ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

MajelFeszt2019

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Zrkadielko (ne)ukáž mi….

autor: Zsuzsanna Kozsár
preklad: Lívia Simon 2013-04-17

 

Zrkadielko (ne)ukáž mi….
 
Predvedenie drámy Petra Weissa, Marat/Sade v divadle Thália je prinajmenšom smelým činom. Náročnosť úlohy spočíva nielen v skrytej provokácii, ale aj v mnohorakosti diela.
V tomto článku je zakotvený istý prechodný stav, zachovávajú sa tu iba dojmy, získané po dvoch návštevách predstavenia.  
 
V paralelnom svete
 
Dve hlavné postavy, Marat a Sade sa pohybujú po dvoch protichodných dráhach. Revolucionár Marat má spočiatku jasné ciele, presne pozná cestu, ktorá k nemu vedie, ale pokračovanie vôbec nie je také jednoduché. Pohybuje sa z istoty do neistoty, z usporiadanosti do chaosu, od presvedčenia k pochybnostiam. Koľko obetí, času, stratených nádejí je potrebných, či dostačujúcich, aby sa dosiahol koniec? Aký svet prichádza po revolúcii?
Markíz de Sade, ktorý režíruje dielo o revolúcii a Maratovi, je spočiatku nerozhodný. Terapia divadlom sa v blázinci neraz končí zúrivými výpadmi pacientov, zo scén treba vyškrtnúť háklivé časti. Sadovi je to jedno, snáď nejako dospejú do konca aj takto. Medzitým sa veci vyvíjajú, pomaly sa rysujú línie, cieľ je na dosah. Cesta z chaosu do poriadku, z anarchie do disciplíny.
Marat a Sade na dvoch rovnobežných dráhach. Ich cesty sa nekrížia, veď Marat patrí do vrstvy francúzskej revolúcie, kým Sade do vrstvy blázinca. Naoko tí dvaja debatujú o veľkých veciach sveta, ale ani zamak sa navzájom nepriblížia, každý tvrdí svoje, nepomôžu si. Keby sa aj o to snažili, znamenalo by to len výhyb, nijaké riešenie.
 
Postav sa na vlastné nohy
 
Charlotte Corday – vlastne pacientka v blázinci, ktorá Charlottu stvárňuje v hre – trpí chronickou spavosťou, preto pri prebudení mnohonásobne hlbšie prežíva emócie aj strach. Navyše sa chorobne bojí dotyku podlahy, preto ju ostatní pacienti nosia na rukách a strážia si ju ako oko v hlave. 
Charlotte však má svoje poslanie: musí zabiť revolucionára Marata. Nie je to možné, kým si nenájde odvahu vkročiť na nepoznanú zem, kde je každý dotyk pálčivý ako ostrie noža.  Odvaha však vydrží iba dovtedy, kým nezabodne dýku do Maratovej hrude. Potom sa zrúti. Nikdy viac sa nepostaví na vlastné nohy.
 
A sen sa skončil
 
Pri zložitej štruktúre troch rôznych časov – obdobie francúzskej revolúcie, bližšie časovo neurčená súčasnosť blázinca, súčasnosť našich dní – majú svoju dôležitú úlohu v hre aj sny, nočné mory, všetky tri sú veľmi sugestívne. 
 
Sen Jacquesa Rouxa. Je v ňom nespútaný – oproti realite, kde má ako pacient zviazané ruky, nohy a zalepené ústa. Vyslovuje otázky, na ktoré sa nik iný neodváži, rozpráva o slobode, o túžbe mať domovinu, o rozpakoch, ktoré ho trápia – takisto ako aj nás všetkých v súčasnosti. Lenže ak nám niekto nastaví zrkadlo, v ktorom vidíme vlastné slabosti, tak sa nám to veľmi páčiť nebude. Jasné, že sa Rouxov sen musí skončiť, vlastní spolutrpiaci ho zrazia na zem.
Maratova nočná mora. Prichádzajú tie tvory v maskách, sú to hlasy svedomia, vlastných pochybností, alebo opozičné hlasy skutočných kontrarevolucionárov? Vieme iba toľko, že je ich veľa a Marat zostáva oproti nim sám, bez pomoci.
Maratov sen o parlamente, o krajšom, humánnejšom bytí. Je to sen o slobode kultúry, národa, jazyka – všetkého, čo je nad pudovosťou zvierat. V dvanástich bodoch s mnohými komentármi o národnostnom školstve, rozvíjaní regiónov aj o Maďaroch na Slovensku. Diváci sa tiež stanú súčasťou tohto parlamentu, ktorý napokon Maratov návrh odmietne. Kto by bol za, má ústa zalepené. Zbohom, zmarené sny!
 
*
 
Predvedením tejto drámy nám Divadlo Thália odkazuje, že treba bojovať o seba so všetkými  prístupnými prostriedkami. Pre herca je tým prostriedkom dobrý herecký výkon, pre diváka zase pokus o vlastnú interpretáciu videného predstavenia.
 
 
Fotky: György Szaszák ml.