ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

PásztorSK

 

WMU sk

 

BabymasázeSK

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Zánik Rakúsko-Uhorska, vznik 1. Československej republiky (2. časť)

autor: gergely 2015-10-26

 

Zánik Rakúsko-Uhorska, vznik 1. Československej republiky (2. časť)

 Vojenský a diplomatický boj o Slovensko

 
4. novembra 1918 pražský Národný výbor vymenoval dočasnú slovenskú vládu, ktorá však existovala iba do 14. novembra, kedy vznikla prvá československá vláda. Jednou z prvých aktivít dočasnej slovenskej vlády bolo povolanie českých ozbrojených síl s cieľom „obnovenia poriadku“. „Prvé české útvary, ktoré boli zložené z dezertérov rozpadnutého vojska monarchie, žandárov a niekdajších aktivistov českého národného hnutia, prekročili hranice v oblasti Trnavy, Trenčína a Žiliny 8. novembra 1918.“/1/
 
Obsadzovací proces mal niekoľkomesačné trvanie. „Nechýbali mu nečakané dramatické zvraty a už v jeho priebehu sa vynorili otázky, kto ho vlastne začal.“ /2/ Maďarská strana od polovice novembra vyslala do oblasti niekoľko rôt ozbrojených síl. Týmto silám sa aj podarilo vytlačiť na Moravu nepatrný počet českých útvarov s nízkou bojaschopnosťou.
 
Medzitým sa v pozadí viedli aj diplomatické akcie. Pražská vláda, ktorá považovala bývalé hornouhorské územia za súčasť československého štátu, jednak vyslala Milana Hodžu rokovať do Budapešti, popritom ale Eduard Beneš, ako nový minister zahraničných vecí, v Paríži zaklopal na všetky dvere v záujme odvelenia maďarských oddielov.
 
Hodža, i keď na to nemal splnomocnenie, rokoval aj o autonómii Slovenska v rámci Uhorska. Avšak budúcnosť bývalého hornouhorského územia za každých okolností načrtával v rámci Československej republiky. Autonómiu v rámci Uhorska si Hodža dokázal predstaviť nanajvýš na krátke prechodné obdobie./3/ Jeho sľubne sa vyvíjajúce rokovania však 30. novembra československá vláda zastavila. Začali sa totiž prejavovať plody zvýšeného diplomatického úsilia československej vlády u predstaviteľov víťaznej Dohody. Nevediac o Hodžových budapeštianskych rokovaniach, minister zahraničných vecí Eduard Beneš u nich presadil, aby maďarské vojsko opustilo súčasné slovenské územie./4/
 
Nariadenie z Paríža dostala Károlyiho vláda 3. decembra prostredníctvom francúzskeho podplukovníka Vixa. Nóta Ferdinanda Focha „síce hovorila o oprávnení československého vojska, ako vojska spojeneckého, obsadiť slovenské územie a nariaďovala maďarskej vláde, aby bez odkladu odvolala svoje vojsko zo Slovenska, ale demarkačnú čiaru neurčovala.“/5/ Keďže o hraniciach uvoľneného územia sa v nóte nehovorilo, v Budapešti Hodža, ktorý nepoznal dôverné rozhodnutie Dohody o Pichonovej demarkačnej čiare z konca novembra a maďarský minister obrany Albert Barta sa dohodli na dočasnej demarkačnej línii. Táto dočasná demarkačná línia pomerne presne kopírovala slovensko-maďarské jazykové hranice: od horného toku Dunaja vinula na sever a potom sa na sever od Ipľa a Košíc stáčala cez Humenné po Dukelský priesmyk.
 
