – avšak také dialógy nebývajú časté.

 

     Väčšina sa neusiluje podriadiť sa hlavnej myšlienke Biennale a realizuje vlastné zámery. „Staré“ pavilóny najčastejšie fedrujú miestne hviezdy, ktorých diela sa zapájajú do aktuálnej politickej, či politicko-eticko-estetickej rozpravy s ekologickými akcentmi. Práve také ponuky stretnete na Giardini v pavilónoch Španielska, Belgicka, Holandska, Dánska, Grécka, Rakúska, Islandu, Maďarska, Veľkej Británie či Izraelu.

 

     Francúzsko a Nemecko si vymenili miesta. V nemeckom stavisku Francúzsko predstavilo videá v Paríži bývajúceho Albánca Anriho Salu s námetom hudby Maurice Ravela; Nemci zaplnili francúzsky pavilón ukážkami tvorby Číňana Aj Wej-Weja, juhoafrického fotografa Santua Mofokenga, fotografky Dayanity Singhovej z Indie a nemeckého filmára s francúzskym pasom a iránskym otcom Romualda Karmakara. Oba štáty tak dali príklad pokročilej politickej korektnosti, a súčasne presunuli pozornosť divákov na iné problémy než tie, ktoré trápia ich vlastné krajiny. Túto korektnosť badáme aj v ruskom pavilóne, ktorý zastupuje nemecký kurátor Udo Kittelmann a v Nemecku dlho žijúci konceptualista Vadim Zacharov. Obdobné prístupy možno vypozorovať na mnohých ďalších miestach: Litva sa delí o priestor s Cyprom, za čo napokon získala čestné uznanie; komisárom pavilónu estónskeho je čerstvý kurátor washingtonského Hirshrornovho múzea Poliak Adam Budak, pavilón gruzínsky zaštiťuje ďalšia Poľka Joanna Warsza, krajiny Latinskej Ameriky predkladá Nemec Alfons Hug; slovenskej účasti šéfuje bývalý riaditeľ Moravskej galérie Marek Pokorný; Tchaj-wan si poslúžil tvorbou Kateřiny Šedej; Vatikán debutuje na Biennale ako jedným z troch svojich zástupcov s českým fotografom Josefom Koudelkom. 

 

     Medzinárodnú porotu – súdiac aspoň podľa rozdelenia cien – toho roku neoslnila príliš sofistikovaná a technicistická úroveň prác, ktoré nerozvíjajú naratívnu polohu a hoci v existenciálnej rovine zodpovedajú ústrednému námetu Biennale, ich strohá forma je otvorená širokému spektru interpretácií. To je prípad poľského pavilónu, kde Konrad Smoleński operuje so zvukom, ktorého zdrojom sú rozhojdané zvony. Ich prirodzenú ozvenu zachycuje a priebežne pretvára tak, že zvukové vlny vyvolávajú vibrácie, prenikajúce postupne celou aparatúrou a telami divákov. Členovia jury hľadali výpovede skôr skromné, nenápadné a vymykajúce sa okruhu tradičných ponímaní umenia. Taká je performatívna tvorba nositeľa Zlatého Leva, bývalého tanečníka britsko-nemeckého pôvodu s pakistanskými koreňmi Tino Seghala, ktorý tu už v roku 2005 predstavil svoje „vykonštruované situácie“, kedy prinútil galerijných zriadencov tancovať vôkol nemeckého pavilónu nôtiac nadšene „Ó! Aké je to súčasné, súčasné, súčasné!“. Potom sa návštevníka usilovali zapojiť do rozhovoru o ekonomike výmenou za preplatenie vstupného. Teraz vmiesil performerov medzi publikum hlavného pavilónu, pričom si kolenačky pohmkávajú a beatboxujú. Zlatým Levom odmenili aj umenie programovo utajené, podané z druhej ruky ako „odhodený a nájdený predmet“ v na Biennale premiérovom pavilóne Angoly, kde vystavujú okrem iného nábytok a koberce zo zberu, prepravné palety s haldami informačných plagátov, fragmenty pomaľovaných oplotení a reprodukcie maliarstva talianskej renesancie. Zastreté „stopy umenia“, rozosiate po rozľahlých zákutiach starej športovej haly – napríklad v podobe zvukov školného huriavku alebo predmetov pohodených v šatniach – ponúka tiež Litva (napoly s Cyprom). Francúzka Camille Henrotová sa stala laureátkou Strieborného Leva za film vykazujúci dosť znakov reportáže; americká  multimedialistka Sharon Hayesová, podobne ako videoumelec Koki Tanaka (japonský pavilón) dostali čestné uznanie za sfilmované sociologické experimenty, ktorých cieľom je schopnosť dosiahnuť konsenzus, a Talian Roberto Cuoghi za sochu pripomínajúcu na pevninu vyvrhnutý starý korálový útes.

 

 

     „Vzorec Biennale sa zakladá na nesplniteľnej túžbe sústrediť bezmedzné svety súčasného umenia do jedného miesta: úloha, ktorá sa dnes zdá byť rovnako závratne absurdná, ako Auritiho sen “ - napísal Gioni v úvode do katalógu. Nedodal, že vedľa umelcov, vizionárov a blúznivcov sa občas objavujú politici, ktorí sa pokúšajú naplniť rozličné spoločenské utópie – najčastejšie na úkor miliónov ľudských existencií. Aj oni majú svojich ctiteľov. Čoraz výraznejšie ich vídame v uliciach mnohých miest sveta.