Benešovi sa však podarilo s pomocou vyhlásenia československej vlády a Slovenského klubu dementovať oprávnenosť Milana Hodžu rokovať o hraniciach. „Tomuto sa permanentnou diplomatickou aktivitou a dokazovaním, že československý štát je najpovoľnejšou a najschopnejšou bariérou proti šíreniu bolševizmu z Ruska i Maďarska, podarilo nakoniec dosiahnuť u francúzskeho ministra zahraničných vecí Stephena Pichona, aby sa vymedzením južnej hranice Slovenska odstránil nedostatok Vixovej nóty z 3. decembra.“/6/ Nová dočasná hraničná čiara bola omnoho južnejšie. Tiahla sa pozdĺž starej hranice medzi Dolným Rakúskom a Uhorskom až k ústí rieky Moravy do Dunaja – stredom toku Dunaja až k ústi rieky Ipeľ – ďalej po rieke Ipeľ až k Ožďanom – odtiaľ cez Rimavskú Sobotu, Tornaľu, Perkupu, Hidasnémeti a Lastovce k ústi Uhu do Laborca – potom po rieke Uh až k Užskému priesmyku na starých haličsko-uhorských hraniciach. Pritom všetky menované miesta mali spadať na územie Slovenska./7/ Na takto ohraničenom území bol pomer obyvateľov maďarskej národnosti podľa údajov sčítania ľudu z roku 1910 a 1919 „29 %, respektíve 27 %, Nemcov žilo na tomto území 7 %, resp. 5 %, a oba zdroje uvádzali 4 % rusínskeho obyvateľstva.“ Slovákov tu žilo v roku 1910 58 % a v roku 1919 63 %./8/
 
Maďarská vláda po tomto rozhodnutí, v očakávaní priaznivejšieho rozhodnutia mierovej konferencie, ktorá mala onedlho zasadať, nezorganizoval ozbrojený odpor. Nie tak, ako vláda československá, ktorá na doručenie Pichonovej nóty do Budapešti ani nepočkala. Už 9. decembra 1918 vydalo Hlavné veliteľstvo československej brannej moci v Prahe rozkaz na „ďalšiu operáciu na Slovensku“, čo 13. decembra spresnil hlavný veliteľ J. Diviš v Uherskom Hradišti. V operácii počítali s rýchlym príchodom československých légií z Talianska, ktoré mali zohrávať hlavnú úlohu pri obsadzovaní južných hraníc, vrátane Bratislavy a Košíc. 
 
       Maďarská armáda bola nútená Fochom, hlavným veliteľom spojeneckých vojsk, opustiť slovenské územie až za demarkačnú čiaru, zároveň československá vláda bola vyzvaná prevziať správu nad vyprázdneným územím. „V zmysle tohoto rozkazu obsadí v krátkej dobe vláda Československej republiky československým vojskom, ako čiastkou spojeneckých armád, kraje slovenského územia až po demarkačnú čiaru a ujme sa vlády nad touto časťou Slovenska takým spôsobom, že poveruje dočasne svojho slovenského člena Dra Vavra Šrobára plnou mocou cieľom udržania poriadku, konsolidovania pomerov a zabezpečenia štátneho života  na tejto časti Slovenska./9/
 
O obyvateľstve Horného Uhorska, resp. Slovenska v žiadnom prípade nemôžeme tvrdiť, že by bolo jednotné v privítaní československého vojska. Na území súčasného Slovenska stáli proti sebe „dve antagonistické koncepcie, dve nezmieriteľné stanoviská: slovenské, ktoré smerovalo k československému štátu, a teda k rozbitiu starého Uhorska a prouhorské (v tom nielen maďarské), ktoré chcelo zachrániť a udržať celistvosť Uhorska.“/10/
 
/1/ ROMSICS, Ignác. Trianonská mierová zmluva. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 94.
/2/  HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna – Čaplovič, Miroslav. Vojenské dejiny Slovenska IV. 1914 – 1939. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996, s. 95.
/3/ ROMSICS, ref. 1, s. 95.
/4/ HRONSKÝ, Marián. Slovensko pri zrode Českslovenska. Bratislava: Pravda, 1987, s. 318.
/5/  HRONSKÝ, KRIVÁ, ČAPLOVIČ, ref.  2, s. 100.
/6/ HRONSKÝ, ref. 4, s. 319.
/7/ BÍLEK, Jiří. Vojenské dejiny Československa (1918-1939) III. díl. Praha: Naše vojsko, 1987, s. 44.
/8/ ROMSICS, ref. 1, s. 96.
/9/ Úradné noviny, 1. 1. 1919.
/10/ ŠVORC, Peter. Prouhorské integračné snahy na území Slovenska na konci roku 1918. In Historický časopis, 1999, roč. 47, č. 1, s. 44-55.